KOŠICKÝ KALTE HERBRIG
Tajomstvo záhadnej ubytovne pre tovaryšov, študentov a plebs
Istý známy, ktorý sa tiež zaoberá históriou, uverejnil pred pár rokmi informáciu o tom, kde stával v stredoveku v Košiciach herberk, či lepšie povedané, ktorý dom tomuto účelu slúžil. Samozrejme neobjavil ho on, iba odcitoval názory starších košických kapacít, archivára Ľudovíta Keménya a historika Juraja Kerekesa. Títo páni na problém narazili pri štúdiu dávnejšich archiválií, primerane svojej dobe sa ho snažili rozlúsknuť a nakoniec svoje zistenia aj publikovali. Mám však dojem, že dnes vieme oveľa viac a na problém sme núteníi pozrieť sa kritickejšie, ako v dobách starej dobrej monarchie.
NÁHRADA HOTELOV
V minulosti tak, ako dnes, mnohí ľudia cestovali a potrebovali sa prechodne ubytovať. Cestoval v prvom rade panovník, jeho družina a úradníctvo, pretože sídelné hlavné mestá istú dobu prakticky neexistovali, a tak sa chodilo od hradu k hradu a tak sa aj kraľovalo. Cestovali, či lepšie povedané putovali aj cirkevní hodnostári a duchovní, obzvlášť mnísi od kláštora ku kláštoru, čím si rozširovali obzor poznania sveta, šírili vedecké poznatky a vymieňali novinky a klebety. Na cirkevné púte do až nečakane vzdialených miest (Rím, Santiago di Compostella, Jeruzalem, Mekka, Samará) dokonca cestovali veľké masy bežných ľudí pútnikov. Cestovaním sa zabezpečoval vtedajší obchod, cestovali tovariši za skúsenosťami, cestovalo sa za prácou, za novými pastvinami, úrodnejšími poliami, bohatšími revírmi a za všeličím iným. Dokonca už vtedy existovali cesty výskumné. A všetci tí cestovatelia potrebovali prespať, najesť, zaopatriť sa i oddýchnuť.
Najlepšie pre takéto účely poslúžil ubytovací hostinec, kde sa dalo prespať i najesť, najať si povoz, či koňa, vypočuť informácie a novinky. Ako to však bolo v Košiciach? Nuž kde bol najstarší ubytovací hostinec dnes už nevieme, ale najstarší nám známy hostinec, Levočský dom, ním určite bol už v 15. storočí. Dokonca bol jeho súčasťou mestský pivovar, určite kvôli dobrému odbytu svojej komodity. Osobne sa domievam, hlavne kvôli množstvu nálezov rozbitej keramiky, že od prelomu 14. a 15. storočia mohla byť ubytovacím hostincom aj Miklušova väznica. Vtedy, samozrejme, ešte nebola väznicou, ale domom stojacim hneď vedľa najdôležitejšej mestskej brány. V každom prípade však ubytovací hostinec predpokladal do určitej miery solventného zákazníka.
VÝZNAM TOHO SLOVA
Kráľ a vysokopostavení páni mali tu v Košiciach kráľovský dom, cirkevné panstvo využívalo našu faru, po kraji putujúci mnísi (hocijakého rádu) sa uchýlili do dominikánskeho kláštora, oficiálne návštevy mesta mali ubytovanie vyhradené v na to určených domoch bohatších Košičanov. Do ubytovacieho hostinca sa uložili všetci bežní pocestní, hlavne kupci a cestujúci mešťania, ak náhodou nespali u známych na súkromí. Ostali však ešte chudobní prostí ľudia, putujúci cechoví tovaryši, študenti a podobná "svoloč". Kde sa ubytovali tí? Nuž v lacnom herbergu.
Výraz "herberg" som počúval najčastejšie v detstve, keď som pri hraní narobil neporiadok. V stredoveku bol však zmysel tohto výrazu predsa len o niečo vážnejší. Znamenal lacné ubytovanie. Slovník cudzích slov dokonca uvádza, že to bolo cechové ubytovanie, útulok, hostinec. Dokonca aj v modernej nemčine je to nocľaháreň, nocľah, prístrešok, v každom prípade čosi ako lacné prespanie. A keďže nemusíme pochybovať o tom, že pohyb "cezpoľných" bol v stredovekých Košiciach dosť veľký, nepochybne tu bolo aj príslušné zariadenie herberg. Lenže kde?
V modernej historickej literatúre venovanej Košiciam sa napodiv herberg neobjavuje. Spomínané zmienky o ňom sú ešte z čias Rakúsko - uhorskej monarchie a zo začiatku štyridsiatych rokov. Lenže chýbajú, alebo sú mimoriadne zriedkavé, aj zmienky o iných zariadeniach (nevestinec, verejné kúpele, škola, väznica ešte pred Mikluškou, a tak ďalej) a my vieme, že určite existovali. Takže herberg pravdepodobne tiež skutočne existoval. Prečo sa práve na najstarších popisoch objavuje ako Kalte Herbrig, čiže Studený herberg, nevieme. Ale pravdepodobne sa tam príliš nekúrilo. Alebo že by tam nevarili? Možné je všetko
KDE SA VZAL
Prvým moderným lúštiteľom tohto problému bol pán Ľudovít Kemény, košický hlavný archivár od roku 1894, známy síce nesmierne širokou publikačnou činnosťou, ale tiež strašným neporiadkom v archiváliách. Na zmienky o herbergu natrafil a lokalizoval ich do domu bohatého mešťana Melichara Reinera. Tento muž, pôvodom zo švajčiarskeho Sankt Gallenu, žil na prelome 16. a 17. storočia. Bol to silný protestant, mnohonásobný mestský senátor, vormund (to bol tribún ľudu) a šesťnásobný richtár. Bol veľkým obdivovateľom a podporovateľom Bočkaja a Bethlena a je zapletený do zavraždenia košických svätých mučeníkov. Tento muž teda prevádzkoval košický herberg.
A tu ten problém začína. Pán Kemény lokalizoval Reinerov dom do nárožia Hlavnej a Faulgasse, priamo do tesného susedstva dómu svätej Alžbety. Dnes je to adresa Hlavná 30, Alžbetina 2 a naposledy bol (a stále je) dom bankou. Len nedávno sme uviedli, že takáto poloha, priamo pri hlavnom západnom vchode do kostola, je nesmierne dôležitá a v meste ju mali iba dve budovy. Žili tu veľmi dôležití a veľmi bohatí mešťania, podstatne významnejší, ako mestský farár (fara bola až v šiestom dome od kostola). Ťažko si teda predstaviť, že v takejto vynikajúcej polohe a v tej zbožnej dobe miekto prevádzkoval lacnú ubytovňu pre najobyčajnejší plebs. Je to ako keby v hoteli Slovan podávali desiatovú držkovú s čiernym chlebom pre kopáčov kanálov.
Lenže čosi podobné potvrdil vo svojej knižke z roku 1940 doktor Juraj Kerekes. Odvolal sa pritom síce na pána Keménya (vtedy už mŕtveho), ale o jeho pôvodnom "objave" ani len byľku nezapochyboval. A to bol na rozdiel od Keménya vysokoškolsky vzdelaný historik. Sám som svojho času zažil, s akou úctou sa o ňom vyjadrovali starší zamestnanci archívu. Naviac tu existoval ďalší prameň, potvrdzujúci, že mešťan Reiner herberg skutočne prevádzkoval.
Nedávno, pri úprave textu Turčániho kroniky, ktorá vznikla v rukopisnom exemplári v roku 1834, som pri popise vznikajúceho Bočkajovho povstania natrafil na vetu, ktorá konštatovala, že vtedy bol vyrabovaný ľudový hotel Melichara Reinera. Výraz pre ľudový hotel by sa v takomto prípade dal označiť aj menej honosnejšie ako "herberg". Istý historik mi však zároveň nasadil chrobáka do hlavy, že tu mohol vzniknúť omyl pri prepisovaní z prameňa, pretože maďarský (originál Turčániho kroniky je napísaný rukou po maďarsky) termín pre ľudový hotel (népszálás) je veľmi podobný s termínom tribún ľudu (nép szóhívő), čo bola vtedajšia funkcia Melichara Reinera. Pozreli sme sa teda do originálu, a skutočne tam bola chyba prepisovača.
A ČO KEĎ TO BOLO PRI RADNICI?
Ostávala posledná možnosť, ako problém s herbergom vysvetliť: Melichar Reiner buď nebýval tam, kde ho pán Kemény situoval, alebo žiaden herberg neprevádzkoval. A skutočne som z dobového súpisu Relation (v Keményových časoch ešte neznámeho) zistil, že Melichar Reiner mal dom na dnešnej Hlavnej 55. V onom nárožnom dome hneď pri kostole žil v tej dobe ktosi úplne iný náš starý známy z minulého čítania, Andrej Matern. Aby však bola vec dobre zauzlená, hneď vedľa (na dnešnej Alžbetinej 4) stál menší a menej bohatý dom užívaný šusterom Gregorom Wernerom, ktorého konateľmi boli spoločne Matern i Reiner a tu kdesi je asi pôvod chybného lokovania z čias pána Keménya.
No vyriešením jednej záhady vznikla hneď nová. Reinerova nová adresa na Hlavnej 55 je tiež nápadne fajnové miesto, takmer vedľa radnice a neďaleko kráľovského domu. Aj tu je herberg zaplnený indivíduami pripomínajúcimi dnešných staničných bezdomovcov ťažko predstaviteľný. Lenže práve v tejto časti mesta boli domy najbohatšie a siahali až po Kováčsku ulicu. Mnohé tu mali priečne krídlo, ktoré uzatváralo panskú časť, a potom takzvaný zadný dom domus posterior so vstupom z Kováčskej ulice. Dobový daňový súpis ich ani neuvádzal, pretože všetko to bolo zdaňované odpredu, z Hlavnej ulice.
Presne toto mohol byť prípad Reinerovho domu, a tento domus posterior v podstate stojí dodnes, je to dom na Kováčskej 16. Tu mohol byť v Reinerových časoch košický herberg a byť súčasťou slušného bohatého domu (aj keď v osobitne stojacej a bohatého pána minimálne rušiacej stavbe), a zároveň byť obrátený smerom k miestu, kde nebol príliš na očiach. Tu si však hneď povedzme, že aj keď to znie veľmi vierohodne, je to iba možná hypotéza, a všetci sa môžeme mýliť. Herberg v Košiciach existoval iste už dávno predtým a nemusel sídliť vždy v tom istom dome.
Predstavujeme dve z osobností, ktoré pomáhali vytvárať romantický obraz Košíc na prelome 19. a 20. storočia
Archivár Kemény a historik Kerekes
Jedným z tých, ktorí vytvárali na prelome 19. a 20. storočia obraz o historických Košiciach a vytvoril mnohé predstavy a fámy, ktoré pretrvávajú najmä medzi tunajšími Maďarmi až dodnes, bol Ľudovít Kemény, pôvodným nepomaďarčeným menom Koch. Narodil sa tu v Košiciach 5. septembra 1859 v rodine pochádzajúcej z Rožňavy. Začal študovať v Budapešti, ale univerzitu nedokončil. V roku 1885 do košického mestského archívu ako praktikant a do roku 1894 sa vypracoval na hlavného mestského archivára. Mnohoročnou praxou v archíve prišiel do styku s množstvom historických písomností, ktoré buď publikoval, alebo na ich základe písal odborné štúdie.
Jeho publikačná činnosť bola nesmierne široká a jeho bibliografia, vypracovaná už po jeho smrti, obsahuje 797 položiek. Písal síce do odborných periodík, ale tiež p´tavo a zrozumiteľne pre kultivovaných laikov. Naviac sa venoval aj dejinám umenia, krásnej literatúre, redigovaniu a prispievaniu do rôznych miestnych časopisov. No a samozrejme prednášal pre verejnosť. Šéfom archívu zostal aj v dobe prvej ČSR, až do roku 1925. Jeho dielo je samozrejme poznačené úrovňou poznania dejín v čase, keď žil, a pochopiteľne tiež jeho maďarským cítením. Zomrel 24. januára 1927 tu v Košiciach a pochovaný je na verejnom cintoríne v Barci.
Kým Kemény bol akýmsi predchodcom známeho kanonika Wicka, Juraj Kerekes bol jeho generačným druhom, no iného razenia. Narodil sa v Níregyháze 3. apríla 1870. Vyštudoval stredoškolskú pedagogiku v Jágri a v Budapešti a Debrecíne získal doktorát kultúrnych a svetových dejín. Pôsobil najprv ako stredoškolský profesor v Humennom, od roku 1899 až do smrti v Košiciach. Tu vyučoval na vysokej škole obchodnej až do odchodu na dôchodok v roku 1920. Bolo to nápadne skoro a vykoledoval si to svojim promaďarským postojom a účasťou v Robotníckej a vojenskej rade počas republiky rád. Okrem svojho zamestnania a publikovania bol rôznym spôsobom verejne činný. V roku 1938 ho "reaktivovali" ako profesora. Zomrel v Košiciach tesne po vojne, 22 februára 1947.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
