ktoré vytvoril v spolupráci s Pavlom Hammelom. Väčšina laickej verejnosti však nevie, že geniálny Marián Varga už ako dieťa študoval hudobnú kompozíciu. A tiež založil prvú česko-slovenskú artrockovú kapelu Collegium musicum. Nehovoriac o prvenstve na muzikálovom poli, ktoré bolo v 70-tych rokoch neorané (prvý rockový muzikál u nás - Cyrano z predmestia). Klávesový mág v poslednom období až dva razy predviedol svoje umenie v Košiciach. My sme sa s ním porozprávali o živote aj muzike.

V hudobnej "ľudovke" sa učilo veľa detí, ale vy ste okrem toho súkromne chodili k profesorovi Jánovi Cikkerovi. Ako ste sa k nemu dostali?

- Mal som asi desať rokov. Mama sa odniekiaľ s Cikkerom poznala, a ja som nechcel chodiť do hudobnej školy. Takže ma zaviedla k nemu. Nechal ma zahrať Prší, prší na šestnásť spôsobov. Tak chcel posúdiť, či mám talent, a povedal, že mám.

Takže si vás zobral pod patronát. Ako dlho ste k nemu chodili?

- Šesť rokov, asi.

Ako vás tento slávny skladateľ obohatil?

- Skôr ľudsky. Ako učiteľ? Neviem, neviem, či mi niečo dal. Hovoril som mu ujo, aj som mu vlastne tykal, ale na konkrétne zážitky s ním si nespomínam.

Chodili ste na konzervatórium. Prečo ste nedoštudovali?

- Chodil som poza školu, takže som ju ťažko mohol skončiť.

Čo na to rodičia?

- Neboli nadšení, to je pravda. Neživil som sa sám, oni ma živili. Do Prúdov som išiel ako 19-ročný diletant.

Dovtedy ste sa flákali?

- Dá sa povedať. Flákal som sa intelektuálne. Bol som taký samouk, skoro vo všetkom. V tom období som sa dosť venoval literatúre, a musím povedať, že otec bol ten, čo ma podporoval.

Čo robili vaši rodičia?

- Otec bol stavebný inžinier a mamka učiteľka matematiky. Neviem, po kom som hudobne nadaný... Síce, strýko bol dosť muzikálny.

V Prúdoch ste mali úžasný úspech, ale aj tak ste odišli. Prečo?

- V Prúdoch som hral asi tri roky, až potom som odišiel. Technicky sa to ani z časti nedalo robiť tak, ako som chcel. Vtedy ešte neexistovala taká technika. Kvalita ozvučenia sa nedala ničím nahradiť. Iné to bolo na koncerte a iné na platni. Zvuk bol iný. Takže som odišiel do Collegium musicum.

Bola to prvá artrocková kapela v Československu. Koho to bol nápad?

- Bola to moja myšlienka, hrať umelecký rock. Hrávali sme rôzne úpravy vážnej hudby, ale aj moje skladby. Improvizovali sme. A potom v '79 som ostal sám. Chcel som byť sám.

V totalite musel byť každý zamestnaný. Ako "čo" ste pracovali?

- Dva roky som robil hudobného dramaturga v divadelnom štúdiu. Tam sme s kapelou aj skúšali. Plat bol mizerný. Za koncert som dostal sto korún. Bolo jedno, či sme vypredali pražskú Lucernu, alebo či som hral v malom klube.

Pri divadle ste svojím spôsobom ostali. S Paľom Hammelom ste v roku 1977 napísali prvý rockový muzikál u nás. Čo hovoríte na obnovenú premiéru Cyrana z predmestia?

- To, že sa nanovo skúša, som sa dozvedel náhodou od kamaráta. Ani sa mi to neobťažovali povedať. Tak trošku ma obišli. Nepáčilo sa mi, že do muzikálu pridali pesničky. Poprehadzovali ho tak, že sa rozbila celá architektúra muzikálu, jeho skladby. Chcem však povedať, že v Košiciach bol Cyrano urobený oveľa lepéšie ako v Bratislave. Hlavne divadelná výprava bola lepšia.

Na scénickej hudbe ste spolupracovali hlavne s bratislavskou Astorkou. Dali vám režiséri voľnú ruku.

- Ako ktorí. Je to tak, že keď mi dajú scenár, ja niečo spravím a potom sa to celé mení. V konečnom dôsledku je režisér dosť striktný. Mám však výhodu, že robím doma.

V byte?

- Áno, mám také miništúdio. Je to pohodlnejšie. Síce bývame na piatom a bez výťahu, takže po koncertoch treba všetko ťahať peši. Teda nie ja, ale technici. (smiech)

Úspešná kniha Petra Uličného "Marián Varga: O cestách, ktoré nevedú do Ríma" sa na slovenskom trhu takmer hneď vypredala. Ste s ňou spokojný?

- Viete, ja mám pocit, že som po 40 rokoch tvorby porozprával všetko. A nechcem sa opakovať. Preto možno majú novinári zo mňa pocit, že nechcem rozprávať. V knihe nájdete moje osobné výpovede z pohľadu ľudského aj autorského. Peter Uličný je môj priateľ. Intelektuálny priateľ.

Je pravda, že na festivale Pohoda robíte hudobný budíček? Vraj preberie aj mrtvého.

- Áno. Bol to nápad šéfa pohody Miša Kaščáka. Voláme to Vítanie slnka. Nahovoril ma, tak čo môžem robiť? Tento rok to bolo dosť náročné, pretože som festival otváral okolo obeda. Kvôli vítaniu slnka som nešiel ani spať. Bolo to únavné, ale zaujímavé.

V celoslovenskej "šnúre" Laca Lučeniča Satisfactory vystupujete ako hlavný hosť. Ste angažovaný aj v Astorke, kde sa projekt hrá stabilne?

- Nie, tam nevystupujem. Laco ma raz zavolal na krst jeho cédečka, kde mi navrhol spoluprácu na šnúre Satisfactory. Bolo mi to sympatické. Hudba 50-tych rokov je moja mladosť.

Čo hovoríte na mladých slovenských hudobníkov?

- Mne sa páči skupina Peha. Tá speváčka (Katka Knechtová - pozn. red.) je talentovaná, má dobré spevácke kvality.

Ďalej kto?

- Ďalej nikto. Ja ich nepoznám. Počúvam hlavne vážnu hudbu. Som fajnšmeker na interpretov. Stáva sa, že jedného autora počúvam v rôznom prevedení.

Všade vás sprevádza manželka Jana. Je vašou manažérkou?

- Je to tak, že moja manželka zúraduje ponuky. Nevyhľadáva kluby, kde hrám, oni sa ozývajú sami.

Kde ste sa zoznámili, ako dlho ste spolu?

- Dvadsaťjeden rokov sme manželia, a o nejaký polrok dlhšie sa poznáme. Keď sme sa zoznámili, bol som sedem rokov po rozvode. Prišla za mnou po koncerte s tým, že ju moja hudba uchvacuje a že sa chce so mnou porozprávať. (smiech) A tak som jej dal telefónne číslo, a ona zavolala. Skrátka, potom chodila ku mne, až som jej raz povedal: "Už neodchádzaj". A ostala doteraz.

Počuli sme, že máte mačku, ktorá rada počúva vážnu hudbu?

- Je to tak. Volá sa Dorota a má 14 rokov. Na hudbu je zvyknutá odmalička. V pokoji so mnou počúva Šostakoviča, a to naozaj nahlas. Neznáša cigaretový smrad. Kvôli nej som prestal fajčiť v posteli.

Vráťme sa k hudbe. Ste známy ako absolútny improvizátor. Máme to pochopiť tak, že začnete tvoriť až na pódiu?

- To vôbec nie. Vždy mám dramaturgický program, je dosť presne vystavaný. Dovolím si zaimprovizovať v rámci štruktúry skladby.

Môžeme sa tešiť na nový album?

- Teraz sme nahrali moje klasické pesničky, ako Zvonky atď., ale v úprave pre sláčikové kvarteto a klavír. Je to vážna hudba. Spolupracoval som s veľmi dobrým Moyzesovým kvartetom. Do Vianoc by to malo byť na trhu. Vo februári pôjdeme na šnúru.

Autor: Tamara Makarová

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári