menšiu zoologickú záhradu. Okrem husí, kačiek a sliepok v nej chová aj zvieratá na naše pomery nezvyčajné pštrosov. "Je to skvelá zábava pre deti a zároveň aj živá logopedická poradňa. Vďaka tomu už dvojročné deti z Trnavy vedia povedať slovo pštros," smeje sa.

Spomína, že táto na kňaza trochu netradičná záľuba asi súvisí s jeho detstvom, ktoré prežil v bytovke v Košiciach: "Vždy sme doma chovali exotické vtáctvo, ale keďže sme nemali záhradu, na nič väčšie nebol priestor." Ako mladý duchovný začínal v Trebišove, odkiaľ ho pred pár rokmi preložili do Trnavy pri Laborci. "Hneď sa mi zapáčilo prostredie bola tu veľká záhrada, v ktorej stál včelín, lebo môj predchodca bol vášnivý včelár. Kvôli deťom som sa bál chovať včely, preto som včelín upravil na iný účel. Pôvodne som chcel chovať daniele, ale boli veľmi drahé, preto som sa rozhodol pre pštrosy," dodáva. Kúpe dvojice exotických vtákov predchádzali potulky po internete, kde zistil, že klasický africký pštros je síce dekoratívny, ale aj priveľký a najmä agresívny a nebezpečný: "Preto som radšej kúpil menší druh emu hnedého. Boli sme po nich v Drienove pri Prešove- tamojší chovateľ mal tri chovné páry."

Nádejný chovateľ kúpil mladú dvojicu, ktorú jeho deti pomenovali Emir a Emka. Ako hovorí, na potomstvo čakali tri roky, ktoré venovali naberaniu skúseností: "Dorastajú maximálne do 180 centimetrov a sú celkom nenáročné. Chováme ich granulami, pšenicou, kukuričným šrotom, obľubujú aj jablká, hrozno a marhule. Sú mierumilovné, deti sa s nimi hrajú, kŕmia ich." Priznáva, že pštrosy nekupoval len kvôli svojim deťom, ale kvôli všetkým v dedine. "Osvedčilo sa, malú ZOO veľmi radi navštevujú. Hneď vedľa je záhradkárska osada, neraz sú na plote nalepené deti a pozorujú pštrosy, niekedy prídu aj do ohrady."

Vrcholom každého chovateľského úsilia je vychovanie potomstva. Otec Gecej vysvetľuje, že emu hnedý je v tomto smere perličkou: "Dospievajú až po dvoch rokoch, my sme na prvé mláďatá čakali tri. Ich vajíčka sú tmavozelené a čo je zaujímavé, nesedí na nich samica, ale samec. Na naše zemepisné šírky je netradičné aj to, že proces sedenia na vajíčkach prebieha na sklonku zimy. Perličkou je, že samec sa z nich nepohne celých 52 dní, kým sa nevyliahnu mláďatá celý čas nič nežerie a postupne sa dostáva do akéhosi tranzu."

Keď sa začiatkom apríla konečne vyliahli, v rodine Gecejovcov, ale aj v dedine to bolo čosi nevídané. K ruchu, ktorý neodmysliteľne patrí k malým deťom, ktoré majú Gecejovci až tri( Julka, Šimon a Maťko), zrazu pribudli dva malé pštrosíky. Keďže zima bola dlhá, museli ich presťahovať do domu. "Boli v špajzi, ale neraz sa stalo, že sa prechádzali po chodbe kŕmili sme ich pomocou striekačky s hadičkou, kým trochu nezmocneli, teraz sú už v ohrade a spolu s rodičmi spávajú v prispôsobenom včelíne." Priznáva, že mláďatá chce časom predať alebo darovať: "Manželka Silvia totiž povedala, že nechce žiť na farme, ale na fare.(smiech)"

Mladej rodine sa chovateľská záľuba zapáčila: "Stále sa učíme. Prišli sme aj na to, odkiaľ prichádzajú zvláštne dunivé zvuky podobné tamtamom, ktoré sme nevedeli dlho identifikovať vydáva ich samica, ktorej sa pritom nafúkne vak na krku. Pochopili sme aj to, že napriek mierumilovnosti sa vedia postaviť na odpor, keď majú mláďatá. Videli sme na vlastné oči, keď od ich teritória vbehol pes. Deťom však neublížia."

Pre zaujímavosť, zanietenosti chovateľa padla za obeť jeho noha keď šiel pštrosy pred pár týždňami zavrieť, zlomil si ju. Ani pštrosia záľuba ani zlomená noha mu však nebránia, aby naplno vykonával svoje poslanie duchovného. ""Sväté liturgie slúžim aj so zlomenou nohou, hoci to s barlami jednoduché nie je. Pokiaľ vládzem, budem slúžiť, lebo nechcem, aby kvôli môjmu úrazu nejako utrpel duchovný život mne zverených veriacich."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári