"Keď sú také v bežnom živote, neviem prečo by mali byť na ihrisku iné"
Košice boli, sú, a nejaký čas ešte asi budú jednou z bášt slovenskej hádzanej. Žiaľ, iba mužskej. Ženy tu nikdy nemali na ružiach ustlané, nech robili čokoľvek. Väčšiu priazeň a lepšie podmienky si nezískali ani postupom do najvyššej súťaže, ani tým, že dali svetu pár reprezentantiek. Liga sa rozplynula v nezáujme sponzorov a talentované dievčatá si budovali kariéru v cudzích kluboch.
Aj preto sa na mená ako Bibiana Ščerbáková-Klimková, Alena Tureková-Pappová, či Božena Bokoľová-Mažgútová, ktorá svojho času patrila k najlepším európskym krídelníčkam, prakticky zabudlo. Aj na mená oddielov, ktoré sa s väčšími či menšími problémami dlhé roky snažili o miesto na slnku medzi tunajšími sedmičkami. Lokomotíva, VSŽ, Tatran Inžinierske stavby, Coimex... Od krajských súťaží až po slovenskú extraligu. Paradox je, že práve tá najvyššia súťaž ženské družstvo prakticky zabila.
"Skončila firma, družstvo vystúpilo zo súťaže," spomína na nevľúdne obdobie spred šiestich rokov muž, ktorý má ženskú hádzanú v náplni práce od roku 1978, bývalé krídlo prvoligových VSŽ, Pavol Hižnay. "Len čo som skončil s aktívnou kariérou, dal som sa na trénerskú dráhu. Nemal som v pláne začať pri ženách, ale prišli za mnou hráčky Lokomotívy, že nemajú trénera." A už zostal ženám verný. Až na malú výnimku, keď robil asistenta Slavomírovi Šipošovi pri prvoligovom mančafte VSŽ, a dve sezóny sedel na lavičke mužskej rezervy.
Pavol Hižnay nebol pri tom, keď prišlo vedenie do kabíny hráčkam oznámiť, že tento spolok rozpúšťa, tá "pocta" sa ušla trénerovi Hatalčíkovi, ale bol pri tom, keď sa dal, po piatich rokoch, zasa dokopy. "Aj keď ženské družstvo na papieri neexistovalo, bývalé hráčky Coimexu sa naďalej pravidelne schádzali. Na futbal či basketbal stačia aj štyria, vždy sa dá hrať dvaja na dvoch, ale hádzanú štyria hrať nemôžu. Tak sme väčšinou robili sparringpartnera našim družstvám na Bernolákovej, kde mládežnícka základňa fungovala naďalej. A potom sme si zahrali futbal alebo basketbal, čo nám tiež poslúžilo na športovú prípravu. Tých šesť-sedem dievčat si nachádzalo cestu do telocvične pravidelne, už ani neveriac, že sa všetko predsa ešte v dobré obráti."
Kőrősiová, Hemčáková, Tomečková, Gašparová, Pajkošová, Samuelčíková, Benáková... "Až na pár výnimiek to gro tímu spred šiestich rokov vydržalo. A to už niektoré majú cez tridsať..." Do novovzniknutého družstva však priniesli neoceniteľné skúsenosti. "Pod názvom Školský športový klub Košice Bernolákova funguje ženské družstvo od apríla roku 2005, keď sme si sadli s vedením školy a dohodli sme sa, že ho prihlásime do súťaže. Pravda, na toto rozhodnutie mala veľký vplyv výstavba a otvorenie haly v areáli školy, lebo inak
by sme nemali kde trénovať a hrávať. S prihláškou na zväz sme však čakali až do konca júna, kým sa vyvŕbi káder družstva," aj pre P. Hižnaya to bola nová motivácia do jeho trénerskej kariéry.
A začalo sa pekne od piky, teda od súťaže s najnižším koeficientom, II. celoslovenskej ligy. "S cieľom hneď postúpiť vyššie, do prvej ligy. Oproti ďalším siedmim družstvám v súťaži sme boli znevýhodnení v tom, že sme boli jediní z východu, ba v lige nehralo ani jedno družstvo zo stredného Slovenska, všetky boli zo západu. A veľmi sa im na východ cestovať nechcelo, niekedy riskli aj pokutu, keď k nám na zápas nepricestovali. Ale vyšlo ich to lacnejšie. Pre nás to bola najdrahšia súťaž, lebo keď sme ju chceli vyhrať, tak sme museli cestovať na každý zápas. Náročné to bolo aj preto, že sme nemohli byť dobre rozohratí, keď nám zápas neplánovane odpadol. Druhú ligu sme však vyhrali, keď sme mali na konte iba dve prehry. Ale napokon, vďaka redukcii účastníkov prvej ligy, postúpil aj náš najväčší súper, Modranka."
V prvej lige, aj keď je tiež ´prozápadná´, je už inak, nik si nedovolí na zápas nepricestovať a body oželieť, veď ide o veľa, WHIL-ka je lákavá... "Aj tu sme jediným zástupcom východného Slovenska, ale ešte sa nám nestalo, aby súper nepricestoval, všetky družstvá dodržiavajú termíny zápasov. O postup bojuje jedenásť tímov, nepárny počet preto, lebo Močenok vystúpil tesne pred súťažou."
Cieľom Košičaniek, lepšie povedané predstavou vedenia klubu a realizačného tímu, je umiestnenie v hornej polovici tabuľky, ale víkendové víťazstvo v Nitre im plány trochu "skomplikovalo", poskočili totiž rovno do jej čela! "Naďalej sa však držíme pri zemi. Bolo by síce pekné hrať HIL-ku, ale pre nás nie veľmi reálne, keďže mnohé naše dievčatá chodia do zamestnania, a v najvyššej súťaži sa hráva aj v stredu." A ženské družstvo ŠŠK Košice Bernolákova je postavené výsostne na amatérskej báze. A vlastných odchovankyniach.
"Niektorí naši súperi využívajú hosťovačky z extraligových tímov, Šale či Partizánskeho, ale my hráme s tým čo máme doma, je to určite férovejšie voči našim dievčatám. A nemôžem sa sťažovať, že by sme ich nemali dosť, šancu dostávajú len tie najtalentovanejšie. Momentálne máme dvadsaťštyričlenný káder, v ktorom je dobrá konkurencia. Keďže v Prešove ženská hádzaná skončila, vrátili sa odtiaľ naše bývalé hráčky, do kategórie dospelých prešlo niekoľko dievčat z dorasteneckého tímu z Bernolákovej, čosi sme doplnili z Drábovej a z Čane, kde celý ten čas, čo ženské družstvo neexistovalo, bola stále dobrá mládežnícka základňa. Staršie hráčky, ktoré už zažili aj horšie časy, si podmienky v novom klube vážia, v šatni sú pre mladšie vzorom a na ihrisku zas mojou predĺženou rukou." Pavol Hižnay tvrdí, že v Košiciach stále nie je núdza o talenty. "Aj keď by sme chceli vzbudiť ešte väčší záujem mládeže o hádzanú. Ten sa trochu vytratil, keďže nebolo ženské družstvo, dievčatá nemali motiváciu. Teraz však máme dosť rodičov, ktorí dávajú svoje deti na Bernolákovu kvôli hádzanej."
Je pochopiteľné, že v čiernej diere, ktorá vznikla po rozpade ženského tímu, sa stratili aj jeho fanúšikovia, ale záujem opäť stúpa. "Aj keď sme druhú ligu prežili prakticky bez pozornosti médií, ľudia už vtedy chodili na naše zápasy. A záujem je stále väčší, na zápasoch mužov sa ma stále vypytujú, kedy hráme najbližšie doma, tešia sa na ženskú hádzanú. Aj keď do našej haly veľa fanúšikov nevojde, nám tých dvesto ľudí na zápasoch stačí."
Pavol Hižnay ani na chvíľočku nezaváhal, keď dostal ponuku opäť viesť ženské družstvo. Aj keď je pracovne viazaný na košické oceliarne, a tie ženy sú niekedy hrozne nevyspytateľné. "Ale keď sú také aj v bežnom živote, neviem prečo by mali byť v hádzanej iné. Pritom mi však pomáha striedanie prostredia i ľudí s ktorými sa stretávam. Keď sa naštvem v robote, pri hádzanej sa odreagujem. Keď ma zas naštvú tie baby, je to naopak." Za tých 28 rokov zažil s nimi chíľky také i onaké. "Najhoršie mi bolo, keď sme dvakrát vypadli z extraligy, najradšej zas spomínam na dorastenecké družstvo Tatrana IS z rokov 1983-84, s ktorým sme vyhrali Slovenský i Československý pohár a mal som v ňom aj viacero juniorských reprezentantiek ČSSR."
S juniorskou reprezentáciou má aj vlastné trénerské skúsenosti. "S pani Kuťkovou sme v roku 1998 viedli družstvo Slovenska do devätnásť rokov na majstrovstvách Európy v Brne, a rok na to sme s tými dievčatami štartovali aj na svetovom šampionáte do dvadsať rokov v Číne." Aj preto už nepovažuje svoje trénerské ambície za najpodstatnejšie v živote. "Tie mám už za sebou, túžba po osobnom úspechu už nie je mojou motiváciou do trénerskej práce, teraz je ňou chuť niečo tie dievčatá naučiť a vrátiť to, čo som pri trénerskom povolaní od hádzanej dostal."
V podstate mládežnícky klub, teraz už aj s adoptovaným starším súrodencom, družstvom žien, "fachčí" za podpory školy, viacerých menších sponzorov, a najmä hádzanárskych fanatikov, ktorí sa v ňom zišli. "Počnúc tými, čo trénujú žiacke družstvá ako Ľuba Girdasovová, Jaro Rosenberger či Jožko Šariščan. Našli sme sa tam spriaznené hádzanárske duše, ktoré to chcú robiť bez toho, aby pozerali na peniaze, nie preto, aby za to niečo mali, ale že ich to baví."
Bohuš MATIA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
