Ak nebol výrobok stopercentný, vystrájal a dokázal ho rozmlátiť

Na Štúrovej ulici 44 stojí objekt s kovovou bránou uprostred, ktorý sa v prvej polovici 20.storočia veľkou mierou zapísal do hospodárskeho rozmachu Košíc. Fungovala tam jedna z prvých fabrík mesta - Strojáreň a zlieváreň Karla Poledniaka. Od jej vzniku v roku 1886 až po súčasnosť sa okolo nej dosť pomenilo. Nemožno jej však uprieť, že je príkladom prerodu dielne s manufaktúrnou výrobou na moderný strojárenský závod. Je neuveriteľné, že v Košiciach žije potomok posledného majiteľa. Volá sa Karol Marsovszký a my sme sa s ním porozprávali o 120-ročnej histórii tejto fabriky. Fakty, poznámky, poznatky i fotografie získal hlavne od babky a mamy.

Korene rodiny Poledniakovej siahajú do Poľska. Tam sa v roku 1853 narodil Karol Poledniak st., neskôr zakladateľ fabriky. Výučný list strojného zámočníka mašín na obrábanie kože získal vo vtedajšom Prusku (dnes Nemecku). Pochodil viacero krajín, bol aj v Amerike. Vietor ho zavial i na slovenský Liptov. V tom čase tam fungovala fabrička na spracovanie kože. Na Liptove sa zoznámil so svojou neskôr manželkou Máriou.

Z malej dielničky

fungujúca fabrika

Podľa K. Marsovszkého jeho pradedo pôsobil aj v Slanci, kde potrebovali opravára. "Potom prišiel do Košíc. Najprv pracoval ako pomocný robotník u remeselníka Harasztyho na tzv. Starej Prešovskej ceste. Takto sa volala neskoršia Kirovova ulica, kde je doteraz kúpalisko ´ČH´." Po čase sa stal K. Poledniak st. spoluvlastníkom tejto strojárenskej dielne. V roku 1886 strojnozámočnícku dielňu, venujúcu sa opravám váh a menších poľnohospodárskych strojov, odkúpil.

O 12 rokov neskôr K. Poledniak st. dielňu presťahoval na vtedajšiu Moldavskú ulicu. "Dnes je to Štúrova 44. Ešte stále sa volala dielňou, i keď sa v nej už vyrábali strojové zariadenia. Veľký pokrok prišiel v roku 1902, keď pradedo celý výrobný proces elektrifikoval."O tri roky odkúpil susednú budovu, kde bol predtým cukrovar. S novými priestormi sa fabrika mohla ďalej rozrastať. Do prevádzky uviedol zlieváreň sivej zliatiny a farebných kovov a keďže podľa jeho rád a predstavivosti pracovníci vyrobili stroj na ohýbanie plechov, rozbehla sa i výroba polostabilného parného stroja.

"Vybavenie strojárne sa čiastočne opieralo o zariadenia, ktoré dal pradedo doviezť zo zahraničia, veľa obrábacích strojov zhotovovali však priamo v dielni. Vďaka tomu už v roku 1909 vyrábali vodné, zväčša Francisove turbíny, neskôr aj vodné kolesá. Keď pradedo odkúpil ďalšiu plochu smerom na dnešnú Žižkovu ulicu, pre fabriku to znamenalo nové možnosti rozmachu. A tak sa, keďže kraj bol známy poľnohospodárstvom, pustil do výroby komplexného vybavenia mlynov na spracovanie obilia."

Fabrika dosahovala dobré výsledky a jej sortiment sa úspešne rozširoval. "Veľa výrobkov sa vyvážalo hlavne na východné Slovensko. Minimálne do 400 obcí putoval aspoň jeden výrobok Poledniakovej továrne. Dosť toho bolo aj priamo v Košiciach. Okrem strojných zariadení napríklad pouličné kandelábre, kanálové poklopy, ozdobné mreže, lavičky i ochranné mreže okolo stromov." Pamätníci si podľa K. Marsovszkého určite doteraz na tieto doplnky spomínajú.

Po otcovi prevzal vedenie syn

K. Poledniak st. bol ako hlava fabriky šikovný. Len zdravie, najmä srdce, ho neposlúchali. Nemal ani 62 rokov, keď zomrel (1915). "Jeho syn, tiež Karol, ktorý sa narodil v Košiciach, študoval v tom čase strojárinu vo švajčiarskom Zürichu. Dokončiť ju nemohol, musel po otcovi prevziať vedenie fabriky. V roku 1916, po zápise do firemného registra, keď aj formálne dostala charakter továrenského podniku, začala fabrika používať názov Karol Poledniak, strojáreň a zlieváreň v Košiciach."

Vďaka tomu, že K. Poledniak ml. študoval vonku, mal dosť známych a mohol do fabriky priviezť viacero noviniek. "K prvým patrilo to, že sa vo fabrike začalo so zváraním elektrickým oblúkom. Postupne sa toho dosť zmodernizovalo. Na istý čas však musel prestať, lebo mal dve sestry a ako právoplatné dedičky ich musel vyplatiť." Jednu, ako vie K. Marsovszky, vyrovnal postavením mlynu v Olšanoch-Bidovciach, ktorý doteraz stojí. Druhú vyplatil peniazmi. Ani jeden, ani druhý Poledniak, si na honor nepotrpeli. Všetko investovali do fabriky. Poledniakovci bývali dokonca v nej. Dodnes sú na ľavej strane budovy z ulice okná ich tri a pol-izbového bytu.

"O Poledniakovi ml. sa hovorilo, že je slabším obchodníkom, zato dobrým technikom. Vedel si predstaviť, nakresliť a vytvoriť také zariadenia, ktoré k výrobe potreboval." Hoci bol podľa toho, čo vnuk o ňom pozisťoval, mierumilovný, čo sa týkalo kvality a dobrého mena firmy, v tom bol občas kruťas. "Všetko pramenilo z toho, že na každom svojom výrobku mal štítok s názvom firmy. Nie kvôli reklame, ale ako záruku kvality. A pokiaľ niečo nebolo stopercentné, vystrájal. Medzi starými fachmanmi sa dodnes hovorí o kladive Karol." Meno vzniklo možno vtedy, keď sa raz nakladala do vagóna stolica na mlyn. Ten, kto ju lakoval, si dával pozor, no na jednom mieste lak predsa trošku stiekol. K. Poledniak si to všimol a obrovským kladivom stolicu tesne pred expedíciou rozbil.

Keď sa so sestrami vyrovnal a myslel si, že môže fabriku ďalej modernizovať, prišiel rok 1939. Začala sa druhá svetová vojna. Zákaziek začalo byť pomenej. Ešte šťastie, že uhlie a ruda boli potrebné, v baniach sa teda fáralo, a kolesá na banské vozíky mali odbyt. Na preklenutie finančných problémov vznikla vo fabrike autogaráž na opravu áut. Nebola to hlavná náplň, ale pomáhala. "Závod sa rozprestieral na ploche 8000 m2 a tvorilo ho asi 30 budov. V 40. rokoch sa zmenil názov továrne, začala sa volať Karol Poledniak, továreň na stroje, železolejáreň a stavba mlynov." Na prepojenie strojárne so železničnou stanicou sa používala mestská električková sieť, ktorej odbočka viedla do dvora cez hlavnú bránu.

Z pohovoru sa

už nevrátil

"Počas druhej svetovej vojny mala továreň asi 400 pracovníkov, z toho okolo 50 učňov. Dedo však urobil chybu, že fabriku radšej nezatvoril. Po vojne ho totiž vyhlásili za kolaboranta. Nikto akosi nezaregistroval, že s viacerými čestnými zamestnancami ukryl časť najdôležitejšieho zariadenia. A že z toho, čo sa nedalo poskrývať, keďže nyilasiovci sliedili aj priamo po fabrike, urobili aspoň nákresy či odliatky a to ukryli." Utekajúci Nemci, ktorí brali z fabrík rôzne zariadenia, aby zbrzdili vývoj a prevádzku, v Poledniakovej fabrike veľa škody nenarobili. A tak sa v nej hneď po oslobodení Košíc mohla spustiť prevádzka.

"Jedného dňa dedovi oznámili, že má ísť na pohovor. Vraj bude krátky, len si potrebujú niečo ujasniť. Dedo si z toho ťažkú hlavu nerobil, viac myslel na fabriku a na to, nech čo najskôr funguje na plné obrátky. Zobral si teda kabát, odišiel na pohovor a ... už sa nevrátil. Kto ho zavolal, neviem." Neskôr sa rodina dozvedela, že ho transportovali do Janakieva na Ukrajine. Tam 2. marca 1945 zomrel. "Prepravu prežil, ale jeho podlomené zdravie sa ohlásilo. Dodatočne babka dostala úmrtný list, neskôr i jeho kabát. Priniesli ho ľudia, čo tam tiež boli, no prežili a všetko jej porozprávali. Keď zomrel, do kúska plechu mu vyklepali meno a štítok dali na krk." Aj hrob mu spravili, ale na tretí deň z neho nič nebolo. Sú tam bane, takže pôda sa zosúva a hrob pohltila. "Zbytočne by sme ho vraj hľadali, nepochodili by sme. Na neskorších súdnych pojednávaniach pritom neraz odznelo, že dedo sa zdržiaval na neznámom mieste..."

Povereníctvo SNR pre priemysel, živnosť a zásobovanie 20.apríla 1945 uvalilo na Poledniakovu strojáreň dočasnú národnú správu. V októbri 1947 ju pričlenili ku Kovorobným a strojárskym závodom na Slovensku, v marci 1948 k n. p. Kriváň ČKD a 3. marca 1949 bola znárodnená. "Mame Marte, ktorá bola najstaršou z troch dcér K. Poledniaka ml., síce aj potom ešte chvíľku umožnili ako plánovačke vo fabrike pracovať. No niekedy v rokoch 1951-1952 prišiel príkaz, že už tam pre nás miesta niet. I byt sme mali uvoľniť. Ako náhradné ubytovanie sme celá rodina, teda mamine sestry aj babka, dostali byt na Moyzesovej ulici."

Rozčlenením n. p. Kriváň ČKD k 1. januru 1950 vznikli na Južnej triede VSS. Keď začínali, nikomu podľa K. Marsovszkého nevadilo, že stroje a zariadenia pobrali z fabriky K. Poledniaka. Toho Poledniaka, na ktorého sa vzťahujú Benešove dekréty, takže jeho majetok bol skonfiškovaný a on vyhlásený za nepriateľa štátu. "Pritom Poledniakovci neboli pôvodom Maďari, starší sa narodil v Poľsku a manželku mal z Liptova, mladší v Košiciach a jeho manželkou bola Marta Bauerneblová. (Rodina Bauerneblová bola vlastníkom Pivovaru na Floriánskej ulici - poznámka redakcie). Mal s ňou tri dcéry, Martu (mamu K. Marsovszkeho), Máriu (už zomrela) a Karolínu (žije vo Švajčiarsku).

"O dedovi sa tiež tvrdilo, že je kolaborant, lebo vyrábal súčiastky k zbraniam pre nepriateľa. Ani to nie je pravda. Keby sa malo objektívne hovoriť o podiele viny počas vojny, potom by sa mali súdiť aj pekári, veď ich chlieb jedli aj nepriatelia... Ďalším previnením predkov bolo to, že vítali Horthyho. Babka v maďarskom kroji. Čo však mali robiť, keď v tých časoch predstavovali v meste spolu s rodinami Salkháziovou a Bauerneblovou podnikateľskú vrstvu? Nejaký vinník sa však musel nájsť. Tak sa našiel..," s povzdychom dodal K. Marsovszky. "Tým by sa aj mohla urobiť bodka za históriou. Ak vynecháme babičkino väznenie, mamine problémy pri hľadaní práce, a mojich 16 rokov, čo som chodil po súdoch kvôli reštitučnému nároku a z nich domov poriadne znechutený."

Vnuk si 16 rokov

uplatňoval nárok

V dedovej fabrike nebol K. Marsovszky možno 30 rokov. Len z ústrania sledoval, čo sa okolo nej deje. Najprv tam vznikla s. r. o Strojmont, ktorá išla pomerne skoro do konkurzu. Od 2. novembra 1994 sa podľa Obchodného registra Okresného súdu Košice I na tejto adrese uvádzajú Montáže, a. s. Aj na ich majetok ako dlžníka Krajský súd 12. novembra 1999 vyhlásil konkurz.

Keďže sa v období existencie týchto spoločností zákony pomenili, K. Marsovszky si v mene rodiny na budovy a pozemky na Štúrovej 44 uplatnil reštitučný nárok. Okresný súd Košice II im ho v roku 2002 uznal. Bolo to zaznamenané aj v katastri nehnuteľností. Na papieri sa teda stali oficiálne vlastníkmi fabriky. Hoci K. Marsovszky vedel, že im nebude vrátené všetko, aspoň nejaké odškodnenie očakávali. No neprichádzalo.

"Montáže sa proti rozhodnutiu súdu odvolali, a tak bolo všetko zase pri starom. Muselo sa čakať na ďalšie súdne pojednávanie. Raz som sa odvolal ja, potom oni... Tento ping-pong trval do júna 2006. Vtedy som sa od svojho advokáta dozvedel, že rozhodnutím Okresného súdu Košice II došlo k zmene vlastníckych pomerov a v katastri nehnuteľností už nie je zapísané moje meno."

Pred pár dňami sa K. Marszovsky dopočul, že 22. augusta 2006 bola uzavretá zmluva o kúpe celého objektu. Jeho vlastníkom sa stala Trade City, a. s. Trebišov. Spoločnosť, ktorá vznikla zakladacou listinou 4. decembra 2003.

"Proces o reštitúciu majetku sa ťahal 16 rokov. Stresy si svoju daň vybrali, mám podlomené zdravie, a predsa som nakoniec prehral. Fabrika by si tento rok mala pripomenúť 120 rokov existencie. Už si ich nepripomenie. Pokiaľ viem, na jej mieste má vyrásť parkovisko a obrovský hotel...," urobil bodku za históriou Poledniakovej fabriky Karol Marsovszky.

P.S. Snažili sme sa osloviť predsedu predstavenstva spoločnosti Trade City, a. s., Trebišov Ing. Jána Džugana. Chceli sme vedieť, od koho areál na Štúrovej 44 kúpili i aké sú predstavy jeho využitia. Od manželky sme sa dozvedeli, že utrpel vážne zranenie, je len dva týždne po operácii, takže sa nami nemôže rozprávať.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári