Z bývalého centra protireformácie sa stalo centrum bankovníctva
2. časť: Rodila sa tu aj súčasnosť
Kišdiánum sme opustili v momente jeho založenia, keď sa rekatolizácia dostávala na svoj vrchol. No napodiv táto inštitúcia v Košiciach vydržala iba o chlp viac, ako jedno storočie. Neskôr sa sem síce vrátila a existuje tu dokonca aj dnes, ale už to nie je v bývalej budove Kišdiána. To začalo slúžiť rôznym svetským účelom, nepochybne tiež zaujímavým a dôležitým. Nečakaný zvrat osudu si na sklonku 20. storočia vybral tento dom ako sídlo občianskeho združenia Verejnosť proti násiliu. V časoch nežnej revolúcie sa aj tu určovala naša ďalšia postsocialistická budúcnosť.
ROZLÚČKA S KOŠICAMI
Na sklonku 17. a začiatku 18. storočia prežívalo košické Kišdiánum niektoré nepríjemnosti spojené s povstaním Imricha Thököliho a Františka II. Rákocziho. Thököli ho prinútil podieľať sa na vyplatení obrovského výpalného pre jeho tureckého spojenca, budínskeho pašu. Katolík Rákoczi ho síce k ničomu nenútil, ale zato cisársky generál Rabutin jeho budovu počas ostreľovania na jeseň roku 1706 poničil. Po roku 1711 čakal Kišdiánum už iba mierový život, ale aj v tom číhajú rôzne úskalia. Jágerskí biskupi navrátili svoje sídlo späť do Jágra a bolo jasné, že skôr či neskôr si sem presťahujú aj seminár, veď to bola biskupom založená a zabezpečená inštitúcia.
Po mierovom spamätaní sa začalo aj u nás to, čo sa obvykle deje všade. Turci a protestanti boli všade porážaní a už nie smrteľným nebezpečenstvom pre katolicizmus, takže víťazi sa mohli pustiť do seba navzájom a hlavne do toho, kto im v praktickej každodennej rekatolizácii najviac pomáhal do jezuitov. Pomery nakoniec dospeli k tomu, že jágerský biskup František IV. Barkóci (10. 5. 1745 13. 7. 1761) preniesol v roku 1761 kňazský seminár do Jágra. Ján Matej Korabinský popisuje vo svojom geograficko historickom lexikone jednak Kišdiánum, jednak jeho odchod z Košíc takto:
V roku 1657 tu založil jágerský biskup Benedikt Kišdy univerzitu a v roku 1659 tamtiež školu na vychovávanie mladých duchovných, ktorých počet bol zmnožený novým majetkovým odkazom veľkovaradínskeho biskupa Augustína Benkoviča v roku 1699. Tento seminár, ktorý mestu pomáhal, bol na úžitok i okrasu, prežil za biskupa Barkócziho taký osud, že jeho chovanci boli na základe istých traktamentov vysťahovaní do záhrady, a potom nečakane prevedení čiastočne do Jágra, čiastočne do Veľkého Varadína. Kišdyho seminár teda v Košiciach prežil iba stodva rokov. Neskôr, za čias prvého košického biskupa Andreja Szabóa v roku 1809, v meste opäť vznikol, ale už nie vo svojej pôvodnej budove. Pre Kišdiánum, bývalý Mošdóšiho dom, to znamenalo opätovný návrat k laickému využitiu. Čakala ho ešte pestrá kariéra.
OPÄŤ V CIVILNÝCH RUKÁCH
Po zrušení tunajšieho seminára odkúpil jej budovu cisársky generál barón Mikuláš Eötvöš a vlastnil ju až zhruba do roku 1790. Eötvöšovci boli znamenitá panská rodina. Jeden z Mikulášových potomkov sa stal hlavným abovským županom a iný zase generálom delostrelectva (vtedajším termínom poľným zbrojmajstrom), ktorého sem poslali s oddielom vojska, aby ukľudnil roľnícke povstanie v roku 1831. Mikuláš Eötvöš však dom predal šľachticovi ešte onakvejšiemu grófovi Karolovi Andrášimu z rodiny, ktorá mala svoje korene v hlbokej minulosti Uhorska.
Gróf Karol Andrášy sa vyznamenal ako generál v rôznych tereziánskych vojnách a hlavne dvoma významnými potomkami: vnukom Karolom, národohospodárom a publicistom, a pravnukom Júliusom, vojakom a politikom, ktorý to dopracoval až na uhorského premiéra a rakúsko uhorského ministra zahraničia. Okrem toho to bol preslávený intelektuál, fešák a playboy. V bývalo Kišdyáne však páni potomkovia už nežili, lebo generál Karol Andráši dom niekedy po roku 1800 predal akémusi zlatníkovi Jánovi Vandethovi a ten po krátkom čase bohatému obchodníkovi z Prešova Felixovi Niemandsfreundovi.
To sa však už tento dom na bývalý kňazský seminár dávno nepodobal. V jeho prízemí vznikli už za Andrášiho čias viaceré obchody a sám Niemandsfreund si tu zriadil obchod so súknom. Od roku 1816 sa dokonca stal členom predstavenstva Grémia košických obchodníkov. Jeho syn Karol Niemandsfreund (1800 - 1859) sa do Grémia obchodníkov dostal už v mladom veku a zariadil si tu svoj vlastný obchod s metrovým a rozličným tovarom. Časy sa menili a zbožnosť nahrádzalo v tesnej blízkosti starobylého dómu čosi doteraz nevídané podnikanie a rodiaci sa kapitalizmus. Niemandsfreund sa zariadil vo vtedy módnom decentnom empírovom a biedermayerovom štýle a interiér domu ovešal cennými obrazmi.
Na druhej strane získal tento dom začiatkom 19. storočia viac než dôstojného suseda, novozriadeného košického biskupa. V rozháraných časoch napoleonských vojen využil rakúsky cisár František situáciu a navrhol pápežovi Piovi VII. účelnejšie rozdelenie neúnosne veľkej jágerskej diecézy. Tak vznikla v roku 1804 košická diecéza so svojim prvým biskupom Andrejom Szabóm. Jedna z prvých vecí, do ktorej sa nový dušpastier pustil, bolo zriadenie biskupského sídla a na tento účel získal tri domy tesne pod juhozápadnou stranou dómu, v priamom susedstve bývalého Kišdiána.
KOŠICKÁ SPORITEĽŇA
V máji 1843 sa začali dejiny moderného košického finančníctva. Tunajší podnikatelia Karol Fiedler, Abraham Gottlieb Laszgalner, Ján Lehrner a ďalší požiadali vrchnostenské úrady o povolenie založiť Košickú sporiteľňu so základným kapitálom 30 tisíc zlatých. Vybavovanie skončilo s úspechom a tak v januári 1844 vznikla účastinná spoločnosť, na čele ktorej stál gróf Ján Barkóci. V Uhorsku sa to ešte dlho tak nosilo, že predsedami predstavenstiev sa stávali páni s modrou krvou. Pred revolučnými časmi rokov 1848/49 to bolo jednoducho samozrejmosťou.
Pán gróf pre začiatok ponúkol akciovke priestory vo svojom paláci na Hlavnej ulici (dnes číslo 48, Bocatiova knižnica), ale ešte v tomže roku sa spoločnosť rozhodla kúpiť od Niemandsfreunda jeho na to vhodný veľký nárožný dom, bývalé Kišdiánum. Traduje sa, že podmienkou transakcie bolo, že Karola Niemandsfreunda, ktorý sa dostal do ekonomických problémov, tam v časti objektu nechali dožiť. Ostatne sám zanechal obchodovanie a stal sa jedným z jej zamestnancov bol to jej prvý účtovník. Po jeho smrti budovu nadstavali o druhé poschodie (v roku 1861, sto rokov po odchode Kišdiána) a tak jej dali prakticky dnešný vzhľad. Zriadili tu tiež trezorovú miestnosť, ktorej detaily sa zachovali až do dnešných čias, ako unikátne vybavenie modernej banky.
Sporiteľňa čulo prosperovala, hlavne po roku 1867. Poskytovala pôžičky a zmenárenské služby, uschovávala úspory obyvateľstva, prechovávala rôzne cenné predmety, proste ovplyvňovala kapitálové dianie v celom hornom Uhorsku. V tej dobe sa netunelovalo a nedefraudovalo, iba sme tam sa zmenilo štátne zriadenie. Za prvej ČSR vlastnila väčšinu účastín sporiteľne Pražská eskontná banka a po územných zmenách v roku 1938 Všeobecná úverová banka v Budapešti. Tá Košickú sporiteľňu v roku 1942 pohltila, čo znamenalo koniec tejto inštitúcie. Banka tu samozrejme aj naďalej ostala, ale hneď po oslobodení v roku 1945 ju znárodnili a do budovy sa nasťahovala Investičná banka. Tá sa v roku 1958 zlúčila so Štátnou bankou československou ktorá tu sídlila až do čias, keď odišla do novopostavenej budovy na Strojárenskej ulici.
V MODERNEJ DOBE
Prízemie budovy, ktoré malo dlho vzhľad bežného podlažia s dverami do obchodov a obyčajnými dvojkrídlovými oknami, teda žiadnymi výkladnými skriňami, sa už za prvej ČSR začalo vzhľadovo modernizovať a dostalo veľké sklenné okné, ktorými sa úplne odlišovalo od zbytku budovy. V najvýhodnejšom nárožnom priestore počas minulého socialistického režimu dlho sídlila zmenáreň banky a potom, v osemdesiatych rokoch minulého storočia, tu zriadili výstavnú sieň Zväzu slovenských výtvarných umelcov.
Nakoniec prišla v roku 1985 perestrojka v Sovietskom zväze a pár rokov po nej, v pozdnú jeseň roku 1989, nežná revolúcia prinášajúca pád socialistických režimov a vlád komunistických strán vo všetkých európskych socialistických štátoch aj u nás. V nárožných priestoroch prízemia tohto domu sa usadilo najprv na pár dní Občianske fórum, rýchle premenované na síce komplikovanejšie pomenovanú, no "našu", z Bratislavy, Verejnosť proti násiliu. V tom obrovskom revolučnom ošiali sme si akosi nestihli všimnúť, že je to jeden zo signálov rozpadu Československa. "Vápenkári" tu sídlili pár týždňov, potom sa sem opäť vrátilo výtvarné umenie, samozrejme už necenzurované, moderné, postsocialistické.
Nečakane rýchlo po revolúcii sa tu nakoniec usadil finančný kapitál. Už v priebehu roka 1990 sa v Košiciach ukázal rakúsky architekt (Čech pôvodom, vyštudovaný v Bratislave) s projektami úpravy budovy bývalého Kišdiána späť na banku. Bola navrhnutá moderne, prakticky s vybúraním celého vnútorného prízemia a nahradením starobylých stredovekých stien systémom masívnych oceľových dvojíc stĺpov. Kišdiánu vážne hrozilo, že zmizne z povrchu zemského. Nakoniec sa však našli rozumní ľudia, ktorí to všetko usmernili na rozumnú mieru. Z rohového domu sa stala Investičná a rozvojová banka. Lenže, ako je to v našom samostatnom slovenskom bankovníctve už zvykom, banka začala časom "krívať na obe nohy", aj keď stále existuje. To je súčasný koniec jedného z najhonosnejších stredovekých domov Košíc a bývalej pýchy rekatolizácie v tomto kraji.
Podnikatelia košickej sporiteľne: K. Fiedler, A. G. Laszgallner, J. S. Spielmann a bratia Novelliovci
Nechceli iba sami zbohatnúť, ale aj poctivo pomôcť Košičanom
V dobe, keď vznikla a vzmáhala sa Košická sporiteľňa bol svet v mnohom odlišný, od toho dnešného, čo je najlepšie vidieť na mužoch, ktorí pri jej zrode stáli. Boli to dôstojní páni z rodín, aj keď nie košických, ale už roky osvedčených v podnikaní. Z tých, o ktorých teraz budeme hovoriť, nikto neskrachoval, nikto nevybudoval svoj majetok na oblafnutí davov veriteľov, nikto nebol zaštítený politikou, či cirkvou, nikto si nepotreboval pomôcť zločinom. Ich česť a spoľahlivosť im bola nadovšetko. Väčšinou sa ich rodiny sobášili medzi sebou a patrilo sa mať a do budúcnosti zabezpečiť rad potomkov. Synov ako pokračovateľov v podnikaní, dcéry pre výhodné sobáše.
Karol Fiedler (1798 - 1864), jeden zo zakladajúcich členov sporiteľne, pochádzal z rodiny, ktorá sem prišla z Banskej Štiavnice. Začínal ako praktikant u starého Henszlmanna v náprotivnom dome, potom vandroval po nemeckých štátoch Európy. Keď sa vrátil, stal sa spoločníkom Henszlmannovej vdovy (ten medzitým zomrel) a časom si vzal Henszlmannovu dcéru za manželku a stal sa majiteľom ich železiarstva. Neskôr podnikal s exportom tokajského vína, cukrovarom a továrňou na klince, s obchodom s vlnou a obilím, s pestovaním cukrovej repy a s baňami na okolí. Samozrejme, ako člen mestského zastupiteľstva sa aktívne zapájal do komunálnej politiky. V staršom veku mal pravý patriarchálny vzhľad s pestovanou bradou.
Ďalší z nich, Abraham Gotlieb Laszgallner (1783 - 1863), pochádzal z evanjelíckej rodiny obchodníkov zo Šopronu. Venoval sa rôznemu obchodovaniu a bol aj tajomníkom grémia obchodníkov. Aj on bol členom mestského zastupiteľstva a dlhé roky bol tiež hlavným inšpektorom košickej evanjelíckej cirkve.
Medzi zakladajúcich členov patril tiež Jozef Samuel Spielmann (1798 - 1857), pôvodom z Bratislavskej podnikateľskej evanjelíckej rodiny. Vyučil sa ako obchodník tu v Košiciach u Gottlieba Ratha, ktorého skrachovaný obchod neskôr odkúpil. Venoval sa obchodovaniu, ale tiež doprave, dnes by sme povedali, že dokonca špedícii. V časoch, keď ešte do Košíc neviedla železnica, prevádzkoval konské rýchlopovozy na rozvoz ľudí, pošty i tovaru. Spielmann mal dom na hlavnej ulici 53 a pred ním mali stanovište jeho vozy.
Istou výnimkou medzi zakladateľmi sporiteľne boli Novelliovci. Bola to na rozdiel od doteraz spomínaných prišelcov dávna košická obchodnícka a neskôr aj podnikateľská rodina, ešte z čias cisára Leopolda, ktorý ich už v 17. storočí povýšil do zemianskeho stavu. Ich meno naznačuje, že ktosi z predkov sem prišiel z Itálie. Dvaja z Novelliovcov, Imrich (1792 - 1863) a Anton (1796 - 1866) patrili medzi zakladateľov sporiteľne. Okrem toho, že obchodovali a podnikali, boli aj oni členmi mestského zastupiteľstva. Uvedených zopár pánov samozrejme nepredstavuje všetkých zakladateľov sporiteľne.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Nabudúce: Herberg
Autor: Bývalý kňazský seminár
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
