Talianov musela presviedčať, že nie je drogová dílerka
Zrejme nech by dnes robila čokoľvek, ľudia ju budú aj tak identifikovať ako Editu Papeky alebo Moru Monsterovú. Z toho, že ju spájajú s jej postavičkami z relácie Slovenskej televízie S.O.S. si však ťažku hlavú nerobí. Popritom hrá v nejednom divadle a na nedostatok práce sa rozhodne sťažovať nemôže. S Petrou Polnišovou sme sa porozprávali, keď spolu s kolegami Danom Danglom, Petrom Sklárom a Romanom Pomajbom prišli do Košíc ponúknuť divákom predstavenie v rámci S.O.S Tour. Zároveň stihli v Kaviarni Slávia nakrútiť aj niekoľko scénok z tejto televíznej relácie.
V Košiciach štvorica humuristov strávila niekoľko dní. Ako sa im na východe Slovenska páčilo? "Nie že by som neprikladala význam tomu, kde som, ale pravda je taká, že to nerozlišujem - všade sa cítim dobre. Pre nás je ale veľmi príjemné, keď ideme nakrúcať S.O.S. niekam inam. Veľmi dobré skúsenosti sme mali aj pri predstaveniach v rámci S.O.S. Tour, keď sme hrali v Prešove, Michalovciach i Košiciach. Východniarske publikum je živelnejšie - oveľa. Bratislavské publikum je iné," nazdáva sa Petra. "Je síce pravda, že v S.O.S. je práve taký ten mestský humor a bratislavský slang a mnohé postavičky sú vyslovene bratislavské typy, teda sú to figúrky, ktoré nie sú východniarom také blízke, no tí sa zo všetkého viac tešia."
Východniari zrejme vedia oceniť i to, ako sa Petre sťa More Monsterovej, podarilo zvládnuť východniarsky prízvuk a rozprávanie bez dĺžňov. "My sa však s Danom, ktorý hrá Chruňa, nehráme na to, že vieme po východniarsky. Ale čosi máme napočúvané, odkukané... Určite si však uvedomujeme, že nerozprávame dokonale po východniarsky. Ale snažíme sa."
Mora a Chruňo Monsterovci patria v poslednej dobe jednoznačne medzi najobľúbenejšie postavičky z S.O.S. Stačí zbadať Dana v parochni a Petru v úžasnej baranici a o zábavu je postarané... "Tá baranica je pohodlná, aj keď tak zrejme nevyzerá. Dosť dlho sme hľadali čosi, čo by sa k Monsterovcom hodilo... Táto dvojica je však už podľa mňa príliš často predmetom otázok. Neprikladám Monsterovcom až taký význam, ako by ľudia očakávali. Je to taká istá zábava ako ostatné postavičky z S.O.S. Všetky ich berieme rovnako."
"Soskári" si ju hýčkajú
V obklopení troch chlapov sa P. Polnišová pri tvorbe S.O.S. cíti dobre. "Trochu si ma aj hýčakajú, ale keďže sa poznáme tak dobre, že sme ako taká rodina, tak sa vieme aj pohádať. Lenže hádky nevnímame nejako prudko, ani také medzi sebou nemáme. Keď človek jeden druhého tak dobre pozná, ako sa poznáme my, tak nás už máločo dokáže prekvapiť. Všetci sme súčasťou jedného tímu."
Pre Petru a jej kolegov je televízne S.O.S. v istom zmysle logickým vyústením toho, čo spolu "predvádzajú" na doskách bratislavského divadla GuNaGu. "Možno pre iných členov GuNaGu by sa to takto nejavilo, ale my štyria to tak vnímame. Aj keď samozrejme - nie je to priamo to, čo robíme v divadle. Divadelná poetika je predsa úplne iná, no ten anarchistický prístup k herectvu, ktorý sa uplatňuje v GuNaGu, sme si preniesli i do S.O.S. Je tam istá voľnosť, síce máme scenár a režiséra ale nie je to o tom, že ten príde a povie - tam urob tri kroky dozadu a ostaň stáť - a ja tak urobím. V GuNaGu tvoríme všetci, improvizujem. A keďže sme zvyknutí na takúto prácu, tak to logicky vyústilo i do S.O.S. Vždy spolu hľadáme kompromisy - povieme si čo sa nám páči a čo nie a snažíme sa nájsť strednú cestu."
Okrem povinností v S.O.S. a v GuNaGu, má Petra i rolu v muzikáli Hallo Dolly a najnovšie v divadle Aréna v hre Lipa spieva Lasicu. "Pre mňa je divadlo prirodzenejšou formou prejavu ako televízia. Každé nové predstavenie je v istom zmysle pre mňa posunutie sa kamsi ďalej. Napríklad teraz sa chystám naštudovať jednu riadnu ´haluz´ v divadle Aréna - bude to podľa textu Michala Hvoreckého Plyš. Divadelný život je mi najbližší a pre mňa najprirodzenejší. Ja som dlho bola najprv divadle, až potom som sa dostala do televízie - takže to nie je tak, že by som z televízie odskočila skúsiť i divadlo. Pre mňa sú divadlo a televízia dva paralelné svety."
P. Polnišová však pôvodne vyštudovala v Bratislave na VŠMU bábkoherectvo. Vari ho úplne odložila do "šuflíčka"? "Venovala som sa mu dosť dlho. Bábkoherectvo je však na Slovensku momentálne v takej pozícii, že niet veľa príležitostí robiť to, čo by som ja sama chcela. Je mi jasné, že ak by som sa chcela do nejakých vecí pustiť, tak by som si musela robiť všetko sama - aj produkovať. Aj sme sa s kamarátmi do jedného projektu chceli pustiť, no veľmi rýchlo sme zistili, že zohnať sponzorov a postarať sa o to, aby sa to predstavenie samé uživilo, nie je vôbec jednoduché a chcelo by to príliš veľa síl. Nie je to však o tom, že by som na bábkoherectov zanevrela. Len som prišla na to, že mám kopu inej práce a na bábkoherectvo mi už času neostáva..."
Pred časom sa mu však venovala intenzívne a to nie len na Slovensku ale i za hranicami. Chvíľu strávila v Anglicku a v Taliansku sa bábkoherectvu venovala celé dva roky. "Nešla som preč len preto, že by som mala pocit, že tu niet dosť príležitostí. Povedala som si, že keď sa tu chcem zbaliť a ísť skúsiť žiť a pracovať inam, teraz je ešte tá správna doba. Dnes by som to už nespravila - dnes som viazaná na Slovensko hypotékou a manželstvom. Ale sú to príjemné viazanosti," prezradila s úsmevom.
V Taliansku rozhodne nazbierala kopu životných skúseností... "Som rada, že som si vyskúšala, ako všetko funguje inde - kultúra, ľudia... Bolo to veľmi obohacujúce. Človek si na vlastnej koži vyskúša to pozitívne i negatívne. Nie je to o tom, že odídete za hranice a tam sa máte super. Ja som sa musela riadne pretĺkať. Po taliansky som vedela len málo. Najťažšie však na tom bolo to, že som každé tri mesiace musela Talianov na úradoch presviedčať, že nie som drogový díler. S každým ´lajstrom´ som musela chodiť hore-dole, zháňať povolenia, overenia..."
V Taliansku ak nemáte povolenie, nemôžete si oficiálne prenajať byt a podobne. Stále sa okolo toho nabaľovalo viac a viac byrokracie. "Ťažké pre mňa bolo i to, že - napriek tomu, že tam mám veľa kamarátov, s ktorými udržujem kontakty dodnes - mala som pocit, že mi uchádza kontext, v ktorom žijú oni a v akom som žila ja. Ja sa napríklad rada rozprávam o tom, čo bolo, napríklad i o Majke z Gurunu a o Saxane. No oni nevedeli o čo ide, tak ako som ja nerozumela mnohým ich veciam. Nie že by som sa cítila opustená, ale nevedela som, ako tam mnohé veci fungujú a prečo tak fungujú. Na Slovensku som vedela čo a ako a tam som to ani len netušila. A to ma šokovolo."
Má dobrého muža
Na Slovensku sa dnes Petra cíti dobre. Radosť jej robí práca, priatelia i rodina. "Ja som človek, ktorý sa teší z maličkostí. Mne urobí radosť to, keď mám okolo seba dobrých priateľov, s ktorými sa môžem zasmiať, s ktorými môžem ísť von počas voľného večera a zabaviť sa. Teším sa z toho, že mám výborného muža. Rovnako sa teším aj z toho, že mi vychádzajú veci i po profesionálnej stránke. Môžem robiť predstavenia, ktoré sú naozaj dobré a ktoré robím rada a popri tom všetkom stíham i televízne nakrúcania. Je dobre, keď človek nemusí mať každé ráno pocit, že musí krvopotne ísť zarobiť na každú skyvu chleba. To všetko sú veci, ktoré mi robia radosť, no veľmi dobre si uvedomujem, že to všetko je tu dnes a o mesiac to môže byť inak..."
Keď si popri všetkej svojej pracovanej zaneprázdnosti nájde čas na oddych, ideálnym relaxom je pre ňu čas strávený s manželom či priateľmi. "Nie som ten typ, ktorý by mal rád nejakú organizovanú zábavu - žartovanie na silu. Celkovo mám oveľa radšej, keď sa niečo deje náhodou, zrazu. Nedá sa ani povedať, že mám presnú predstavu o tom, čo mi nesmie chýbať, aby som sa cítila dobre. Niekedy úplne stačí, keď som obklopená dobrými priateľmi a keď mám dobrú náladu. Najhoršie totiž je, keď ja nemám náladu a ktosi po mne chce, aby som bola veselá. Uznáte, že to nejde..."
Nezriedka sa v poslednej dobe Petra pristihne pri tom, že by sa rada zbavila toho, že v nej každý spoznáva ´tú z S.O.S´. Ťažko si však predstaviť, že by ju Slováci nespoznali, nech sa vyberie kamkoľvek... "Občas je preto dobre ísť kamsi veľmi-veľmi ďaleko, kde mám pokoj od všetkého a kde môžem meditovať. Ale musím povedať, že - možno som v tomto zvláštna - pre mňa je relaxom aj práca. Nemám pocit, že by som popri robote potrebovala nejaké špeciálne voľno, aby som si oddýchla. Ja som ten typ, ktorý keď sa pohrúži do práce, tak ho tak pohltí, že nepotrebuje a nechce oddych. Napríklad naposledy, keď som mala pred premiérou v hre Lipa spieva Lasicu - všetko to bolo veľmi hektické a na poslednú chvíľu. Báli sme sa, aby to celé nekrachlo, no ja som aj napriek tomu vedela na skúškach relaxovať. To preto, že práca ma baví a ja sa bavím, keď pracujem. Nie každý má to šťastie..."
Aj najbližší deň voľna - piatkový štátny sviatok - ktorý ´obyčajní smrteľníci´ prijímajú ako príležitosť oddýchnuť si počas predĺženého víkendu, je pre Petru iba obyčajným dňom, v ktorom ju práca nemine. "Herečkám nehrozí to, že by počas štátneho sviatku mali voľno - v divadle to tak jednoducho nefunguje. Môj pracovný rytmus sa tým neriadi a ja som už aj pomaly zabudla, kedy je aký sviatok - neregistrujem to." Na to, ako prežívala 17. november pred 16-timi rokmi si však ako-tak matne spomína. "Vtedy som mala 14 rokov, no už som vnímala, že sa čosi deje. Viac-menej som si to však uvedomovala cez rodičov - oni mi vysvetlili, čo sa to deje. Bola som však vo veku, kedy som nedokázala ešte pochopiť, čo za zmena sa udiala a aké to bude mať následky," dodala na záver.
Dátum narodenia: 24. februára 1976
Znamenie: Ryby
Miesto narodenia: Bratislava
Ukončené vzdelanie: VŠMU
Rodinný stav: vydatá
Relax: príroda
Dáša KIRAĽVARGOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
