Štátnej filharmónii Košice (ŠFK). Pod dirigentskou taktovkou Imre Kollára sa od 19.00 hod. predstavia Rudolf Fátyol (husle), Márk Fülep (flauta) a Ladislav Papp (harfa). L. Papp patrí k veľkým slovenským talentom. Hru na harfe študoval na Konzervatóriu v Bratislave, na Hochschule für Musik v Detmolde, v Zürichu a v Hamburgu. V roku 1998 zvíťazil na Medzinárodnej harfovej súťaži Reinl-Preis vo Viedni, kde sa zoznámil s Victorom Salvim - majiteľom svetoznámej firmy na výrobu hárf Salvi. Ten mu umožnil pokračovať v štúdiách u vynikajúcej francúzskej harfistky Catherine Michel. Na svojom konte má aj cenu kritiky zo Stredoeurópskeho festivalu koncertného umenia a 1. cenu z Kiwanis Musikpreise für Harfe v Zürichu. V Darmstadte pôsobil ako sólový harfista v Staatstheater, od roku 2004 je harfistom vo Viedenskej štátnej opere. Pred jeho košickým koncertom sme sa s ním stretli na krátky rozhovor.
Na harfe hrajú prevažne ženy. Ako ste sa dostali k tomuto nástroju vy?
- Náhodou. Hral som na flautu a moja profesorka videla, že mám nadanie, no flauta nie je veľmi môj nástroj. Tak mi navrhla, aby som skúsil niečo nové. Začal som hrať na harfe a veľmi sa mi to zapáčilo, pretože po technickej stránke je tento nástroj veľmi komplikovaný.
Vedeli ste už od detstva, že sa chcete venovať hudbe?
- Áno. Pochybnosti prišli až neskôr.
Prečo?
- Pretože je to ťažký život. Človek cestuje po konkurzoch neraz aj tisíc kilometrov, dostane sa do finále, kde mu poďakujú a zoberú niekoho iného. Na muzikantskom živote je najťažšie práve to čakanie a cestovanie. A ja nie veľmi rád cestujem. Keď som bol mladší, žil som asi na dvanástich miestach v Taliansku, Nemecku, Francúzsku, Švajčiarsku.
Koľko rokov ste mali, keď ste vyleteli do sveta?
- V osemnástich som vyhral svoju prvú medzinárodnú súťaž vo Viedni, kde som sa zoznámil s majiteľom firmy na výrobu hárf - pánom Salvim. Ten mi na začiatku veľmi pomáhal. Práve on ma dostal k najlepšej profesorke na hru na harfe, Catherine Michel. V tom čase som sa dostal von a porábal som všakovaké veci.
Napríklad?
- Pol roka som býval v dedinke v talianskych Alpách, kde sídli Salviho továreň na výrobu hárf a ja som ich testoval a propagoval. Za to mi oni zabezpečovali cestovné a štúdium.
Vedeli ste po taliansky? Lebo v talianskej dedinke čakať, že bude niekto vedieť po anglicky, je asi zbytočné.
- Odchádzal som tam vybavený knižočkou Taliančina pre cestujúcich. Z tej som si objednával aj jedlo v reštaurácii.
V súčasnosti hráte v orchestri Viedenskej štátnej opery. Aká bola vaša cesta do tohto špičkového telesa?
- Keď som bol mladší, chcel som byť sólistom. No keď som začal študovať na západe, zistil som, že také jednoduché to nebude. Tam sa človek ako sólista uplatňuje veľmi ťažko. Tak som si začal hľadať prácu ako orchestrálny hráč. Najprv som bol sólo harfistom v Darmstadte, teraz som sa dostal bližšie domov - do Viedne.
Chýbalo vám Slovensko?
- Áno. Stále som túžil po tom, že keď budem hrať v orchestri, nech je to aspoň blízko. Ja by som totiž mohol hrať aj vo väčšom orchestri, ale nechcem ísť ďalej od Bratislavy. Niektorí nechápu, čo môže mať človek na Bratislave rád. Ale je to môj domov. Mám tam od malička kamarátov, ktorých som síce roky nevidel, no keď som sa vrátil domov, všetky kontakty sa obnovili. Teraz chodím každú stredu hrať do Bratislavy futbal.
Okrem toho, že pôsobíte ako orchestrálny hráč, hrávate aj sólovo. Netúžite po tom, že by ste po čase hrali už len ako sólista?
- Nemyslím si, že sa to dá. Poznám len jedného harfistu, ktorý to dokáže a ja jeho organizačné schopnosti nemám. Nechcelo by sa mi pol dňa tráviť na telefóne a čakať na vhodnú ponuku, ktorých je čoraz menej. Takto kombinovane je to príjemné. Človek má zamestnanie a vo voľnom čase sa ako koníčku venuje sólovému hraniu.
Autor: ato
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
