Purple, alebo aj prednedávnom na svojom vlastnom klubovom koncerte s kapelou Psycho v Ležiacej bosorke. Ten vypálil perfektne, aj keď to zo začiatku tak nevyzeralo. Marián svoje koncerty už nezvykne vopred ohlasovať, tvrdí, že mu vyhovujú komorné vystúpenia v kluboch a je šťastný, že robí to, čo ho baví. Túži po dlhších vlasoch, aby mu siahali aspoň po bradavky...

Nedávno ste predskakovali kapele Deep Purple. Ako ste sa cítili a vôbec, ako to, že si vybrali práve Vás?

- Teraz sa trošku vychválim. A či mi to už niekto verí alebo nie, sú svedkovia na to, že si ma nevybrali iba kvôli známostiam. Deep Purple si vyžiadali zopár CD-čiek, nahromadilo sa ich tam asi dvanásť a oni si vybrali práve Grexabat. Cením si to oveľa viac, ako keby ma tam podsunuli kamaráti. Cením si aj podpis, ktorý mi všetci členovia hodili na gitaru. Ale nie je toho krista, ktorý by mi to zalakoval.

Ktoré kapely ešte boli vašou modlou?

- Jednoznačne silná trojka: Deep Purple, Black Sabbath a Led Zeppelin. Potom moja srdcovka dodnes Van Halen a Ozzy Osbourne.

V súčasnosti vystupujete už len po kluboch, aj to iba "tak mimochodom". Mávate vôbec ešte trému?

- Trému nemávam už dávno. Skôr mám rešpekt. Vždy, keď vystupujeme v kluboch, vidíme do tváre každému človeku. Teda vidím, ako sa tvária. Našou úlohou je zabaviť ich našou muzikou a keď sa to podarí, je to super pocit.

A keď sa to nepodarí?

- Snažíme sa to potom rýchlo zmeniť inou skladbou, zvolíme iný spôsob, vtiahneme ich do deja a podobne. Väčšinou sa to podarí, ale sú aj chvíle, kedy nie. Po odohratí takého kyslého koncertu mám potom riadne blbý pocit, ale musím myslieť pozitívne, že ten ďalší bude fajn.

Kapela Psycho je teraz jediná, s ktorou vystupujete?

- My sme v tejto zostave traja a momentálne hráme spolu. Je to pestrá svorka, pretože spievame všetci traja a tiež si zvykneme vymeniť hudobné nástroje a takto improvizovať. S touto kapelou hráme prevzaté veci, hoci tam hodím občas aj staré známe Amerika, Afrika alebo Ja som bača veľmi starý a tak. Fungujem však ešte so svojou skupinou Grexabat, ktorej poznávacím znamením je to, že si tvoríme texty sami.

Kde môžu ľudia vidieť vaše koncerty?

- Po Slovensku aj v Čechách. Koncertujeme po kluboch, nerobíme bilborové pútače na šnúry. Čím som starší, je pre mňa prednejšie dobre hrať ako hrať sa na niečo. Tak to robia mnohé kapely na Slovensku a výsledok takýchto prezentácie chtivých hudobníkov je častokrát na prd.

Manželka si už zvykla na váš kočovný život?

- Ona o mojom spôsobe života vedela už keď sme sa zoznámili. Už vtedy som bol taký. Stretli sme sa keď sme mali štrnásť rokov. Chodili sme spolu na základku a v deviatke sme začali spolu chodiť. Boli sme spolu nejakú dobu, potom sme sa na čas rozišli, potom na vysokej škole znovu zišli a odvtedy sme furt spolu.

Na ako dlho ste sa rozišli a ako ste to dali späť dohromady?

- Na tri roky. Potom som jej nejak zavolal, dali sme si pár rande a začalo to fungovať naozaj dospelácky. Nie ako dovtedy, tínedžersky...

Vysvetlíte mi v čom spočívala tá dospeláckosť?

- Už sme sa prestali chytať iba za ruky... (smiech) Prestali sme to brať už iba ako hru, po dvoch rokoch sme sa vzali, prišlo prvé dieťatko a už to išlo. Teraz som normálne seriózne usadený človek.

Dospelosť je spojená tiež so starosťami. Preskákali ste toho veľa, hrali ste vo viacerých formáciách, ktoré sa rozpadli, moderovali ste, televíziu zrušili a tak ďalej. Nemyslíte si, že ste smoliar?

- Neviem. V určitých veciach áno, ale v globále nie. Neviem, či je smola, že napríklad Peter Nagy mal viac československých hitov ako ja. Na druhej strane je oveľa viac spevákov, ktorí sa dnes živia úplne niečim iným. Som rád, že som zdravý a nie som nútený robiť niečo iné ako moju záľubu.

A v osobnom živote?

- Nie. Myslím si, že som veľmi šťastný človek. Mám zdravú rodinu, veľa kamarátov, baby sa na mňa usmievajú, ako napríklad vy teraz... Aj keď neviem, či sa na mňa nesmejete.

Nie, nie, kdeže... Ale vráťme sa k vašej rodine. Čo robia vaši synovia?

- Starší má 21 rokov a študuje len tak okrajovo manažment. Má tiež nejaký biznis s internetovými stránkami, čiže sa stará sám o seba. Mladší má 16 a chodí na obchodnú akadémiu a funguje si v pohodičke.

Myslíte si, že ich vychovávate dobre?

- Neviem. To sa ukáže neskôr. Starší syn si už zarába sám, ale jedna vec mi nesedí. Ja som bol vždy naivný romantik a nedával som dopopredia peniaze. Môj syn tomu podriaďuje veľa vecí. Má na to trochu iný názor.

Čo dávate do popredia vy?

- Ja sa podriaďujem tomu, aby som prácu, ktorú robím, robil dobre. Dôležité pre mňa je, aby sa ľudia zabávali a nie to, koľko za to dostanem. Samozrejme, klamal by som, keby som povedal, že mi na tom nezáleží vôbec. Možno je môj syn taký, lebo musí. Je totiž taká doba. Chcem, aby si uvedomil, čo do tých peňazí vráža. Či je to len čas alebo aj názor, ktorý musí zmeniť a tak.

Ako by ste teda zostavili rebríček hodnôt vo vašej rodine?

- V prvom rade chceme, aby boli deti šťastné. Neviem, či mám úplne správne metódy na výchovu. Raz na nich kričím, vzápätí na to je dobre. Sme taká impulzívna ukričaná rodina, ale máme sa radi, čo si aj veľmi často povieme. Podľa mňa je to veľmi dôležité hovoriť si to, aby to dieťa vedelo. Niekedy nestačí len cítiť.

Čo by ste si okrem zdravia, ktoré ste už spomenuli, najviac želali pre seba a svoju rodinu?

- Neviem, či by si to želali aj oni, ale mám v hlave takú predstavu, žeby sme šli na dovolenku do Jordánska do Skalného mesta. Fičali by sme na konzervách a len tak ležali a pozerali na tie úžasné skaly. Vždy si hovorím, že raz tam pôjdem a furt to odkladám. Snáď sa to niekedy podarí.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári