ktorý stál na čele Chicagského symfonického orchestra, bol hudobným riaditeľom Kráľovskej opery v Londýne, šéfdirigentom symfonického orchestra Bavorského rozhlasu v Mníchove i dirigentom Metropolitnej opery v New Yorku. René Kubelík držal husle v rukách už ako malé dieťa a dnes úspešne pokračuje v šľapajach svojich predkov. Hoci sa narodil v Košiciach, prevažnú časť svojho detstva prežil s rodičmi v Nemecku. Dnes sa do metropoly východného Slovenska vracia už iba občas - keď prichádza navštíviť svoju rodinu a 93-ročnú babičku. Naposledy pricestoval do Košíc nielen na rodinnú návštevu, ale aj na koncert v Štátnej filharmónii Košice, kde sa ako sólista predstavil v rámci IV. Festivalu súčasného umenia.
Pýtať sa vo vašom prípade na to, čo vás priviedlo k husliam, asi nemá zmysel...
- Keď som mal tri roky, videla mamička v Hudobnej škole v Prahe inzerát s ponukou osminkových huslí, ktoré mi kúpila. A krátko na to - keď som mal štyri a pol roka, som robil prijímačky na hudobnú školu v Prahe. Tým sa to všetko začalo.
Nikdy vás do cvičenia nemuseli nútiť?
- Samozrejme, keďže nejde len o zábavu, ale najmä o náročnú prácu, musia v istom veku rodičia dieťa podporiť a dohliadnuť na to, aby sa udržal kontinuálny vývoj. Ale ak by ma hudba nebavila, nerobil by som ju. Sú aj lukratívnejšie zamestnania.
Vraj ste sa venovali aj horolezectvu.
- Áno, lozil som po horách. Dedo z maminej strany bol profesionálny horolezec, takže mám lásku k prírode asi v génoch. Navyše chodiť do hôr bola pre mňa nielen inšpirácia, ale aj životná filozofia.
Čím bola pre vás hudba lákavejšia ako horolezectvo?
- Horolezectvo bol iba koníček. Na rozdiel od hudby, ktorá bola jasná od samého začiatku.
Bolo pre vás motivačné aj to, do akej rodiny ste sa narodili?
- Samozrejme, keď sa človek narodí do takého rodu, od začiatku nasáva jeho atmosféru. Okrem pradeda Jana a prastrýca Rafaela boli v našej rodine viacerí muzikanti. Hrá aj môj otec, ktorý pôsobí vo filharmónii v Stuttgarte a moja mama vyučuje hru na klavír. Hudba bola v našej rodine teda prirodzená.
Stretávali ste sa s vaším prastrýkom Rafaelom Kubelíkom?
- Kým sme žili v Československu, nemali sme možnosť cestovať na jeho koncerty do zahraničia. Ale keď sme sa s rodičmi v roku 1981 odsťahovali do Nemecka, zažil som ho na niekoľkých koncertoch v Mníchove.
Videl aj on vás hrať?
- Veľmi málo, ale videl.
Máte doma nejaké zdedené husle od pradeda?
- Nie. Slávne Stradivarky Emperor sú ešte v rodine, ale v inej vetve.
Rozprávate doma s rodičmi po česky, že ste si dodnes zachovali takú dobrú češtinu?
- Áno, iba po česky.
Narodili ste sa v Košiciach, odkiaľ ste sa s rodičmi odsťahovali ako trojročný. Pamätáte si ešte na niečo z Košíc?
- Na Starú baštovú. Tam som býval. A keďže tu chodím navštevovať svoju 93-ročnú babičku, tak sa tu stále cítim ako doma.
Príde babička aj na váš koncert vo filharmónii?
- Samozrejme a veľmi sa z toho teším. Ja v Košiciach ale nehrám prvýkrát. Hral som tu aj pri príležitosti jej 85. narodenín na konzervatóriu.
Ako vyzerajú vaše stretnutia s babičkou?
- Trávime ich dlhými debatami. Babička totiž 42 rokov učila, takže je ako žijúci lexikón. Z jej životných skúseností môže človek stále čerpať. A som veľmi rád, keď sa mi ju podarí prehovoriť a ideme spolu na miesta, kde prežila svoju mladosť. Teda do okolia Spiša. Snažíme sa tam oživiť jej spomienky na mladosť.
Váš strýko Rafael si zahral malú postavičku vo filme Kolja. Vy nemáte herecké ambície?
- Nie, vôbec. Ja som natočil asi ako 9 - 10-ročný niečo pre nemeckú televíziu. Ale tým moje ambície v oblasti filmu končia.
Aké ambície teda máte?
- Som rád, ak sa mi podarí zahrať na pódiu tak, ako si to predstavujem.
Máte aj túžby, čo sa týka veľkých pódií, na ktorých by ste chceli hrať?
- Ani nie. Mne ide o to, aby malo publikum z hudby, ktorú robím, radosť. A je jedno, kde to je.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
