V areáli Východoslovenského múzea na Hrnčiarskej ulici je na zbytkoch stredovekej mestskej brány postavená zvláštna stavba
Kult kniežaťa Rákociho vyvolal veľký záujem o repliku jeho domu
Pred pár dňami sa v našom meste konala konferencia venovaná rákociovskej tematike v súvislosti s oslavou 100. výročia prenesenia telesných pozostatkov kniežaťa Rákocziho z tureckého Istambulu a ich pochovania v podzemí košického dómu. Odznel tam aj referát o osudoch repliky jeho exilového domu, ktorá dnes stojí v areáli Východoslovenského múzea na Hrnčiarskej ulici, postavená priamo na zbytkoch stredovekej mestskej brány. Kult Františka II. Rákocziho sa postaral o to, aby bola dnes jednou z najnavštevovanejších expozícií múzea.
VZNIK MYŠLIENKY
Keď sa na prelome 20. storočia objavili telesné pozostatky, zachované predmety a dovtedy nepoznané miesta pobytu kuruckých exulantov v Turecku, dospelo sa k rozhodnutiu, že sa doma v Uhorsku (vtedy) postaví na večnú pamiatku kópia jeho exilového domu. Príslušné kapacity nechali vypracovať jednak dôkladnú obrazovú dokumentáciu, jednak zameranie domu. Ten sa do tej doby (1905) zachoval napodiv v dobrom stave, pravdepodobne v tej dobe aj normálne obývaný. Potom sa z neho sňali rôzne detaily výzdoby a zariadenia, hlavne z jedálne, pobalili sa do 29 debien a poslali do Košíc.
Debien sa ujalo Hornouhorské múzeum, no zatiaľ ich len uložilo. Prednostnejšie bolo slávnostné prevezenie pozostatkov a pompa s tým spojená. Pohreb pozostatkov 29. októbra 1906 sa síce vydaril, ale potom prišli bežné starosti, konkrétne nedostatok peňazí. Múzeum síce disponovalo novou krásnou budovou, ku ktorej mali odzadu pristavať plánovanú kópiu domu z Rodosto, ale bol problém s vyriešením budúcnosti múzea ako takého, lebo sa ukazovalo, že mesto jeho financovanie neutiahne. Príslušné panstvo sa o tom dohadovalo relatívne svižne, pretože už 12. septembra 1909 odovzdalo mesto Košice múzeum Uhorskému kráľovstvu a zároveň mu darovalo Miklušovu väznicu a Katovu baštu.
Múzeu zmenili názov na Hornouhorské Rákocziho múzeum a zmenil sa aj názor na výstavbu kópie. Teraz sa zdalo vhodnejšie vybudovať ju v novo podarovanom areáli Katovej bašty. Lenže páni, čo to mali na starosť, dospeli k názoru, že tu treba postaviť celý muzejný areál, lebo doterajšia budova zbierkam už nestačí (pripomenieme, že bola nová, sprístupnená v roku 1903) a tak sa o veciach opäť rokovalo a debny s detailami domu zapadali prachom. Nakoniec však bol projekt novogotického areálu od Edmunda Lechnera v roku 1913 vypracovaný a zdalo sa, že všetko dobre skončí. Lenže vypukla prvá svetová vojna. Dom sa predbežne nestaval, a keď vojna skončila, neexistovalo už ani Uhorsko.
ZBYTOČNE V PIVNICI
Mnohí, najmä maďarskí Košičania, dlho nechceli uveriť, že novoty ako Československo, či Východoslovenské múzeum, budú mať trvalejší charakter. Debny s časťami Rákociho domu sa teraz stali div že nie národnou relikviou. Našli sa obetavci, ktorí ich ukryli v pivnici Brodyho domu (vtedy Štefánikova 51), dnes na Hlavnej ulici 47. Bol tam svojho času obchod, takže debny nebudili zbytočnú pozornosť. Zdá sa, že časom sa na ne akosi zabudlo a materiál z ďalekého Turecka v nevhodných pivničných priestoroch začala ničiť vlhkosť. Čas bežal a v roku 1936 získal dom nového majiteľa. Ten sa pustil do stavebných úprav a debny v roku 1937 objavil v hroznom stave. Ako kultúrny človek ich potom odovzdal Východoslovenskému múzeu, kde ich "pichli" do kazemát Katovej bašty.
Hlúpym momentom celej veci bolo, že keby sa do "ochrany" debien svojho času príliš horlivo nepustili laici, asi by sa im v múzeu nič nestalo. Počas prvej ČSR sa síce asi nedalo očakávať, že by niekto Rákocziho dom staval, ale určite to nebol štát, ktorý by siahal na kultúru. Rákocziho kult si tu v Košiciach mohol pestovať kto len chcel a knieža tu dokonca malo svoju ulicu Rákociho okružnú (dnes Moyzesovu ulicu), čím sa v súčasnosti veru nemôže popýšiť. Nuž ale, čo sa stalo, stalo sa.
Originálny Rákociho dom v Rodosto medzitým neprežil v zdraví vojnové konflikty, ktoré túto časť Turecka pred, počas a po prvej svetovej vojne ponavštevovali. Podobal sa teraz na biednu trosku. Ale aj tu v mieri a v stredoeurópskych Košiciach, hrozil neúprosný pokrok priamo miestu, kde dnes replika stojí. V tesnom okolí tu vznikli v dvadsiatych rokoch veľké obytné činžiaky, a chystalo sa ich ešte viac, na úkor zbúrania Katovej bašty a dokonca aj kalvínskeho kostola. Nakoniec to zachránili vtedajší pamiatkári a riaditeľ múzea doktor Pollák.
VÝSTAVBA REPLIKY
Potom, v novembri 1938, došlo pre zmenu k obsadeniu Košíc horthyovským Maďarskom. A len čo sa tu nový režim trochu udomácnil, pustil sa do obnovy viacerých pamiatok, hlavne však výstavby Rákociho exilového domu z Rodosto. Vybrali preň miesto na severnej strane Katovej bašty, kde voľakedy stávala stredoveká Maľovaná brána a kde samotná Katova bašta bola jej barbakanom (predsunutou pevnôstkou). Na sklonku vlády kráľa Mateja Korvína barbakan včlenili do nových mestských hradieb. Neskôr bránu zamurovali a ešte neskôr, okolo roku 1680, ju upravili ako bastión opevnenia. Ten na sklonku 18. storočia začali odstraňovať a v murovaných častiach barbakanu (už mal aj meno Katova bašta) sa usadila jedna z prvých košických manufaktúr, výrobňa klobúkov pána Fridricha Gebrechta.
Neskôr sa stali majiteľmi areálu premonštráti a po nich akýsi gróf Vass. Nakoniec sa tu usídlila mestská chudoba. Areál, ktorý sa medzitým stal majetkom mesta a od roku 1909 múzea, mal teda dosť zaujímavú históriu, v niektorých obdobiach z hľadiska Košíc dokonca historicky významnú. Vtedy, v roku 1940, urobili na severnej strane Katovej bašty archeologický výskum a vyhodnotili ho tak, že Katova bašta bývala hradom z čias Mateja Korvína. Dnes sme samozrejme oveľa múdrejší, vieme že Katova bašta je staršia, že výskum bol nedostatočný a že tam nenašli všetko, o čom vieme, že tam nájsť mali. Ale vtedy bolo vtedy a dnes je dnes. A tak sa začalo stavať.
Nestavala sa kópia, pretože podmienky nedovoľovali postaviť úplne zhodnú budovu. A tak architekt Koloman Lux vypracoval z poverenia štátnej pamiatkovej komisie projekt, ktorý využil aj časť Katovej bašty a celý prízemný domec na jej severnej strane, ktorý vznikol niekedy medzi rokmi 1786 až 1807. Takému dielu, ktoré sa síce ako kópia tvári, ale v skutočnosti sa rôznymi detailami odlišuje, hovoríme replika. Výstavbu realizovala drobná stavebná firmička pána Kládeka (otca dnes známeho Gabriela Kládeka) a dielo sa pretiahlo do roku 1943. Obzvlášť náročné bolo reštaurovanie vlhkosťou napadnutého dreva z originálneho domu. Zhostil sa ho istý pán Szentiváni so svojimi pomocníkmi. To už druhá svetová vojna pokročila tak, že v Košiciach začínali mať s ňou starosti, a tak replika nebola úplne dokončená (nezariadili ju) a sprístupnená verejnosti. Potom tadiaľto prešla fronta, čo opäť výrazne zmenilo situáciu.
A AKO TO BOLO ĎALEJ
V januári 1946 sa obnovila Československá republika a časť národa košického dala vyznieť svojim protimaďarským vášňam (za to, čo sa tu dialo na sklonku vojny, bol aj dôvod), čo si odniesol aj knieža Rákoci. Na nedávno dokončenú repliku jeho domu sa teraz oficiálne kašľalo. Ani len nezačala fungovať, a už zapadala prachom. Mnohé rákociovské pamiatky sa zničili, ďalšie si múzeum (opäť Východoslovenské) vymenilo s maďarskou stranou za predmety "slovenské". Do objektu repliky sa nasťahovali depozity a časom prírodovedný odbor. Rákociho jedáleň s väčšinou z Turecka premiestnených detailov však ostala nevyužívaná.
V socialistickom štáte (od roku 1948) bolo nemysliteľné, aby sme dokončili, ba dokonca prevádzkovali čosi, čo bolo dielom fašistického režimu (tak sme vtedajšie Maďarsko hodnotili). No replika aj tak zohrala dôležitú úlohu. Maďarská vláda v šesťdesiatych rokoch získala v Turecku originálne zbytky Rákocziho domu v Rodosto a pustila sa do jeho obnovy. A košická replika s originálnymi prvkami poslúžia ako vzor pre rekonštrukciu.
Takto to vydržalo až do roku 1989. Potom však prišla "nežná revolúcia" a pád dovtedajších politických hlúpostí (však my sme si obratom vytvorili nové!). A jednou z prvých vecí, do ktorých sa nový riaditeľ múzea doktor Olexa pustil, bolo dokončenie a sprístupnenie repliky Rákocziho domu z Rodosto. Z muzeologického, politického i ekonomického hľadiska to bol celkom dobrý nápad. A tak bol pracovník historického odboru múzea doktor Pollák (jeho súčasný riaditeľ) v roku 1990 poverený vypracovaním expozičného scenára "Rodosta".
Základom neveľkej expozície bolo pripomenutie prevezenia telesných pozostatkov kniežaťa a ich uloženia v košickom dóme 29. októbra 1906. Našlo sa tu však aj miesto na pripomenutie osoby historika Kolomana Thalyho, miesto pre vystavenie osobných predmetov kniežaťa, miesto pre pripomenutie výstavby repliky i miesto pre pripomenutie samotného Františka II. Rákocziho a jeho povstania. Začiatkom roku 1991 sa začalo s dokončovacími prácami na replike.
KONEČNE HOTOVÁ
Obnovu interiéru pamätného domu realizoval v priebehu prvého polroka 1991 pán Igor Jasaň a kolektív jeho konzervátorov, do záverečných prác sa však zapojili všetci pracovníci historického odboru. Výtvarné riešenie interiérov bolo dielom Jána Prextu. Niektorými prvkami do expozície prispeli aj kolegovia z múzea v Miškolci. Správy o tom, že múzeum finišuje s touto akciou sa v Košiciach rozchýrili a priniesli aj nečakané príjemné prekvapenie. Postarala sa oň dnes už nebohá pani Klára Löfflerová, manželka autora Rákociho busty na košickom dóme z roku 1938. Tá ponúkla a na svoje náklady nechala na objekt osadiť olovený model pôvodnej Rákociho busty, ktorý až dovtedy vydržal uložený v ateliéri majstra, Bélabáčiho Löfflera.
Hotová expozícia pamätného domu v replike bola sprístupnená verejnosti 21. júna 1991, za jemnej spŕšky letného dažďa, osemdesiatpäť rokov po uložení Rákociho pozostatkov v krypte tunajšieho dómu a štyridsať osem rokov po nečakane oneskorenom dokončení repliky jeho exilového domu tu v Košiciach. Aj napriek nie práve ideálnemu počasiu sa dostavil hojný počet verejnosti, slovenskej i maďarskej. Rečnil pán doktor Olexa i starosta Ján Süli, expozičné priestory boli neustále preplnené návštevníkmi a samozrejme objavili sa aj prvé nacionalistické zápisy v návštevnej knihe sloboda a demokracia prinášala svoje plody. Náladu dňa to však nepokazilo.
Pamätný Rákocziho dom z Rodosto sa stal v prvých rokoch svojej existencie snáď najfrekventovanejšie navštevovanou expozíciou Východoslovenského múzea, vyhľadávanou najmä turistickými a školskými skupinami. V nasledujúcom roku 1992 boli dokončené aj posledné dva expozičné priestory na prvom poschodí a ďalších drobných úprav sa expozícia dožila až v roku 2001, keď sa tu inštalovali okrem iného aj štvorjazyčné titulky. Posledným príspevkom pre pamätný dom je Rákocziho socha v nadživotnej veľkosti, ktorú daroval maďarský štát začiatkom tohoto roku.
Na záver stojí za to pripomenúť si ešte čosi. Čosi, čo by nás malo udržať v bdelosti aj v dnešnej dobe, pretože politická hlúposť kvitne aj v súčasnosti a nevyhýba sa ani demokratickým režimom. Zaiste si väčšina z vás pamätá, že v druhej polovici deväťdesiatych rokov sme mali na Slovensku vládu, v ktorej sa našli predstavitelia ochotní "vrátiť Maďarom Rákociho". V Košiciach to malo ešte aj tú stránku, že tu vznikol nápad (a aj reálny tlak) na zrušenie expozície v replike z Rodosto. Našťastie sa to skončilo neúspešne.
Jozef DUCHON
Autor: V PONDELOK 30.11.2006
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
