Pôrod zatiaľ na palube nemala, no rozšafných cestujúcich áno

Dievčatá, keď sú malé, hrajú sa väčšinou s bábikami alebo sa samé parádia pred zrkadlom. Ing. Magda Chromková sa viac ako vyčesávaniu bábik venovala pozeraniu na lietadlá, ktoré sa vznášajú v oblakoch. Vtedy netušila, že odlepovanie sa "oceľových vtákov" od zeme sa raz stane jej celoživotnou láskou i profesiou. Dnes je jedinou ženou-pilotkou v slovenskej pobočke leteckej spoločnosti SkyEurope Airlines. Spolu je ich síce päť, jedna je však v Prahe, dve ďalšie v Poľsku a jedna v Budapešti. Takže východniarka Ing. Magda Chromková je na Slovensku jedinou "šoférkou" dopravných lietadiel.

Základnú školu absolvovala v Bzenove pri Prešove, gymnázium v Prešove. Potom si podala prihlášku na Vysokú školu dopravnú v Žiline, odbor letecká doprava. Pred niečo viac ako 20 rokmi pustiť ženu do kokpitu lietadla bolo však čosi nemysliteľné. A tak hoci prijímačky urobila na výbornú, (to sa jej dodatočne podarilo "po známosti" zistiť), musela sa v menoslove prijatých dostať pod čiaru, aby jej mohlo prísť domov oznámenie: ´pre nedostatok miesta neprijatá.´

"Na odvolanie ma v Žiline prijali na strojárinu. Viacerí kolegovia - piloti majú skončenú práve túto fakultu alebo podobný technický smer. Takže, hoci som nebola spočiatku dvakrát spokojná, v duchu som verila, že sa to časom zmení aj preto, lebo v Prešove som chodila do Aeroklubu a v Žiline som sa počas štúdia musela lietania vzdať..." Po prvom roku M. Chromková prestúpila na košickú Strojnícku fakultu vtedajšej Vysokej školy technickej. Košice boli predsa len bližšie k jej rodisku. Bolo tu tiež letisko i Aeroklub. Najprv lietala na vetroňoch, neskôr na motorovom lietadielku.

"Keď som sa vydala, odsťahovala som sa do Bratislavy. Manžela tiež bavia mašinky vznášajúce sa vzduchom, a tak po roku 1989 zriadil leteckú školu. Bola som v nej inštruktorkou lietania, čo síce bolo zaujímavé, no vo mne stále driemal nespokojný hlas, ktorý ma navádzal zvyšovať si kvalifikáciu. Chcela som byť pilotkou dopravných lietadiel. To však znamenalo, že som sa musela ďalej vzdelávať."

Sen vstúpiť do kabíny lietadla ako pilotka sa M. Chromkovej naplnil v máji tohto roku. Odvtedy oficiálne lieta. Zatiaľ vo funkcii druhého pilota, keďže je obchodným pilotom s typovou kvalifikáciou na Boeing. Kedysi boli v lietadle traja: kapitán, druhý pilot a navigátor, dnes funkciu navigátora plní palubný počítač. "Úlohy medzi kapitánom a druhým pilotom sú rozdelené. Jeden je letiacim a druhý monitorujúcim pilotom. Ak je pri lete do Londýna kapitán letiacim pilotom, dáva mi pokyny, čo urobiť, aby som mu pomohla s riadením lietadla. Človek totiž nemá štyri ruky a niekedy ich veru treba. Okrem toho mám na starosti rádiové spojenie." Pri ceste späť si podľa opisu M. Chromkovej úlohy vymenia, kapitán je monitorujúcim a ona letiacim pilotom. "Vonkoncom teda nie som v kabíne do počtu, ale minimálne jedným smerom, od vzletu po pristátie, lietadlo pilotujem. Kapitán má síce posledné slovo, no vždy ho musí zdôvodniť, takže v kokpite sme rovnocenní partneri."

Výcvik je náročný

V dopravnom letectve je dnes stupeň bezpečnosti podstatne vyšší ako u malých lietadiel, ktoré majú len jeden motor. Ten, ak vypovie službu, pilot musí vynaložiť maximálne úsilie, aby pristál. V dopravnom lietadle sú dva motory, a keby aj jeden vypadol, druhý postačí k tomu, aby sa lietadlo s cestujúcimi dostalo na zem. Na simulátore, čo je zariadenie demonštrujúce mimoriadne situácie, sa počas výcviku pilota učila M. Chromková vzlietavať a pristávať bez jedného motora. A tiež, ak oba vysadia, za letu ich naštartovať.

"Nacvičovali sme aj, čo robiť, ak by na palube vypukol požiar a cestujúcich treba okamžite evakuovať. I keď sa väčšina pilotov v praxi s podobnými situáciami nestretne, musíme to mať teoreticky nacvičené." Samotnej technike lietania sa nevenovali, lebo ten, kto sa rozhodne preškoliť na dopravné lietadlá, musí už mať niečo odlietané. "Keď som sa večer po celodennom výcviku a teoretického hustenia dostala do postele, neraz som ani zaspať nevedela, tak som sa snažila všetko si v rozume vytriediť a dostať do správnych ´šuflíkov´."

Zaberačkou boli najmä výcviky v noci, niekedy aj viac nocí za sebou, keďže s dopravnými lietadlami sa lieta vo dne, aj v tme. Ľahšie je lietanie vo dne, za dobrej viditeľnosti, kedy sa dá orientovať podľa vizuálnych referencií, ako za hmly, dažďa a v noci, keď sú hlavnými pomocníkmi prístroje. "Spočiatku mi rozloženie pozornosti na všetky budíky na palubnej doske a koordinácia pohybov robili pri výcviku problémy. Všetko je však vec tréningu. Aj vyrovnávanie sa so stresom. Kým pri pilotovaní sa postupuje podľa predpisov a predchádza krízovým situáciam, na stres nie je dôvod. Iné je to pri malých lietadlách, kde sa už stalo, že kvôli "blbnutiu", porušovaniu predpisov a riskovaniu, lietadlo skončilo na zemi. Štatistiky tiež potvrdzujú, že pri leteckých haváriach je najčastejším dôvodom zlyhanie ľudského faktora."

V kabíne dopravných lietadiel, kde sú dvaja piloti a každý má svoje oddelené úlohy, v určitých fázach napriek tomu funguje krížová kontrola. Je to preto, aby sa, keďže obaja piloti sú maximálne vyťažení, nevynechal žiaden zo životne dôležitých postupov. Spomínaná kontrola je dôležitá najmä pri štarte a pristávaní, ktoré patria pri pilotovaní k najťažším fázam, lebo motory vtedy idú naplno a úkony sa robia naživo - skutočným pilotom.

Včasnosť i meškanie podľa Ing. Chromkovej často závisia od cestujúcich. "Ak sú pasažieri vzorní a prídu včas na odbavenie, načo čakať? Odkedy lietam, zábudlivých cestujúcich som postretla niekoľko. Nedávno bola v Paríži dôvodom meškania Rumunka cestujúca do hlavného mesta Francúzska. Neprešla cez pasovú kontrolu, mala uvedené: ´nežiadúca osoba.´ Vtedy musia lietadlo, posádka i ostatní cestujúci, počkať na políciu, ktorá takéhoto cestujúceho na ich územie nepustí, a tak ju musí posádka zobrať späť. "Pôrod sme zatiaľ na palube lietadla nemali, zato ľudí s dobrou náladou áno. I keď tí sú starosťou stewardiek. Len ak by ich nezvládli, piloti zhodnotia situáciu a prípadne pristanú na najbližšom vhodnom letisku. Dotyčný, samozrejme, dostane k náhrade všetky výdavky s tým spojené. Zatiaľ sme niečo také nemali."

Košické je lepšie, ako bratislavské

V poslednom čase sú podľa M. Chromkovej nepríjemné piatkovo-nedeľňajšie lety Londýn-Bratislava a späť. Sú to lety spojené s výletmi mladých, čo prídu niečo osláviť. A keďže u nás je alkohol lacnejší ako vo Veľkej Británii, často to preženú. Potom nielen vystrájajú v baroch a na bratislavských uliciach, ale horúce hlavy sú aj v lietadlách. Zatiaľ síce extra problém s nimi nebol, ale keby sa malo niečo zomlieť, kapitán má právo cestujúceho na palubu lietadla nepustiť.

"Väčšina z cestujúcich, čo v tomto období lietajú, idú za svojimi povinnosťami. To sa odráža na ich správaní. Sú pomerne mĺkvi, venujúci sa v myšlienkach obchodom alebo cieľu letu. Chartrové lety, ktoré sme absolvovali v lete, boli o poznanie veselšie, kamarátskejšie. Ľudia boli vysmiati, keď sme pristáli, neraz nám zatlieskali a takto poďakovali za bezpečný let i šťastné pristátie. Nevadilo mi, ak nakukli do kabíny alebo nám zakývali."

Viac si dovolenkári let vychutnávali a viac ich posádka pri nastupovaní a vystupovaní vnímala. Chartrové lety boli síce náročné, pretože sa často lietalo aj v noci, ale zaujímavé. "Pristávali sme v destináciach, do ktorých sa bežne nelieta. Hoci sa hovorí, že lietadlo má byť hlavne vo vzduchu, takže sme robili aj kolotoče, čiže s jednou skupinou sme prileteli a druhú brali späť, to, aby som zablúdila alebo letela inam, sa mi nestalo," žartovne podotkla. "Máme predsa letový plán. Údaje z neho sa dávajú do palubného počítača, majú ich aj riadiaci na vežiach, takže stratiť sa, zablúdiť alebo ísť niekam inam ako určuje poriadok, nemôžeme."

Či sa letí vo dne alebo v noci, vždy je pre M. Chromkovú lietanie zaujímavé. Aj vtedy, keď sa denne prilieta na jedno letisko viackrát, čo by mohlo trošku pripomínať stereotyp. "Nič také nehrozí. Každé vzlietnutie, let i pristátie sú iné. Iné sú poveternostné podmienky a spôsob priblíženia sa. Času nemáme ani na nudenie sa, lebo práce v kabíne, aj keď nám to možno cestujúci neveria, je veľa. Keď chcem všetko zvládnuť, veľmi si scenériu pod nami obzerať nestíham."

Napriek tomu niektoré mestá M. Chromková začína z vtáčej perspektívy poznávať. Raz, keď leteli nad Prahou a podmienky viditeľnosti boli ideálne, mala možnosť obdivovať krásne vysvietené Václavské námestie. To sa však stáva zriedka. "Úchvatný je pohľad na rozsvietenú Viedeň alebo Paríž, keďže tam si hlavu zo šetrenia energiou nelámu. No keď ideme nad Rumunskom, lebo lietame aj do Bukurešti, svetiel je pomenej. Lietame tiež do bulharskej Sofie a Burgasu. Už som pristávala na letickách mnohých európskych hlavných, aj veľkých miest." V niektorých však ešte nemôže, nemá na ne nálet, keďže letiská sú rozdelené podľa stupňa náročnosti. Tam, kde majú krátku pristávaciu dráhu alebo je zložitý prílet, vzlietavať i pristávať môžu len kapitáni či skúsenejší druhí piloti. K takto náročným sa radí trebárs letisko v Innsbrucku ležiace medzi kopcami.

A čo košické? Podľa Ing. Chromkovej sa dá dobre zvládnuť, nie je zložité. "Trošku mám výhodu, že tieto končiny poznám, lebo som tade na malých lietadlách dosť brázdila vzduch. Pri zosadaní i vzlietaní treba viac manévrovať, lebo terén je živý, sú tu kopce. Samotná dolina je však príjemná. Zväčša nás, hoci neďaleko máte hutnícku fabriku, víta pomerne jasné počasie, čo je tiež plus Košíc. Máte i ďalšie. Letiská sú zaradené podľa stupňa vybavenosti do troch kategórií, jednotka je najslabšie, trojka najvyššie. Košice patria do druhej, kým Bratislava do prvej. Takže ste lepší." Hoci nástup do lietadiel nie je v našom meste technicky dokonalý, lebo ľudia nevstupujú do interiéru tunelom, je vraj viac ľudský. Keďže každý pilot má stanovený limit, koľko môže byť maximálne vo vzduchu, občas sa stane, že v Košiciach M. Chromková prespí. Pozrieť si centrum mesta, keď sa do hotela dostane o jednej v noci a o piatej už letí do Blavy, však veľmi nestíha. Košice však dobre pozná, keďže tu študovala. Má tu preto veľa kamarátov zo školy, z Aeroklubu, pozná i kopu technikov. A tiež tu každý polrok prichádza do vojenskej nemocnice na pravidelné zdravotné previerky.

Čierne myšlienky určite nemá

Mimochodom, pri spomienkach svoje letecké začiatky nám Ing. Chromková prezradila zaujímavú príhodu. "Keď som v 15 rokoch chcela s lietaním začať, na prihláške do Aeroklubu som mala mať písomný súhlas rodičov. Vedela som, že mama s tým nebude súhlasiť, a tak som jej podpis sfalšovala. Otcovi som povedala, že prihlášku potrebujem overiť a že mama to už podpísala. Zrejme si myslel, že to skutočne podpísala mama, takže je to v poriadku, a bez problémov pridal svoj podpis. A ja som mohla lietať." Mama pani Magdy je ako každá mama aj dnes plná obáv. Ani "výšku" jej nechcela dovoliť urobiť. No hoci aj dnes občas pokrúti hlavou nad tým, čo robí, je na dcéru pyšná.

Manžel a deti M. Chromkovej si tiež zvykli na jej profesiu. Asi by si ju už inak ani nevedeli predstaviť. Keďže vďaka letovému programu vie dopredu, kedy má službu a kam poletí, nemusí mať doma pripravené cestovnú tašku so základnými hygienickými potrebami. Len raz sa zatiaľ stalo, že hoci nemala službu ani na telefóne, musela zaskakovať. Najprv to bola mimoriadka do Košíc a potom let do Bazileja.

"Keď sadám do kokpitu, nemyslím na to, čo by sa mohlo stať, keby... Ani vodič, čo sa vyberá na cestu, nesadá za volant s čiernymi myšlienkami," vyznala sa Ing. Magda Chromková. Zodpovednosť pociťuje, to netají, ale svoju úlohu druhej pilotky vníma tak, že za ňou sedí najmenej 100 ľudí, ktorí sa chcú dostať tam, kam sa rozhodli. A dôverujú jej, že ich tam bezpečne dopraví.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári