Na každom ihrisku si vedel nájsť svoju streleckú parketu

Mal dvanásť, keď sa z rodnej Košickej Belej presťahoval s rodičmi do Košíc. "Na rohu Jozefskej ulice, kde sme pôvodne bývali, bol malý pľac, kde sme hrávali futbal. Na múre mníšskej záhrady, ktorá ho ohraničovala, stál nápis ŠK Letná Slávia. Pamätám sa, že tam chodievali kopať aj takí hráči ako Dolinský či Polgárovci. A keď bol na ihrisku Jednoty ligový zápas, robil som Klimekovi a spol. zberača lôpt. Ba, čosi som si aj zarobil predávaním limonády a napolitánok, ktoré som na tácke ponúkal divákom na tribúne."

Na meštianke, či neskôr druhom štátnom gymnáziu, pričuchol k atletike, basketbalu i k hádzanej, pri rozvoji športovej všestrannosti mu pomáhalo aj plnenie kritérií Tyršovho odznaku zdatnosti. V atletike bol taký dobrý, že to dotiahol až na druhú výkonnostnú triedu v behu na 100 metrov. Aj vďaka nej patril Andrej Kašper k najrýchlejším basketbalovým krídelníkom v Československu.

Talent pre hru pod deravými košmi uňho objavil P.V. Andreánsky. "Bol jedným z priekopníkov basketbalu v Košiciach, a keďže mal na Hlavnej aj predajňu textilu, tak bol zároveň aj naším mecenášom. Vedel nám zadovážiť tričká, na ČSD nám vybavil voľné cestovné lístky, vďaka nemu sme mali z Maďarska aj kvalitné lopty, ´artexky´. Keď sme išli hrať niekde vonku, každému dal dve s tým, aby sme ich predali. Z toho sme mali potom na ubytovanie, stravu a podobne..."

S Bombicom, Šostákom či Klementisom začínal v klube zvanom Vesna, ktorý si meral sily so súpermi z blízkeho okolia a doma hľadal útočisko v skromných telocvičniach, aspoň trochu súcich na basketbal. "Aj Dynamo ČSD, ktoré vtedy pôsobilo v prvoligovej súťaži, hrávalo domáce zápasy vo Svite, keďže tu nebola žiadna vyhovujúca telocvičňa."

Z Vesny sa stala Lokomotíva, ktorá dvakrát po sebe vyhrala celoštátnu tzv. D súťaž. "Z nej sa však nikde nepostupovalo. No zišla sa tam vynikajúca partia hráčov, a prakticky všetci sa neskôr uplatnili v prvoligových družstvách. Šosták a Bombic v pražskom Tankistovi, Klementis v Slávii či Slovane Bratislava, Hegyessy zas v Lokomotíve. Na ihrisku pred Hutníkom ma ´Džonny´ Hluchý učil streľbu z ´džampu´, dlho som bol jediným hráčom v československej lige, ktorý strieľal z výskoku, ani moji spoluhráči v Prahe tak nehádzali na kôš." Jeho špecialitou bola streľba z krídla od dosky. "Iný to malo odraz, keď boli dosky drevené, inak sa zas lopta odrážala neskôr od plexiskla. Pravda, z oblúka musel byť kôš čistý. Mal som svoju parketu, odkiaľ mi to do koša padalo najlepšie. V zápasoch som tak dosahoval sedemdesiat až osemdesiatpercentnú úspešnosť."

Možno aj chýr o Kašperovej parkete mu v roku 1953 pomohol do prvoligového družstva pražských vysokoškolákov. Do hlavného mesta si to však mladý Košičan namieril za iným účelom. "Podal som si prihlášku na právnickú fakultu. Aj s malým podvodom, ale keď mi na to prišli, bolo už neskoro. Mali sme totiž zakázané z gymnázia posielať prihlášku do Česka na takú vysokú školu, ktorá je aj na Slovensku. Triedna profesorka to však nejako prehliadla, a ja som mal o mesiac pozvánku na právnickú fakultu v Prahe."

Päť sezón tak v stovežatej popri štúdiu hrával aj I. basketbalovú ligu, najskôr za Sláviu Ekonóm, potom za Sláviu ITVŠ, a napokon, poslednú sezónu, za Sláviu VŠ. Vždy to bolo to isté mužstvo, len názvy vysokoškolského tímu sa trošku menili. Pod takým alebo onakým menom, pražskí vysokoškoláci sa za tých päť rokov nikdy nevyšplhali vyššie ako na štvrtú priečku tabuľky (v sezóne 1956/57), aj keď ich dres, popri Kašperovi, obliekali takí borci ako Ordnung, Křivý, Kadeřábek či Šťastný. "Aj preto sa reprezentanti grupovali väčšinou z ÚDA Praha, Spartaka Sokolovo, neskôr zo Slovanu Orbis Praha, Spartaka ZJŠ Brno či bratislavskej Slávie VŠ. Ale v širšom výbere národného mužstva som bol vždy."

No vždy mu to najvýznamnejšie podujatie nejako ušlo. Či to boli majstrovstvá Európy v roku 1957 v Sofii, odkiaľ si Československo priviezlo bronzové medaily, alebo rovnaký šampionát o dva roky neskôr v Istanbule, kde bolo strieborné. Vždy keď išlo v nominácii do tuhého, ocitol sa "iba" medzi náhradníkmi. Životnú šancu, ísť na olympiádu v Ríme v roku 1960, mu zahatalo zranenie. "Už v roku 1959, keď som hrával za Duklu Mariánske Lázně, bol som v družstve pripravujúcom sa na olympijské hry. Každý z nás si dával veľký pozor, aby sa mu nič nestalo, ale viete ako je medzi náhradníkmi, tí vám práve preto robia stále naprieky. Raz sme na kúpalisku v Mariánskych Lázňach skákali do bazéna. Bola tam taká tmavá voda, že pod hladinou nebolo nič vidieť. Spoluhráč, Spišiak Maco Vass, sa náročky ponoril, keď som sa chystal skočiť. Padol som mu rovno na hlavu, no kým jemu sa nestalo vôbec nič, ja som si zlomil ruku. No namiesto toho, aby som ju dal do sadry, tak som to zamlčal, aby som mohol ísť na univerziádu v Turíne. Potom mi už sadra nepomohla a z nominácie na olympiádu som bol vonku..."

Ako sám vraví, nikde nemal ´tlačenku´, o jeho pozvánke do národného mužstva vždy rozhodovala výkonnosť. A tú bolo treba preukázať aj v boji o tričko akademického výberu ČSR. Ten mal v päťdesiatych rokoch minulého storočia pod európskymi košmi veľmi dobrý zvuk. "Prvý raz som bol v akademickom výbere v roku 1956 v Ostrave, kde sa hral basketbalový turnaj v rámci pražského Svetového kongresu mládeže. O rok neskôr som hral za akademikov ČSR v Paríži proti Francúzsku, a v auguste sme tam išli znova, na Svetové akademické hry. Bolo to po kontrarevolúcii v Maďarsku a Paríž bol plný Maďarov. Keď sme s nimi hrali, celá hala kričala: Hajrá Magyarok! V tom roku boli Maďari na mjstrovstvách Európy štvrtí, hneď za našimi. Na akademických hrách sme ich v skupine pobili, ale v semifinále vyhrali oni. Návšteva Paríža bola pre mňa celoživotným zážitkom. Pozreli sme si všetky známe miesta, ba aj vykričanú štvrť pod Montmartrom..."

O dva roky neskôr bola zo Svetových akademických hier už Univerziáda, a československý výber cestoval do Turína ako jeden z favoritov basketbalového turnaja. "Skončili sme tretí, iba o skóre za Talianmi a Sovietskym zväzom. Pred záverečným súbojom s domácimi sme porazili Sovietov. Cez prestávku prišiel do kabíny vedúci našej výpravy Gustáv Čáp a požiadal nás, aby sme neprejavovali takú veľkú túžbu po víťazstve. Že boli za nimi intervenovať Sovieti. My sme však na to dupli ešte viac, a vyhrali sme o pätnásť bodov. Potom nám na zisk zlatých medailí stačilo prehrať s Talianmi o sedem či osem bodov, ale prehrali sme vyšším rozdielom. Pamätám sa, že päťtisíc ľudí v hale celý zápas kričalo meno blonďavého rozohrávača: Riminucci! Riminucci! Bol to miláčik publika a veľkou mierou prispel k našej porážke. Ale vôbec to nebolo preto, že po zápase so Sovietmi sme boli s Křivým, Kadeřábkom a Ordnungom zapiť v meste víťazstvo. Keď sme sa o tretej nadránom vrátili na hotel, božie očko výpravy, Smrtiprach (tak sa naozaj volal), nás vítal so slovami: Kluci, to jsem rád, že jste už tady."

V drese pražských vysokoškolákov prežil najlepšie basketbalové roky. Na majstrovský titul síce nikdy nedočiahli, ale každému zo súperov vedeli poriadne skomplikovať ligový život. "Brňania sa raz vrátili zo zájazdu v Taliansku celí v eufórii ako sa im tam darilo. V zostave mali Bobrovského, Konvičku, Mrázeka a v zápase s nami im už išlo o titul. Tým sa riadili aj rozhodcovia. Proti piatim protihráčom sme dohrávali v trojici, Ordnung, Knop a ja, pretože všetci ostatní boli už vyfaulovaní. Aj tak sme prehrali len o dva či tri body."

Ani do zahraničia si populárne mužstvo nechodilo po prehry, hoc na druhej strane ihriska stáli také podkošové osobnosti ako Juhoslovania Korač či Nikolič. "Vyhrali sme nad nimi na turnaji pri príližitosti 50. výročia Poľského akademického zväzku v Krakove. Vidím, ako by to bolo dnes, ako Jirko Šťastný berie Koračovi zozadu pri výskoku loptu z ruky... Úspešní sme boli aj na zájazde v Bulharsku, kde sme vyhrali všetky zápasy. K tomu mám aj jednu príhodu. Vracali sme sa vlakom a na hraniciach v Štúrove sme pri colnej kontrole museli ukázať čo vezieme domov. Ja som si odtiaľ niesol krátku koženú bundu, ale niektorí chlapci aj kožuchy, a tie sa prevážať nesmeli. Janovského sme však presvedčili, že mu ten kožuch nechajú, keď ho rozpára na malé časti, že sa kožuch v celku síce preniesť nesmie, ale kožky áno. Tak ešte na hoteli, pred odchodom, rozpáral nutriový kožuch na malé kúsky, aby mu ho na hranici nevzali. Samozrejme, Kolja Ordnung si svoj nechal v celku a colníka nejako ukecal, keď mu ho ukázal. A keď mal prísť na rad Janovský, colník sa otočil a odišiel preč. Na jeho ´kožuch´ už nikto nebol zvedavý..."

Vysokoškoláci dostali pozvánku aj na Expo 1958 do Bruselu. Pravda, nie ako exponáty do nášho pavilónu, ale predviesť tam basketbal "made in Czechoslovakia". "Samozrejme, že sme sa boli po výstave aj trocha poobzerať. Tam som v americkom pavilóne prvý raz videl farebný televízor, a na ňom zápasy NHL a NBA."

Na východ republiky sa Andrej Kašper vrátil v lete v roku 1958, aby si v Poprade obliekol sudcovský talár. Ledva si vyskúšal ako mu sedí, hneď ho musel vymeniť za vojenský mundúr. Na jeseň už opäť hádzal koše, za Duklu v Mariánskych Lázňach. Tá bola v lige iba priemerná, a ani s takou posilou sa v nej nezachránila. Aj keď si tam čerstvý právnik udržal reprezentačnú výkonnosť (hral napríklad za B mužstvo ČSR, ktoré v decembri 1958 v Prahe v tvrdom zápase prekvapujúco porazilo o bod úradujúcich vicemajstrov Európy Bulharov), nebolo to preňho veľmi šťastné ´angažmá´. "Medzi hráčmi neboli dobré vzťahy, mazáci chceli hrať, aj keď na to nemali, a vždy zbrojili proti nováčikom. Po jednom prehratom zápase sa veliteľ pluku tak naštval, že priepustku a civil, ako bolo zvykom, dal iba mne, ostatní zostali v kasárňach. Vraj preto, že Kašper jediný bojoval..."

Druhú polovicu vojenčiny robil svojou rýchlosťou víchor iba na druholigových parketách, ale v Košiciach preňho opäť chystali prvoligové tričko. Jednote by sa veru 27-ročné krídlo (i rozohrávač) náramne zišlo. "Zavolali ma na výbor a dohodli sme sa za päťtisíc korún, vraj na ošatenie. Ale pre mňa bolo podstatné, že som tu už mal zaistené zamestnanie sudcu."

Za Jednotu a VSS hral päť sezón v najvyššej súťaži a každý rok figuroval medzi najlepšími klubovými strelcami. Mal už po tridsiatke, keď sa s Kurianom, Bombicom a Malárikom podujali pomôcť prešovskej Lokomotíve, aby bola liga na Šariši viac ako jednu sezónu. Nepodarilo sa, no s basketbalom sa ešte nechcel rozlúčiť. Ďalších päť rokov odvádzal dobré služby v druholigovej Slávii VŠT Košice, a keď jej napokon do prvej ligy pomohol, zrazu preňho v zostave nebolo miesto. "Do mužstva bola doslova tlačenica, na súpiske bolo veľa hráčov, a najmä, boli mladší. Ja som mal už tridsaťosem. Aj tréneri mi to dávali najavo. Iljaško mi po jednom zápase vytýkal, že som hral slabo, hoci som mu pred stretnutím hovoril, že mám teplotu 38 stupňov. Po návrate zo sústredenia v rumunskej Konstanci, kde sme boli za odmenu, som oznámil vedeniu, že končím. Generačné problémy boli také, že som videl, že je dobré odísť."

Na basket však vôbec nezanevrel, vídať ho v hľadisku na každom ligovom zápase. "Chodím na mužov i na ženy, lebo bývam blízko, na Kuzmányho. Z dnešných hráčov obdivujem napríklad Sviteka. Ale on nebol sudcom. Nemusí mať denne v hlave veci trestné či dedičské, a potom sa na trénigoch a v zápasoch plne sústrediť iba na basketbal. V tom to bolo pre mňa určite ťažšie..."

Bohuš MATIA

Autor: Policajti neboli "na okrasu"

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári