zahanbujúceho mlčania ostatných. Ojedinelý, ale neznámy príbeh záchrany niekoľkých ľudských životov, ktorý sa odohral na prelome rokov 1942 a 1943 v Medzilaborciach, potvrdzuje, že to nebolo vždy tak.
Najmenej pätnásť Židov utieklo cez vojnu z Medzilaboriec vo vagónoch s dreveným uhlím do neutrálneho Švajčiarska. Hoci dnes v meste z kedysi početnej židovskej komunity nežije nikto, mladý historik Ján Hlavinka (27) dokázal tento príbeh zrekonštruovať.
Rodák z Medzilaboriec pracuje v Ústave pamäti národa v Bratislave. O útekoch Židov v nákladných vlakoch mal dlho iba sprostredkované informácie. Chýbali výpovede priamych svedkov. S prvými medzilaboreckými Židmi sa stretol po viac ako roku práce v lete 2004 v New Yorku a potom na jeseň v Izraeli. Kľúčovým bolo svedectvo Miriam Frankel, ktorá ako mladé dievča Mirjam Rubin utiekla z rodných Medzilaboriec v roku 1942. Hlavinka natočil jej rozprávanie v novembri 2004 v Tel Avive.
Nasledovala návšteva archívu v Berne, kde našiel materiály švajčiarskej polície a úradov o pätnástich Židoch, ktorí ušli pred deportáciami v nákladných vlakoch. Dôležité obrazové svedectvá mu poskytol archív o holokauste v Los Angeles.
Nájsť aspoň jedného súčasného obyvateľa Medzilaboriec, ktorý by priamo svedčil o útekoch, sa mu nepodarilo. Tvrdí, že Nežidia, teda zväčša Rusíni, ktorí spolunažívali so Židmi a videli, čo sa udialo po roku 1939, sa aj dnes boja hovoriť. "Obyvatelia i predstavitelia mesta sa ešte s holokaustom nevyrovnali," vraví. Je preto vďačný aspoň za výpoveď Štefana Mochnáča z Medzilaboriec, ktorý o útekoch počul od svojho otca, bývalého železničiara.
Krátko pred deportáciami bolo v Medzilaborciach spísaných 828 Židov, vtedy tretina obyvateľov mestečka. V okolitých dedinách bolo niekoľko ďalších ortodoxných komunít. "Laborecko bolo po niekoľko generácií domovom dvoch etník - Rusínov a Židov," hovorí historik.
Aj po vzniku pronacistického štátu v marci 1939 sa Židia v Medzilaborciach spoliehali na to, že žijú v malom meste, ďaleko od Bratislavy. Potom prišlo to, čo všade na Slovensku. Likvidácie a arizácie podnikov, ponižovanie žandármi a gardistami, domové prehliadky, žlté pásky...
V marci 1942 začali deportácie. Najväčší transport odišiel z Medzilaboriec 19. mája 1942. Smeroval do mestečka Pulawy v lublinskej oblasti. Bolo v ňom 880 Židov. "Najstarším bol 95-ročný Markus Schwindler z Čertižného. Žandári ho podľa očitých svedkov vyniesli aj s posteľou na dvor jeho domu a previezli do Medzilaboriec. Tam ho hodili do vagóna. Najmladším bol trojmesačný David Sponder z Kalinova," zistil Hlavinka.
Na jeseň 1942, keď doznievala prvá vlna deportácií, sa už nikto zo Židov, ktorí ešte prežívali v Medzilaborciach a okolí, necítil v bezpečí. Poznali už krutú pravdu o osude deportovaných a pochopili, že ich život závisí len od vôle skorumpovaných úradníkov
Niekedy v tej dobe Židia, ktorí pracovali v Medzilaborciach na železničnej stanici pri nakládke dreveného uhlia, prišli s myšlienkou využiť zablombované vagóny, smerujúce do Švajčiarska, na útek. Rozhodli sa podujať na riskantnú cestu, na konci ktorej mohla byť smrť alebo sloboda. "Vagóny neboli naplnené po strechu, preto sa v nich dalo ukryť. Firmy produkujúce uhlie boli arizované, ich pôvodní majitelia v nich naďalej pracovali. Židia tak mali prístup k dokumentácii o expedovaní uhlia," popisuje historik.
Hlavinkovi sa podarilo zdokumentovať päť organizovaných útekov. V novembri 1942 sa vo vagóne zavreli Henrich Ruder (23) z Medzilaboriec a Michalovčania Alexander Schwarz (23) a Samuel Trenk (22). Do Švajčiarska išli 11 dní. Ten istý mesiac odišiel z Medzilaboriec ďalší vlak. Ukryli sa v ňom rodičia Henricha Rudera Mojzes a Šarlota a vtedy 17-ročná Mirjam Rubinová. Ruderovci boli deportovaní z Medzilaboriec v máji 1942 do tábora pri Lubline. Podarilo sa im takmer nemožné, ušli odtiaľ späť do Medzilaboriec. "Pomocou úplatku som prehovoril poľského sedliaka, aby nám pomohol. So ženou sme sa preobliekli do poľských národných krojov, peši a vlakom sme došli do Medzilaboriec. Tu sme sa skrývali u jedného sedliaka. Mohli sme zhromaždiť naše osobné cennosti, ktoré boli schované u niekoľkých miestnych obyvateľov," uviedol Mojzes Ruder vo svojej výpovedi vo Švajčiarsku.
Mirjam Rubinová sa zachránila pred deportáciou úplatkom okresnému lekárovi, ktorý jej dal potvrdenie o podozrení z týfusu. Skončila v nemocnici v Humennom, potom sa niekoľko týždňov ukrývala v Medzilaborciach. Tu sa rozhodla, že sa pokúsi o útek vo vlaku. "Nebolo nič, čo by som mohla stratiť. Alebo sa mi podarí niekam dostať, alebo nepodarí," povedala po vyše 60 rokoch Hlavinkovi. .
Cesta tejto trojice bola strastiplná. Vlak väčšinou stál. Utečenci mali množstvo jedla, ale podľa Mirjam nemohli jesť, lebo sa báli čo i len pohnúť alebo zakašlať. V Salzburgu SS pri kontrole otvorila vagón, ale nezbadali ich. Do cieľa došli za 10 dní.
V noci 4. decembra 1942 sa vo vagóne stretli 19 ročný Hugo Reich, ktorý pracoval na stanici pri nakládke uhlia, jeho priateľ Eugen Grunfeld z Humenného a Herman Herškovič zo Sterkoviec, ktorý sa pred deportáciou ukrýval na povale domu v Medzilaborciach. Celým jeho majetkom boli šaty, čo mal na sebe. Keď vlak zastavil v Bratislave, do iného vagóna sa zavrel Leopold Schwarz, učiteľ náboženstva, tiež pôvodom z Medzilaboriec. Do Švajčiarska vlak dorazil 14. decembra 1942.
Na Vianoce 1942 sa do vlaku ukryl správca miestnych parných kúpeľov Jozef Rochlitz, jeho manželka Lea, ich desaťročné dcérka Hella, ako aj bratia Ley, Leopold a Nándor Mendlovičovci. "Aby sme sa v Medzilaborciach vyhli zatknutiu, ukryli sme sa v zásobníku na vodu na povale domu. Ukrývali sme sa štyri dni. Potom nás žena, gréckokatolíčka ukryla v pivnici svojho domu. Tu sme sa zdržiavali osem mesiacov, z pivnice sme nikdy nevyšli," vypovedal Rochlitz pred švajčiarskou políciou.
Mendlovičovci sa skrývali v Medzilaborciach viac ako sedem mesiacov. Vlak s týmito utečencami prešiel švajčiarskou hranicou 1. januára 1943. Hlavinka v súvislosti s nimi pripomína dôležitý fakt. "Zo svedectva Rochlitza vieme, že o útekoch vo vlakoch minimálne v tomto prípade vedeli a spolupracovali aj Nežidia. Pracovníci drevárskych firiem, ktorí na vagóny dávali úradné plomby," hovorí.
Úspechy utečencov zrejme motivovali aj poľských Židov, ktorí sa skrývali v lesoch v okolí Medzilaboriec. Patrila k nim Chana Wilnerová. Z jej svedectva, ktoré je uložené v archíve Yad Vashem vyplýva, že vo vagóne s ňou boli ďalší štyria ľudia. Na hranici so Švajčiarskom vlak zastavil. Do vagóna vstúpili Nemci a všetkých vyvliekli von. Wilnerová si všimla, že vo vlaku boli ukryté aj ďalšie skupiny Židov. "Sama za príčinu odhalenia považovala fakt, že na streche vagónu sa topila námraza," vraví Hlavinka. Títo utečenci skončili v Osvienčime.
Vo februári 1943 Nemecké vyslanectvo na Slovensku informovalo ministerstvo zahraničných vecí, že vo vlaku polícia odhalila 14 Židov. V Medzilaborciach a Vyšnej Radvani začalo vyšetrovanie. Ústredňa štátnej bezpečnosti vypočula pracovníkov drevárskych firiem, nikomu však nepreukázala, že by úteky spoluorganizoval. Nemci sa s takým výsledkom neuspokojili a nariadili nové vyšetrovanie. To skončilo, keď agent štátnej bezpečnosti Filip Lisý zadržal v Medzilaborciach bratov Hermana a Leopolda Wrubela. Tí len vypovedali, že pomáhali s prípravou vagóna na útek Hugovi Reichovi. Agenti nikdy nezistili, koľko Židov v skutočnosti uniklo z Medzilaboriec v nákladných vlakoch.
Medzilaborce sú tak navždy spojené s obrovskou odvahou Židov i kresťanov, ktorí sa na útekoch podieľali. Aj keď mená všetkých sa nikdy nedozvieme, vieme, že to boli ľudia, ktorí v hroznej dobe prejavili osobnú statočnosťou a pre slobodu svoju i iných riskovali život.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
