Tejto dôchodkyni učaril kroj. Hoci dnes už vládne doba praktických nohavíc, ona s úctou, bázňou a hrdosťou rozpráva o kroji - odeve, ktorý nosila v mladosti aj ona. Ukazujúc nám storočné sukne z oľšavického kroja s úsmevom rozpráva ako ženy niekedy prísne delili čo na seba vo sviatok, čo zase vo všedný deň. A. Rusiňáková, ktorá ešte aj dnes kroje šije s úsmevom porovnáva, ako niektoré dnešné ženy v tých istých nohaviciach idú do kostola, na tancovačku aj do práce.
"Nosievala som kroj do svojich 19 rokov. Spomína si, aj do školy do mesta som ešte cestovala v kroji. U nás v dedine to však bola bežná vec. Potom prišla doba, kedy vzniklo v dedine družstvo, časy sa začali meniť. Súvisel s tým aj náš šatník. Kroje sa prestávali nosievať v bežný deň, iba do kostola. Po čase sme si kroje prestali obliekať úplne, ja ten svoj mám pekne doma uložený. Veľmi rada sa však popozerám na staršie ženy zo susedných dedín na svätých odpustoch, ktoré sú krojom dodnes verné," s nostalgiou spomína pani Alžbeta.
Táto obyvateľka Oľšavice v Levočských vrchoch však s obdivom k odevu predošlých generácií myslí úplne vážne. Okrem nostalgie sa stretnete u nej doma s originálnymi storočnými sukňami ale aj s novými kusmi krojov, ktoré šije ona sama. S úsmevom hovorí, že nie je sama v dedine, ktorá sa pravidelne sadá k šijaciemu stroju a tvorí sukne, oplecká (ženské vesty) čepce či fartuch (zástera). "Sukne, ktoré mám po starej mame, by som určite nepredala ani za milión korún, sú pre mňa veľmi vzácne a peniaze sa tak rýchlo minú," s úsmevom tvrdí táto milovníčka krojov. Pri šití, ako hovorí sa ťažko hľadá v dnešných obchodoch vhodný materiál. "Ozdoby na oplecko som kúpila až v Plzni," hovorí.
Okrem spomínaných krojoch pani Alžbeta tká a šije aj krásne ľanové prestierania a svadobné ručníky, ktoré mávajú na sebe konkrétni svadobní hostia. Tak ako pri krojoch aj tu platí prísne delenie. Každý krásny tkaný obrus a ručník slúži na prísne vymedzený účel. Tak napríklad pani Alžbeta pred nami rozprestiera obrus, zakrývajúci koryto, v ktorom kyslo cesto na chlieb.
Ručníky, ktoré majú na sebe svadobčania sa delia podľa funkcie. Starejšiemu prislúcha ten najkrajší, družbovi zase červený. Zdá sa, že v Levočských vrchoch tradícia a úcta k zvykom predkov stále pretrváva. Kým v mestách a na niektorých dedinách o takýchto ručníkoch pre svadobčanoch ani nechyrujú, v Oľšavici sa ešte pomerne často používajú na miestnych svadbách.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
