Splašený slon, vezúci turistov, lámal v behu konáre ako zápalky

Len nedávno médiami prebehla správa oznamujúca vybudovanie železničnej trate z Číny do Tibetskej Lhasy. Najvyššie položená trať na svete je zároveň aj symbolickou spojnicou, pomocou ktorej sa región prehupol z 19. storočia priamo do aktuálneho 21. Pred časom sa do Lhasy vybrali aj Košičania Ján Halás s dvomi kamarátmi Palom a Jurajom, pričom svoju cestu začínali v susednom Nepále.

Štartovali z Budapešti a lietadlom sa dostali do indického Dilí. Tam čakali asi sedem hodín na spoj do Katman Du, hlavného mesta 14-miliónového štátu Nepál. "Okamžite po prílete nás odchytili miestni," spomína J. Halás. "Akonáhle turista nie je v opatere cestovnej spoločnosti, vrhajú sa na neho ´sprievodcovia´. Je to asi jediné prosperujúce zamestnanie v Nepále. Denná odmena sa pohybuje od jedného do približne piatich dolárov. Pokiaľ sa ale ide na výstupy do hôr, tam už ide o stovky dolárov. Jeden z nich nám odporučil hotel, kde sa môžeme ubytovať. V cene do päť dolárov, ale keby stál tri, určite by sme sa nenahnevali." Napokon vysvitlo, že dohadzovať bol brat riaditeľa hotela.

Priamo v hoteli poradili Košičanom vhodnú miestnu cestovnú kanceláriu. Hlavné mesto Nepálu Katman Du je vyslovene bludisko. Úzke uličky, rôzne poprepájané, kde sa dá zablúdiť hneď po pár metroch. Niet tam kontrolných bodov, ktoré by viedli k cieľu. Jedine reklamy na reštaurácich si Slováci dokázali zapamätať a podľa nich ako tak vedeli, kde sú a či idú spávne. Po príchode do agentúry si už stačilo len vybrať zo širokej škály ponúk. Určite sa na zoznam dostala návšteva Národného parku Chitawan. V ňom žijú také vzácne zvieratá ako nosorožce biele, či tiger bengálsky. A tiež slony, ktoré sú už ale len chované, nežijú voľne. V riekach však má ešte stále svoje lovištia gavial indický. Je to krokodíl, ktorý chytá len ryby. Má zúženú tlamu, ktorá je plná zubov.

Údený potkan

ako delikatesa

Medzi najzaujímavejšie zážitky patrila jazda na slonovi v džungli. Mohutné zviera nie len že pripomína tank, ale má aj podobný "jazdný štýl". Nepozerá po vychodených chodníčkoch, alebo ľahšie priestupnej ceste. Šinie si to priamo cez hustý porast. Prechádzka na najväčších suchozemských živočíchoch bola ojedinelá vďaka dobrému, zdravému spánku Slovákov. Zaspali totiž dohodnutú dobu odchodu. Pôvodne pridelený slon teda odviezol inú skupinku. Preto sa im dostalo "náhradného vozidla" v podobe mladého zvieraťa dovezeného z Indie.

Aj keď giganických rozmerov, slon bol predsa len v tínedžerskom veku a ešte bez dlhodobého výcviku a vybudovanej disciplíny. Mladícka spurnosť sa prejavovala celú cestu, kedy sa názory o vhodnej ceste mahuta, teda pohoniča a jeho zverenca rozchádzali. V jednom okamihu sa slon úple vymkol spod kontroly a rozbehol sa krížom cez džungľu. Bolo mu úplne jedno, že na chrbte nesie vydesených Košičanov. A to keď beží slon, praská všetko. Konáre s priemerom osem centimetrov sa lámali ako zápalky. "Mahút nám sklonil hlavy, aby sme sa skryli do konštrukcie postroja. Inak by nás niektorý z konárov zrazil na zem. Po niekoľkých sto metroch behu sa slon zastavil a začal sa točiť na mieste. Krásne vyplaníroval asi osem metrový kruh v hustom poraste, ostal stáť a vydával zvuky. Po chvíli sa z džungle vynoril ďalší slon. Tiež s turistami na chrbte. Bola to samica, chobotmi sa zoznámili a po chvíli sme mohli obidve skupinky pokračovať v ceste."

Slony sú veľmi inteligentné a šikovné zvieratá. Dokážu si napríklad dlhé roky zapamätať človeka, ktorý im nejako ublížil a pokiaľ ho ešte stretnú, má sa veru na čo tešiť... Priam artistickú zručnosť preukázal "dopravný prostiedok" Košičanov, keď sa mu chobotom podarilo zdvihnúť a do Paľovej dlane položiť spadnutý kryt objektívu od fotoaparátu.

Pri ďalšej prechádzke džungľou tiež videli nosorožce biele. Tie nie sú biele, ako by sa mohlo zdať z názvu. Ich hlavným rozlišovacím znakom oproti ostatným je, že majú menší roh. K tropickému dažďovému pralesu neodmyslitelne patria aj dažde. Košičania taký dážď, alebo lepšie povedané búrku, prežili na vlastnej koži. "Hrmelo doslova v jednom kuse," spomína J. Halás. "Hluk medzi údermi jednotlivých bleskov vôbec neustával. Samozrejme preto bolo aj vonku vidno, kedže blesky nepretžite osvetľovali krajinu." Celé to trvalo pol hodinku. Pri spiatočnej ceste sa cudzincom im dostalo pohostenia aj v podobe miestnej špeciality - údeného potkana. "Môžem zodpovedne vyhlásiť, že je to výborné. Vyúdený potkan, chutil podobne ako údené kuracie mäsko."

Bohyňa strachu

V Katman Du je asi tisíc stúp, po našom niečo ako kostolov. Lenže s tým rozdielom, že tam sa okolo týchto stavieb chodí dookola. Čím viac sa chodí dookola, tým viac môže byť dotyčnému odpustené. "Chceli sme samozrejme vidieť Himaláje. Kvôli oparu, ktorý sa vznáša nad mestom po väčšinu roku, ich však nie je priamo vidieť, napriek tomu, že samotné pohorie sa začína len 80 kilometrov ďaleko. Najlepším riešením sa nakoniec ukázala prehliadka najvyššieho pohoria na svete z paluby lietadla. Bol to takmer hodinový let, korý poznamenal duše európanov na celý život." Pôvodne ešte mali alternatívu, pozrieť si ich z osady Nagarkot, lenže opar im aj to znemožnil. Ale zhodou okolností aspoň zažili oslavy nového roku 2061! Nejde o recesiu, či preklep. V Nepále sa používa úplne iný kalendár ako u nás. Veslie a bujaré oslavy trvali tri dni.

V Katman Du sa nedá vynechať prehliadka chrámu bohyne strachu Kumary. Je to asi 13-ročné dievča, ktoré sa ukáže v okne paláca každý deň na tri minúty. Nesmie sa fotiť. O 13. hodine vyjde na balkón, opäť žiadne foto žiadne video. Každý to dodržiava, či Slovák, Nemec, ba aj Američania. Dievča stojí pár minút a opäť sa odoberie do svojich komnát. Samotný chrám nie je veľký, možno nejakých 50 krát 50 metrov. Okrem duchovnej podpory je to pre rodinu dievčiny obrovská pomoc, pretože po dobu, ktorou je ich dcéra bohyňou, majú o bývanie postarané.

Pri návšteve jedného s najväčších chrámových komplexov Pašupati Templ videli Košičania spaľovanie zosnulých. Cez toto územie tečie rieka. Na jednom jej jednom brehu sú vybudované betónové štvorce asi tri krát tri metre, na ktoré donesú drevené klady a poukladajú ich do tvaru hranice. Na takto pripravené ohnisko položia zosnulého zabaleného do bielej plachty. Počas kremácie príbuzní postávajú okolo ohňa a bavia sa. Nikto z nich neplače a nezalamuje ruky. Je to iná mentalita a iné chápanie kolobehu života. "Pre mňa to ale bol veľmi silný zážitok, pri ktorom mi prišlo zle. V ten deň som už veru jesť nemohol..."

Červené lampáše

Pokračovaním púte sa stal Tibet. Na vstup je potrebné vlastniť vízum, ktoré sa ale neznačí do pasu. Išlo o spoločné tlačivo pre celú trojicu cestovateľov. Podmienkou bolo, že nemohli cestovať individuálne, len cez agentúru. "Bolo plné pečiatok a textu po čínsky, ktorému sme vôbec nerozumeli. Zaujímavé na ňom bolo, že kým jeden, akýsi vedúci skupiny, mal vypísané všetky možné údaje o svojej osobe, dáta o jeho dvoch spolucestovateľoch sa obmedzili na konštatovanie: Cestujú s ním Ján a Pavol... Boli sme takmer ako batožina, len do počtu."

Cestovalo sa autobusom. Celou nepálskou pahorkatinou k Himalájam a ďalej po bývalej Hodvábnej ceste. Je to jediná pozemná spojnica cez nepriechodné pohorie. "Prespali sme v prvom meste v Číne, cez ktoré sme prechádzali. Bolo na ňom vidno, že sa sem dostáva civilizácia. Bolo tam dostať skoro všetko, od výmyslu sveta. Na večeru sme si sadli okolo piatej a v pohodovej atmosfére sme strávili príjemnú hodinku. Za ten čas sa vonku zotmelo. Už okolo šiestej nás čakala tma. Keď sme vychádzali von, zistili sme, že priamo oproti sa pod červeným svetlom prechádzajú ´sociálne pracovníčky´. Keď sme sa obzreli vpravo a vľavo, všade svietili červené lampáše a reklamy. Nakoniec sme na ulici napočítali vyše 60 takýchto podnikov."

Tibetská náhorná planina sa nachádza vo výške okolo 4000 metrov. Pre našinca je to skutočne veľká výška. A dokázala veru aj J. Halasa položiť na jeden večer do postele s malátnosťou, bolením hlavy a teplotou. V každej dedine, cez ktorú pri svojej ceste prechádzali bolo možné vidieť nejaký chrám. Každý z nich je niečím zaujímavý. Jeden je napríklad kompletne drevený, postavený bez jediného klinca. K tomu nadôvažok nebolo v okolí mnohých kilometrov vidno jediný strom... Meditáciu mnícha, ktorý si pritom klopká na bubon je počuť kdekoľvek v kláštore, tak je to ozvučené a premyslené.

Do Lhasy nakoniec dorazili po štyri a pol dňa putovania. Je to mesto kontrastov, nakoniec ako mnoho iných, kdekoľvek na svete. Sú tam uličky, kde sa zoskupujú ľudia, ktorí nemajú absolútne nič, doslova nič. Naopak, v iných častiach mesta máte pocit, že ste v New Yorku. Samé sklo, obchody a hotely. Ešte počas cesty si uvedomili, ako ťažko sa rozvíja tento kút sveta. Cesty sa tam nebudujú pomocou strojov, buldozérov, ale ručne, ťažkou ľudskou prácou. A dokonca sa nad čakanmi a lopatami neskláňajú muži, ale väčšinou ženy. Chlap je tam ako napríklad hlavný murár, vedúci skupiny a kamene gúľajú ženy. "To nás prekvapilo. Ďalšou rovinou je kontrast v duchovnosti. Mnísi žijúci v kláštoroch priam vyžarujú vnútornú silu a energiu. Spiritualita je doslova cítiť na každom kroku."

Najväčší budhistický kláštor Potala je aj pohrebiskom dalajlámov. Za tie stáročia sa poriadne rozrásol. Každý pochovaný dalajláma má svoju hrobku. Najväčšou je sedem metrová socha Budhu s jeden a pol tony zlata a tisíc karátov drahokamov. "Návšteva Nepálu aj Tibetu v nás zanechala veľmi hlboký dojem," dodal na záver J. Halás. "Aj napriek tomu, že sme sa stretli len s chudobou, ľudia sú tam ustretoví, milí a srdeční. Najlepšie tamojšiu realitu vystihuje nepálske príslovie: Keď sa môj priateľ má dobre, mám sa dobre aj ja."

Dušan KAMENSKÝ

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári