V Sobranciach našiel hrob Švajčiara, ktorý si predpovedá smrť v roku 2011

Ľudia majú rôzne záľuby. Zberateľské, chovateľské či iné. Činnosť Košičana Pavla Knúrovského však ani nemožno celkom nazvať záľubou. Jednoducho spisuje, kto bol kedy a kde pochovaný. Vytvoril unikátny zoznam s desaťtisícami mien, ktorý je zverejnený na internete a pomohol už mnohým ľuďom z celého sveta.

Skoro celý život pracoval P. Knúrovský v Bábkovom divadle v Košiciach. Vážna choroba a komplikácie pri jej liečbe však odčerpávali priveľa síl a tak musel zľavovať z pracovného nasadenia. Nakoniec z posledného pracoviska, Miestného úradu Košice Staré mesto odišiel na invalidný dôchodok. Ako človek silného ducha však nezanevrel na svet a dal sa objavovať nové možnosti sebarealizácie. Práve v tom čase sa začali predierať do povedomia laickej verejnosti pojmy internet a tzv. webové stránky. Táto novota ho zaujala natoľko, že predal auto a kúpil si počítač.

"Veľmi ma to zaujalo, pokúsil som sa sám vytvoriť takúto vlastnú stránku," ponoril sa do spomienok P. Knúrovský. "Rozmýšľal som, o čom by mohla byť. Keďže v tom čase ešte Košice nemali žiadnu prezentáciu na internete, spravil som akési neoficiálne predstavenie histórie mesta. Vychádzal som zo starodávnej knihy kronikára Tutkó Józsefa z roku 1860. Je písaná v maďarčine a zachytáva okrem dôležitých udalostí aj rôzne detaily a kuriozity. Napríklad, kedy bola silná búrka, koľko bolo v danom roku chrústov a podobne."

Prvý krok teda úspešne zvládol. Vyskytol sa však problém. Počítače a internet sa dostali aj na pracovné stoly poslancov mestského zastupiteľstva istej košickej mestskej časti. Ťažko s odstupom času povedať ako, ale stalo sa, že stránku P. Knúrovského spochybnili s tým, že je na nej pornografický materiál. Možno išlo o nesprávnu manipuláciu s programom zo strany dotyčného poslanca, alebo "žartovný" útok hackera, ale podozrenie už ostalo a viedlo k nepríjemenej roztržke. A v hneve padli slová: "To radšej urobím inventúru na cintoríne..." A stalo sa.

"Bol to prvotný impulz k tomu, čomu sa venujem doteraz," vysvetľuje P. Knúrovský. "Vlastne len tak z recesie som sa rozhodol, že spíšem, kto je kde, na ktorom cintoríne pochovaný. Vedel som, že Slovenská genealogická spoločnosť takýto zoznam robí, ale len v písomnej podobe na papierikoch. A papierik odložený kdesi hlboko v archíve je pre človeka ťažko dostupný. Ja som chcel tieto informácie dať na internet."

Prvým výtvorom bola jednoduchá tabuľka, spracovaná v Exceli, umiestnená na vlastnej voľnej stránke. Zdrojom informácií sa stala kniha vojakov padlých v I. svetovej vojne a pochovaných na dnes už zrušenom vojenskom cintoríne v Košiciach. A stalo sa niečo, čo dalo tomuto na prvý pohľad čudnému nápadu jasný zmysel. Pri listovaní a zdĺhavom prepisovaní mien z krehkých zažltnutých stránok staručkej knihy narazil P. Knúrovský na meno Jozef Remiaš. Našiel záznam o dátume a mieste pochovania brata jeho svokry. Rodina dovtedy nevedela kde ležia jeho ostatky. "Vtedy som pochopil, že to má zmysel. Že je veľa ľudí, ktorí z rôznych dôvodov hľadajú miesto posledného odpočinku svojich predkov."

A tak sa pustil do práce. Prepísať celú knihu do počítača mu trvalo takmer štyri mesiace. Hneď potom si začal požičiavať hrobné knihy z verejného cintorína. Tie sa vedú od jeho založenia v 18. storočí. Začal prepisovať podľa abecedného zoznamu od A po Zet. Pred ním boli tisíce strán s desaťtisícami mien. "Pri práci ma zaujala poznámka ´Žid´, objavujúca sa pri niektorých menách. Židia majú k hrobom iný vzťah ako my. Hroby a cintoríny považujú za posvätné miesta. Nedovolia zrušiť hrob a na to isté miesto pochovať niekoho ďalšieho. Osobitne som teda zaznamenal celý židovský cintorín s vyše 7000 menami."

Bola to ďalšia prelomová udalosť, ktorá košického dôchodcu posunula do celkom novej dimenzie. Začali sa mu ozývať ľudia z celého sveta. Jedným z nich bol Schlomo Noah Mandel. "Tento pán žijúci v Amerike mi napísal, že našiel v mojom zozname svojho deda a či by som s ním nešiel na jeho hrob. Krátko na to sadol do lietadla a aj s manželkou priletel do Budapešti. Odtiaľ si vzali taxík do Košíc. Len deň predtým ma prepustili z nemocnice po operácii. Nemohol som s ním ísť, ale sľúbil som, že keď budem môcť, vyhľadám jeho hrob. Za mesiac som ho aj našiel a poslal fotografiu miesta, kde bol jeho dedo pochovaný. Schlomo Noah Mandel priletel ešte dvakrát a po ďalších štyroch mesiacoch osadili nový náhrobný kameň s riadnym obradom za účasti rabína. Po 80 rokoch!"

Prípadom z trochu iného súdka je úsilie Viktora Vladimiroviča Kulenka. Je to športový redaktor z Dneprodžeržinska na Ukrajine. "Tiež sa na mňa obrátil s prosbou, či mu pomôžem nájsť hrob jeho otca, ktorý v 1944. roku odišiel na front a odvtedy rodina o ňom nedostala žiadnu správu. Jediný vojnový archív je v Moskve, ale tam sa nedostal." P. Knúrovský zistil, že vojak A. J. Kulenko, narodený r. 1900, padol pri obci Torysa a jeho telesné pozostatky boli podľa nariadenia Povereníctva vnútra v Bratislave v roku 1946 exhumované, prevezené na Verejný cintorín v Košiciach a uložené do spoločného hrobu na parcele Xa-J2-1. "V poslednom čase mi chodí takýchto listov z východu viac. Má to zrejme aj inú príčinu, ako len záujem o osud svojich predkov. Sme už v Európskej únii. Ak človek spoza východných hraníc dokáže, že tu, na našom území, má pochovaného predka, ľahšie dostane vízum."

Od skromných začiatkov, keď sa P. Knúrovský pripájal na sieť cez klasickú linku, sa postupne dostal k výkonnému mikrovlnnému pripojeniu. "Začalo to ísť strašne do peňazí, ktorých ako dôchodca nemám na rozhadzovanie. Keby mi syn nepomohol, asi by v súčasnej podobe táto stránka ani nefungovala. Keď som začínal, potreboval som svoju stránku nejako pomenovať, vymyslieť jej internetovú adresu. Prvá myšlienka, samozrejme, bola ´cintoríny´. Táto doména (názov) však bola obsadená, použil som anglické pomenovanie - cemetery. Bolo to veľmi šťastné riešenie a keďže je stránka spracovaná aj v anglickej verzii, je ľahko dostupná ľuďom z celého sveta."

Ako také "zbieranie mŕtvoliek", ako sám žartom hovorí, vyzerá? "Je niekoľko zdrojov informácií. Jednak z hrobných kníh, kde sú zaznamenané meno, vek a parcela, teda umiestnenie hrobu. Často ale nie sú záznamy presné, postupom času sú na jednom mieste pochovaní viacerí. Dochádza k prečíslovaniu parciel, hroby, o ktoré sa nikto nestaral a schátrali, sa časom rušia. Preto aj keď v knihe nájdem záznam, nie je to ešte záruka, že tam hrob skutočne je."

Pokiaľ to zdravie dovolí, chodí P. Knúrovský na cintoríny s fotoaparátom a zaznamenáva skutočný stav. Nové záznamy hľadá aj v knižniciach, v starých novinách. Samostatnou kapitolou sú hroby význačných osobností. Napadlo mu podchytiť aj toto. Keď blúdieva po cintorínoch, keď narazí na takýto hrob, zistí si niečo zo života dotyčného človeka. Porovnáva so Slovníkom košických osobností a iným dostupným materiálom, potom umiestni stručnú informáciu spolu s fotografiou na svoj ´virtuálny cintorín´.

V lete pred pár rokmi navštívili P. Knúrovského počas pobytu v Košiciach študenti z Izraela z univerzity v Haife so svojím profesorom Ehudom Manorom. Spracovávali z historického hľadiska košický židovský cintorín. Poskytol im dokumentáciu, ktorú má o tomto cintoríne. "Keď na ňom v apríli 2002 vandali pováľali náhrobné kamene a táto informácia sa dostala von, zosypala sa na mňa záľaha žiadostí. Ľudia z celého sveta ma prosili, aby som zistil, v akom stave je ten ich. Prekvapilo ma, že mnohí z nich ma považujú za oficiálnu stránku Slovenskej republiky, ktorá má v kompetencii tieto veci. Ofotil som všetky zvalené a poškodené kamene a doplnil do zoznamu ich aktuálny stav. Informácie obehli celý svet, na druhý deň všetci poznali skutočnosť."

Práca P. Knúrovského začína byť známa aj na Slovensku, nielen vo svete. "Poslali mi už podobne spracovaný prievidzský cintorín i Modru," nadšene sa pochválil. A plány do budúcna sú ešte odvážnejšie. Veď naším vstupom do EÚ sa vytvorilo celkom nové chápanie geopolitického priestoru. Hlavne pohraničné oblasti v minulosti patrili do rôznych štátnych útvarov a osudy rodín v nich žijúcich sú poprepletané, napriek štátnym hraniciam. Rozšírenie informácií aj o cintoríny v pohraničných oblastiach by mohlo byť prvým krokom k ceste za veľkou celoeurópskou databázou.

Nie všetky prípady, ktorými sa P. Knúrovský zaoberal, dopadli dobre. "Obrátila sa na mňa staršia pani z USA, aby som jej pomohol vypátrať predkov, prípadne aj žijúcich členov rodiny. Z toho, čo vedela, vyplynulo, že hľadať musím v Myslave a Lorinčíku. Aj sa mi podarilo vytvoriť rodokmeň a kontaktovať jej príbuzných. Pani sa potešila a bez váhania pricestovala do Košíc. Stretla sa s nimi, ale rodina asi nebola príliš nadšená návštevou vzdialenej príbuznej spoza ´veľkej mláky´. Nepriamo som neskôr vydedukoval, že sa zrejme zľakli, aby nebodaj nevzniesla nárok na dedičstvo. Tu je proste iný pohľad na veci, ľudia to vidia inak ako v USA. Sklamaná Američanka ostala zarmútená a na druhý deň ráno z Košíc odcestovala."

Pri tejto práci sa človek stretne s rôznymi životnými osudmi. Ale to, čo P. Knúrovský objavil na cintoríne v Sobranciach, vyrazilo dych aj jemu. To, že na náhrobnom kameni je vytesaný dátum narodenia i úmrtia, je vec bežná. Nie však vtedy, keď človek, ktorému tento hrob patrí, ešte žije a má na ňom vytesaný rok úmrtia 2011. Navyše, každý rok si naň nosí kvety! "Podarilo sa mi zistiť, že ide o pána zo Švajčiarska, ktorý si tu kúpil dom a každý rok sem chodí na nejaký čas. Čo má znamenať ten hrob, to veru netuším."

Zaujímavým prípadom bolo hľadanie istého pána Beníška (Benischka), pochádzajúceho pravdepodobne z Košíc. Dlho sa nedarilo nájsť žiadnu stopu, len akési náznaky, vedúce do Česka. Zdalo sa to ako zlá cesta, veď kedy boli Košice v Česku? Na počudovanie, nakoniec naozaj išlo o obec Košice pri Kutnej Hore.

Dušan KAMENSKÝ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári