Počas Dušičiek si pripimínajte zosnulých radšej zábavnými príbehmi, ktoré ste s nimi prežili

Ak je smútok z osamelosti veľký, radšej vyhľadajte psychoterapeuta

Dušičky rozhodne nepatria medzi tie sviatky, na ktoré by sa človek tešil. Pripraviť sa však na ne treba. Treba si nájsť čas vybrať sa na hroby svojich blízkych a položiť na nich kvety a zapáliť sviečku, no rovnako si treba uvedomiť, prečo toto všeto na prelome októbra a novembra každoročne abslovujeme...

"Pamiatka zosnulých je sviatok, ktorý nám umožňuje na chvíľu sa zastaviť a zaspomínať si na ľudí, s ktorými sme mali možnosť chvíľu žiť, pracovať, tešiť sa, milovať. Pre tých, ktorí stratili svojich najbližších, je to čas, kedy sú spomienky intenzívnejšie," vysvetlila nám psychologička PhDr. Ingrid Šefčíková. Dušičky nám pripomínajú, že život, ktorý teraz žijeme, je konečný. "Platí to aj pre tých, ktorí sú presvedčení o reinkarnácii, alebo veria v posmrtný život. Narodenie a smrť sú súčasťou života a je škoda, že v našej kultúre sa tak veľa času venuje príprave na podstatne zanedbateľnejšie veci. Potom sa stáva, že človek, ktorý vie, že jeho život sa o chvíľu ukončí, ostáva so svojimi myšlienkami sám. Nik sa s ním neodváži hovoriť o smrti, všetci ho presviedčajú o tom, že to bude dobré... Hovoriť s umierajúcimi o smrti, o obavách, neistote, strachu z neznámeho, ale aj o prehodnotení svojho života, či pokoji v duši a zmierení sa so smrteľnosťou to je to, čo môžeme poskytnúť našim blízkym všetci."

Myšlienky na smrť a smrteľnosť rozhodne nepatria medzi tie príjemné... "Asi je však dobré občas - aspoň raz do roka - sa zastaviť, pozrieť sa na svoj doterajší život, prehodnotiť, či naozaj žijeme tak, ako žiť chceme, uvedomiť si, že život je dar, ktorý sme nedostali navždy. Porozmýšľať nad tým, ako žili naši predkovia, a poďakovať im za všetko, čo sa snažili pre nás urobiť. Určite je to aj čas odpúšťania. Nikdy nie je neskoro vo svojom vnútri odpustiť, alebo porosiť o odpustenie."

Aj keď Dušičky patria medzi pochmúrne sviatky a zvyky, ktoré nás sprevádzajú, aj na nich sa treba posnažiť nájsť čosi pozitívne. "Počas Dušičiek si väčšina ľudí naozaj spomína, rozprávajú sa často aj úsmevné príbehy o ľuďoch, ktorí tu už nie sú. Pre každého z nás je dôležité vedieť, kam patrí, akí boli ľudia, ktorí patrili do rodiny, ako zmýšľali, čo chceli v živote dosiahnuť, ako žili a ako sa vedeli vysporiadať s problémami či nepriazňou osudu. Dopĺňa to náš obraz o nás samých. Len si spomeňte na deti, ktoré sú v detských domovoch. Tie by veľmi často dali čokoľvek za to, aby sa dozvedeli o svojej rodine akékoľvek informácie. Bez poznania minulosti mávajú pocit, že nikam nepatria. História nášho rodu nás veľmi silno ovplyvňuje, aj keď si to v bežnom živote neuvedomujeme."

Pochmúrnosť akosi k Dušičkám prirodzene patrí a netreba sa hádam ani pozastavovať nad tým, že tieto sviatky pripadajú na ročné obdobie typické sychravým počasím... "Sychravý novembrový deň je pochmúrny aj bez Dušičiek a naopak, krásny, slnečný Sviatok zosnulých má úplne inú atmosféru. Našťastie, nie sú všetky Dušičky poznačené nepríjemným počasím. Na druhej strane - smrť, cintoríny a mŕtvi sa spájajú s množstvom strašidelných predstáv, ktoré ovplyvňujú vnímanie samotnej smrti, ale aj tohto sviatku. Podstatné na Dušičkách nie je postátie pri hroboch, ale vytvorenie si času na spomienky, poďakovanie a akési ´stretnutie´ s našimi milovanými aspoň v našej mysli. A pri tom počasie nie je dôležité."

Čo teda robiť, aby človek pri kombinácii škaredého počasia a pochmúrneho sviatku nepociťoval depresie? "Nedostatok svetla na jeseň a v zime ovplyvňuje činnosť epifýzy, ktorá znižuje produkciu serotonínu, takzvaného hormónu šťastia a zároveň zvyšuje tvorbu melatonínu, ktorý cez deň spôsobuje ospalosť a malátnosť. Tí ktorí sú citlivejší na klimatické zmeny, môžu podľahnúť sezónnym depresiám. Pamiatka zosnulých evokuje spomienky na našich blízkych, ktorí nie sú medzi nami a môže našu smutnú náladu zvýrazniť. Krátky smútok a melanchólia však nie sú depresiou! Ak znášame nedostatok svetla horšie, snažme sa pobudnúť čo najviac cez deň vonku, môžeme sa rozhodnúť aj pre liečbu svetlom. Fyzická aktivita, silné pozitívne emocionálne zážitky podporujú tvorbu endorfínov, ktoré pozitívne ovplyvňujú náladu. Znamená to, že aj keď sa nám občas nechce, trochu sa prinúťme zacvičiť si, choďme na koncert, do divadla, galérie, na futbalový zápas, zorganizujem si stretnutia s priateľmi. Navštevujme saunu, kde sa vyhrejeme, používajte silné a mäkké osvetlenie, voľme teplé farby v interiéry a oblečení. Ak viete, že množstvo sviečok a ľudí na Dušičky negatívne ovplyvňuje vašu náladu, choďte k hrobom v počasí, ktoré je príjemné, slnečné, na Dušičky môžete ostať doma a zaspomínať si. V prípade, že vás vaši blízki opustili len nedávno, neostávajte so svojím smútkom sami. Stretnite sa s priateľmi, urobte si program, zaspomínajte si spolu s nimi, ale nesmúťte dlho. Vaši blízki, ktorí už nie sú s vami, by iste nechceli, aby ste sa trápili. Uvedomme si, že obyčajne si spomíname na pekné chvíle, ktoré sme prežili s našimi blízkymi. Ak aj boli negatívne okamihy, tie už pominuli a smútime obyčajne nad sebou, nad tým, že sme ostali bez našich blízkych. Ak je smútok nad vašou osamelosťou príliš veľký, vyhľadajte psychoterapeuta, pomôže vám znovuobjaviť svetlo vo vašom vnútri a vyrovnať sa so stratou tých najbližších," dodala I. Šefčíková.

Deťom treba vysvetliť, že návštevy hrobov blízkych patria k našej kultúre

Pubertiakov neťahajte nasilu

Prečo si treba uctiť zosnulých, je potrebné vysvetliť i deťom, ktoré často nechápu zmysel návštev na hroboch starých či prastarých rodičov, ktorých nikdy nevideli... "Všetci máme nejakú minulosť, žijeme na zemi vďaka tomu, že pred nami existovali iní - naši predkovia. Máme svoju históriu, ktorá nás utvára. Zapálenie sviečok, kvety, očistenie hrobu, zaspomínanie si - to je spôsob, ako si v našej kultúre uctievame našich predkov a to deťom treba vysvetliť. Deti veľmi radi počúvajú príbehy a Dušičky sú časom, ktorý na rozprávanie príbehov o našich starých, prastarých rodičoch, ale aj ďalších príbuzných a predkoch priam láka. Spomínaním udalostí a príbehov deťom odovzdáme posolstvá, na ktoré si často v každodennom zhone nenájdeme čas," vysvetlila nám psychologička PhDr. Ingrid Šefčíková.

Zvyčajne majú rodičia problém hovoriť s deťmi o takých prirodzených a nevyhnutných súčastiach života, akými sú splodenie, zrodenie nového života a umieranie. "Myslím si, že deti reagujú na svet často tak, ako vidia reagovať svojich rodičov a najbližších. Ak nás vidia báť sa, budú sa báť aj oni, ak vidia, že niečo považujeme za prirodzené, preberú náš postoj. Tak isto, ako môžeme byť k deťom úprimní a veku primerane dokážeme vysvetliť vznik života bez toho aby sme hovorili o bocianoch, môžeme hovoriť aj o smrti, o zosnulých, o tom, že sme pokračovaním života našich predkov. Neodbime dieťa s jeho otázkou o smrteľnosti. Nemusíme predsa vedieť na všetko odpovedať, môžeme s ním spoločne uvažovať a hľadať odpovede."

Puberta je však obdobím, kedy sa mladí vzpierajú prispôsobovať požiadavkám dospelých a môžu protestovať proti návšteve cintorína... "Nemyslím, že je nutné ich násilím doviesť k hrobom. Na druhej strane sú Dušičky len raz v roku a isto to každé dospievajúce dieťa vydrží. Aj dospievajúci uvažujú občas o tom, ako žili ich prarodičia, rozmýšľajú o smrti. Využime možno práve tento sviatok na to, aby sme sa o týchto témach s našimi deťmi porozprávali, spomienkami a zaujímavými príbehmi im priblížme tých, ktorí tu boli pred nimi a možno ich nebude potrebné k návšteve cintorína nútiť. Ak to odmietajú, stojí za to pouvažovať, kde sme urobili chybu aj my. Prípadne im dajme čas dozrieť," dodala I. Šefčíková.

Sviatkom všetkých svätých chcel pápež Bonifác IV. zamedziť oslavovaniu pohanských sviatkov

Vyrežte si halloweensku tekvicu a dajte si strašidelnú masku

Počas dní, kedy sa u nás slávia Dušičky, sa nezriedka konajú aj rôzne Halloween party. Tento sviatok - podobne ako sviatok Svätého Valentína, ktorý má silnú tradíciu v USA - sa pomaly ale isto udomácňuje aj u nás. Zrejme by nebolo dobre vymeniť Dušičky za Halloween, kto však chce, oslavovať môže oba sviatky.

Halloween - ako sviatok - je veľmi starý. Jeho história siaha až ku Keltom. Vtedy sa rok delil na dve obdobia - obdobie hojnosti a obdobie zimy a hladu. Začiatkom novembra sa Keltom zásoby zúžili a nastávala zlá doba. Preto ľudia prvý novembrový deň uctievali Boha Mŕtvych - Anwinna. Ľudia verili, že tejto noci sa zjavujú duše mŕtvych, a tak im svietili na cestu svietnikmi vyrobenými z dyní. Duchovia sa vracali domov, aby za pomoci svojich príbuzných prekročili hranicu Zemi Mŕtvých. Živí sa prezliekali do starých šiat a maľovali si tváre, aby do nich nevstúpili zlí duchovia. Tejto noci sa hovorilo Samhain.

V roku 43 po Kristovi okupovali keltské územia rímske vojská. časom sa tieto národy a zvyky začali prelínať, a tak sa Samhain začal sláviť i v období žatvy. K svietnikom a ohňom tak prubudlo ovocie a obilie.

Behom 500 rokov sa k moci dostala katolícka Cirkev. Pápež Bonifác IV. chcel zamedziť sláveniu pohanských sviatkov, a tak sa zriadil nový sviatok - Sviatok všetkých svätých (u nás 1. novembra). Avšak mnohí ľudia slávili oba sviatky spolu. V 16. storočí bol teda na svete nový sviatok - "All Hallow'Day (Eve)", čiže Deň všetkých blahoslavených. Podvečer tohto sviatku (31. október) sa volal All Hallows´Evening, v dedinskom slangu jednoducho Halloween.

V 20. rokoch minulého storočia boli oficiálne povolené mestké oslavy. V dnešnej dobe si ľudia v Amerike ozdobujú dom, vyrábajú dyňové svietniky a pečú koláče. Deti sa prezlečú za strašidlá a chodia od domu k domu, zaklopú povedia zaklínadlo a vypýtajú si sladkosti.

Na Slovensku sa zatiaľ takto tento sviatok neetabloval, spája sa len s rôznymi párty, ktoré organizujú buď rôzne krčmy a kluby alebo priatelia pre seba. Ich neodmysliteľnou súčasťou sú vyrezávané tekvice a rôzne strašidelné masky.

Stranu pripravila: Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári