"Keď som počul za chrbtom ´nechaj!´, vedel som, že to nemôže kričať Španiel"

S loptou na nohe nemal medzi spoluhráčmi vo VSS páru. I keď tu boli aj rýchlejší hráči ako on, trebárs Pivarník na kraji obrany. Preňho však nebol problém ´urobiť´ jedného, dvoch protihráčov, a potom poslať presný center na hlavu Strausza či Galisa. "Dobre som ovládal časovanú prihrávku, lopta padla tam, kde som chcel. Za Vengloša sme presnosť trénovali aj tak, že sme si postavili loptu na šestnástku, a odtiaľ triafali brvno. Z desiatich pokusov som deväťkrát trafil..."

Čochvíľa šesťdesiatročný (1. januára) Jaroslav Boroš by to možno dokázal ešte aj dnes, keby niekto zo starých pánov, za ktorých ešte stále hráva, vyprovokoval stávku. Krídelníkov s takým citom v nohe veru v republike veľa nevyrástlo. Brčkavý čertík sa futbalovému kumštu podučil v rodnom Vranove nad Topľou, ale prakticky celú kariéru vo veľkom futbale robil radosť fanúšikom košických strojárov. Plných jedenásť sezón. Aj keď by zaňho, na vrchole slávy, vytriasol klubový mešec nejeden domáci i zahraničný mančaft. Z Košíc ho dostala, na rok, iba povinná vojenčina.

"Medzi prvými záujemcami bola pražská Slavia, núkali mi školu, sľubovali embéčku, ale ja som sa už udomácnil v Košiciach. Právo, čo by som študoval v Prahe, ma príliš nelákalo, nemal som k tomu vzťah, radšej som si rok počkal, kým v Košiciach otvorili vysokú školu elektrotechnickú."

Nebyť tej školy, možno by za slušné peniaze profesionálne kopal futbal v belgickom Lierse. "Hrali sme tam Rappanov pohár. Mužstvo bolo na týždennom turné po západnej Európe, ale ja som za ním prišiel až o tri dni, pred zápasom v Lierse, lebo som ešte nemal porobené nejaké skúšky. Nastúpil som bez tréningu, ale v takej psychickej pohode po úspešných skúškach, že po pár minútach sa hráči súpera už báli ísť oproti mne. Remizovali sme síce 1:1, ale mne sa fantasticky darilo. Gól som dal tak, že od polovice ihriska som obišiel piatich hráčov, potom aj brankára, a zasunul som loptu do prázdnej brány. Náš tajomník Kropáč by ma tam hneď predal. Vedel po nemecky a nebyť školy, hral by som ligu v Belgicku. Aspoň im sľúbil, že keď ju dokončím, tak sa tam vrátim... Za hlbokého socializmu to však nebolo také jednoduché. A človek musel mať povahu na to, aby zostal vonku. Bolo to na doživotie, vrátiť sa už nedalo. Tak som odmietol aj ponuku jedného Bratislavčana v Austrálii, ktorý mi na začiatok dával pätnásťtisíc austrálskych dolárov, keď tam zostanem. Povedal som nie aj v kolumbijskom Cali ich juhoslovanskému trénerovi."

Tak bol jeho najväčším prestupom, prakticky tiež na doživotie, prestup z Vranova do Košíc, keď mal sotva osemnásť. "Pamätám sa ešte na priateľské zápasy so žiakmi VSS, my sme chodili k nim, oni ku nám." Vekom bol ešte dorastenec, ale vo Vranove ho zaradili už do kádra A-mužstva. "Nemal som síce lekársku prehliadku, ale funkcionári na krajskom zväze mi šikovne dali pečiatku, že môžem za prvé mužstvo hrať. Po polroku mi však na to prišiel jeden rozhodca, a tak som sa musel vrátiť do dorastu." No to už mali šikovného dribléra v očku aj funkcionári prvoligových mužstiev. "Prvý bol Prešov, lebo som tam chodil na priemyslovku. S mužstvom Vranova som tam bol aj na skúšku, ani som o tom nevedel. Naši mi nepovedali, že tréner Karel dojednal prípravný zápas s Vranovom kvôli mne."

No eminentný záujem mali aj Košice. Trikrát boli vo Vranove dohodnúť sa na jeho prestupe. "Dvakrát ich naši funkcionári vyhodili, no tajomník VSS Kropáč povedal, že na koho on položí ruku, toho bude mať." Tak aj bolo. "Na tretí raz som bol v Košiciach. Ešte počas letnej prestávky, skôr ako som nastúpil do školy. Vtedy to boli tzv. technické prestupy, klub dostal za mňa výchovné päťtisíc korún, a mne ponúkli pätnásťtisíc. Ani som neuvažoval nad tým, či je to veľký alebo malý peniaz..."

V sezóne 1965/66 nastupoval za VSS na svoj prvý prvoligový zápas. A na to sa nedá zabudnúť. "Bolo to v októbri, v Čermeli proti Lokomotíve, keď tam bol maratón. Trošku nervozity som určite cítil, veď doteraz som hral maximálne pred tisícovkou divákov," a odrazu vybiehal na trávnik štadióna, na ktorom sa tiesnilo takmer tridsaťtisíc ľudí. "Ale keď beháte, tak sa nervozita rýchlo stratí. Tréner Jačiansky ma postavil na pravé krídlo. Až zaňho, v Košiciach, som tam začal hrávať, dovtedy som bol spojka, čo bola v tých časoch móda. Zápas sa skončil remízou a dodnes mám z neho aj fotografie, od kamarátov z Vranova, ktorí sa prišli na moju košickú premiéru pozrieť."

Štatistika vraví, že Jaroslav Boroš odohral za dvanásť sezón 236 prvoligových zápasov, a v nich 45-krát rozvlnil sieť súperovej brány. Možno sa to niekomu zdá trochu málo, ale on mal rovnakú radosť keď gól dal, ako z toho, že naň chýrnejším kanonierom po pár kľučkách z priestoru krídla ideálne prihral. "Strelecky sa mi najviac darilo asi v Žiline," pochvaľuje si dobrú pôdu štadióna Pod Dubňom. "Raz sme tam vyhrali 1:0, keď som asi z jedenástich metrov bez prípravy prepálil ich brankára, ani ruky nestačil zdvihnúť. Keď sme tam išli opäť, veľmi sa na nás chystali, lebo im išlo o záchranu. Tlačili nás celý zápas, ale zasa sme vyhrali, tentoraz 2:1. Víťazný gól som dal Smakovi z podobnej vzdialenosti ako predtým, ale po zemi, k tyči. Nárt som mal dobrý."

O čosi horšie to už bolo s hlavou. Také góly boli naozaj sviatočné. "V prvej lige iba jediný, v Trenčíne. Ani neviem, ako som sa ocitol pred bránou, keď lopta spadla rovno predo mňa, asi meter pred bránkovou čiarou. Nikto pri mne nebol, tak som ju tam doklepol hlavou. Nikdy som nemal rád hlavičkovanie, už odvtedy, keď sme ešte hrávali so šnurovacou loptou. Po hlavičke som tie švy ešte dlho cítil na čele. Trocha som mal obavy aj odvtedy, keď som mal rozbitý nos, potom som už do lopty hlavu nikdy nestrkal, rozhodne som nebol taký hlavičkár ako Johan Strausz..."

To si skôr na jeho rýchle nohy brúsilo ostrie pár žiletiek v obranných radách súperov. "Taký Sparťan Migas, alebo bratia Zlochovci, tí vedeli naozaj poriadne pribrúsiť, keď ste sa ich pokúšali obísť. Obávaným obrancom bol aj Janko Slosiarik, ale napodiv, vo vzájomných zápasoch boli zadáci Lokomotívy veľmi korektní. Sám som sa tomu čudoval, asi to bolo preto, že sme boli susedia." On ani nemal v povahe súperovi tvrdý zákrok vrátiť. Vylúčili ho iba raz v kariére, nie za faul, ale preto, že si ústa pustil na špacír. "Nerád na ten zápas spomínam, lebo to bolo prvý raz v živote, čo ma rozhodca poslal predčasne pod sprchy. Pouček v Brne. Bolo to už na sklonku kariéry, a vtedy to už niekedy nejde na ihrisku tak, ako by ste chceli. Rozhodca nebol na vine, keď mi niečo nevyšlo, ale bol najbližšie, tak si vypočul môj názor. A ten sa mu veru nepáčil."

Amarildo, Mexiko, alebo ´Cahaj´, to je aspoň zopár prezývok, ktoré si J. Boroš od spoluhráčov vyslúžil. "Amarildo mi dali po brazílskom driblérovi, ktorý dal v Čile vo finále gól Schrojfovi, Mexiko som dostal po olympiáde v roku 1968, a Cahaj som bol odvtedy, keď po polovici sezóny vo VSS ma vzadu na nohe začal ťahať sval, a keď sa ma tréner pýtal čo ma bolí, odvetil som, že ma vzadu cahá..."

Na Solovjevovej bola vždy výborná partia. Na ihrisku, aj mimo neho. "Kamaráti sme boli s Pivarníkom, Morjom Daňkom, Galisom, spolu sme aj bývali. Na trávniku som si však vari najviac rozumel s Daňkom. Bol to najlepší futbalista, s akým som kedy hrával. On vám presnou prihrávkou vedel učesať vlasy na hlave. Aj Boby Pollák bol vynikajúci záložník, ale bol trochu nevyspytateľný, u Morja som vždy vedel čo bude. Boli sme dobrá partia, hrali sme aj dobrý futbal. Ale hlavne, boli sme mladí."

Taký sa J. Boroš dostal aj do reprezentácie. Škoda, že na jediný zápas v kariére. Ale ten stál naozaj za to, veď ktorý z našich futbalistov sa môže pochváliť, že v drese národného mužstva vybehol na trávnik slávneho štadióna Santiago Bernabeu v Madride. Bolo to 22. októbra 1967 v kvalifikácii na európsky šampionát a nováčik vo výbere trénera Marka mal vtedy iba dvadsať rokov. "Všetko bolo tak narýchlo, keď ma nominovali do reprezentácie. Malo to vyzerať trochu inak, najprv nejaký priateľský zápas, trochu sa zžiť s mančaftom, a nie hneď nastúpiť na taký ťažký kvalifikačný duel. Navyše, bol som práve po svalovom zranení, a kondíciu som mal sotva na tri štvrtiny zápasu." No keďže vtedy sa ešte striedať nedalo, košické krídlo si užilo celých deväťdesiat madridských minút. Bál sa, že ho môže pichnúť v svale, a potom by po ihrisku iba chodil.

Našťastie, zranenie zostalo niekde pred štadiónom a J. Boroš dohral premiéru na reprezentačnom javisku až do konca. Ba, veľa nechýbalo, a mohol si k nej pripísať aj prvý gól. "Nabiehal som na prihrávku z pravej strany, keď počujem za sebou kričať Kunu: Nechaj! Bol za mnou asi tri metre, vedel som, že to nemôže kričať Španiel, tak som mu tú loptu pustil." A trnavský elegán aspoň skorigoval výsledok na 1:2 pre Španielov. "Mohol som ten gól dať ja, ale mohol som to aj zahodiť. A potom by na mňa všetci nadávali. Ale hrať na stotisícovom štadióne bol pre mňa veľký zážitok."

Hral aj na inom chýrnom štadióne, o pol roka neskôr, počas mexickej olympiády na Estadiu Jalisco v Guadalajare. Škoda len, že vtedajší futbaloví papaláši mali pramalý záujem o naše olympijské mužstvo. Neunúvali sa ani ligu prerušiť, a každý ligový mančaft dostal za povinnosť uvoľniť jediného hráča. "Rok pred olympiádou bolo na americkom zájazde jedno mužstvo, kvalifikáciu proti Sovietskemu zväzu hral iný tím, a do Mexika cestovali zase iní hráči." Nečudo, že hneď v úvode turnaja nám klepli po prstoch senzačne Guatemalčania (0:1), potom prišla remíza s Bulharskom 2:2 a koniec postupových nádejí. A počas "priateľského" duelu v mexickej vyhni s Thajskom (8:0) sedel J. Boroš už iba na lavičke. "Tá klíma bola pre niektorých spoluhráčov neznesiteľná. Rok predtým, v Kolumbii, niektorí odpadli ešte počas rozcvičky. Preto boli počas olympiády v kabíne pripravené kyslíkové hadice. Mne to teplo nevadilo, naopak, celkom dobre mi robilo na môj ischias, ktorý má počas kariéry dlho trápil."

Ale napokon ju ukončila nešťastná zrážka s náhradným brankárom Habiňákom na obyčajnom klubovom tréningu. Jaroslav Boroš mal iba čosi po tridsiatke. "Nevyčítal som mu to, ale na tréningu by to nemal tak preháňať. Koleno sa mi prehlo, keď sa mi naň hodil. Ako by vám naň padlo vrece zemiakov. Zaprašťalo to tak, ako keď trháte handru, koleno som mal vytočené o štyridsaťpäť stupňov, ako hokejku. Vtedy sa také veci ešte neoperovali, ba nedávali ani do sadry, iba sa to nechalo zrásť."

Ale už sa nezrástlo tak, aby sa s ním dal hrať vrcholový futbal. "Neskôr som mal ísť na operáciu, ale manželka mala známu jednu ortopedičku, ktorá mi poradila nejaké pilulky. Veľmi som tomu nedôveroval, ale napokon som ich vyskúšal. Bral som ich tri mesiace a neuveriteľne sa to zlepšilo. Odvtedy mi koleno vyskakuje už iba pri väčšej námahe." A tou sú pre nezbudnuteľné krídlo košických strojárov dodnes zápasy za starých pánov. Aj keď po tom krídle už nelieta s takou ľahkosťou ako kedysi.

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári