lopotou si tyká. Od svojho otca totiž prebral kováčske žezlo. Ak prídete k nemu do vyhne uvidíte výjav, ktorý je už len v rozprávkach či filmoch na televíznych obrazovkách. Tento kováč okrem iného podkúva miestnym ľuďom kone.
Dediny v Levočských vrchoch sú známe aj tým, že miestni obyvatelia, hlavne tí starší, tu gazdujú. Obrobené políčka, kravy, či kone, ktoré slúžia hlavne na práce v lese tu nie sú výnimočné zvieratá. Nečudo, že kováča by v Levočských vrchoch vyvážili aj zlatom. M. Kešeľák je jediný, kto vykonáva túto prácu. "Kováčom bol môj otec. Od mala som bol vo vyhni, so všetkým som mu pomáhal. S určitosťou som vedel, že aj ja budem kováčom. Keď však prišla kolektivizácia a začali sa zakladať družstvá komunisti likvidovali súkromníkov a živnostníkov. Musel som sa vyučiť za automechanika," popisuje kováč z Levočských vrchov.
Aj keď vykonával svoje povolanie, vyhni však ostal verný stále. Jednoducho bol dopyt, stále mal čo robiť. A na dôvažok, na okolí už niet žiadneho kováča, podobná situácia bola aj za čias jeho otca. Dvor a vyhňu rodiny Kešeľákovcov preto navštevovali ľudia z okolitých i vzdialenejších dedín.
"Videl som na rôznych jarmokoch aj takzvaných moderných kováčov, sú to poväčšine mladí ľudia. Poprezeral som si ich výtvory, také kadejaké veci na okrasu. U nás však kováčstvo vždy súviselo s prežitím. Kolár urobil koleso na voz, kováč ho musel však okuť. Ak by ľudia nemali pluhy, brány, motyky, sekery či iné poľnohospodárske náčinie, ktoré sa vyrábajú práve vo vyhni, nemali by z čoho žiť," popisuje krutú realitu čias minulých možno jeden z posledných kováčov v regióne.
Keďže kováč bol takto žiadúci, dá sa predpokladať, že k rodine Kešeľákovej sa peniažky len tak hrnuli. Kováč z Oľšavice sa nad naším dotazom poriadne zasmeje. "Kdeže, v tomto kraji ľudia vždy ťažko robili a nikdy nebolo boháči. Veľmi často sme robili pre miestnych aj na dlh. Ináč sa nedalo," spomína M. Kešeľák.
Práca z horúcim železom si jednoznačne vyžaduje poriadnu silu a zručnosť. Predstavte si, že sa celý deň pohybujete v horúcej vyhni a kujete železo s minimálne kilovým železom. Vôňou jedinečnosti zaváňa také podkúvanie koní. Napriek tomu, že je to bezbolestný proces, pre tieto zvieratá je to stres. "Pri podkúvaní musím byť veľmi opatrný. Klinec sa musí trafiť rovno do kopyta. Nešťastím by bolo, keby sa kvôli nešikovnosti kováča dostal klinec do živého. Koňa by to samozrejme bolelo, rana by sa mohla zapáliť či hnisať. Aj podkova musí byť ukutá presne na mieru. Tak ako keď krajčír šije šaty pre ľudí," s úsmevom popisuje tento dôchodca.
M. Kešeľák je zrejme posledným kováčom v Levočských vrchoch. Nemá totiž následníka. Jeho deti vyštudovali a usadili sa v mestách.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
