V zime sa trénovalo aj v bazéne, kde sa dali robiť tempá iba na mieste
Už nevedno ktorý z plaveckých športov uzrel svetlo sveta v Košiciach ako prvý, ale prvé oficiálne záznamy o plavcoch i pólistoch sa viažu s klubom KAC (Kassai Atlétikai Club) už od roku 1914, keď sa jeho súčasťou stal plavecký oddiel. No existujú fakty, že pólisti pod jeho hlavičkou vystupovali ešte o voľačo skôr, ba košický KAC odohral 15. augusta 1911 s maďarským tímom MAK Miškovec vôbec prvý oficiálny vodnopólový zápas na našom území.
V dvadsiatych rokoch minulého storočia sa začína rivalita medzi plaveckými a vodnopólovými centrami v Košiciach a Bratislave, košickí pólisti získavajú dobrý zvuk nielen doma, ale aj v zahraničí, najmä pri konfrontácii s pražskými a špičkovými maďarskými celkami. V roku 1921 po víťazstve 2:1 nad PTE Bratislava sa KAC stáva prvý raz majstrom Slovenska. V košickej vode sa rodia vynikajúci hráči, ako Neményi či Brož, ktorí to dotiahli až do reprezentácie. V. Neményi bol prvým košickým pólistom na olympijských hrách, v roku 1924 v Paríži, kde družstvo ČSR obsadilo 5. miesto. No KAC sa mohol pochváliť aj výbornými plavcami, údajne prvý majstrovský titul pre Košice získala v roku 1926 istá Messingerová na 100 m voľným spôsobom, časom 1:32,8. Dnes je tomu ťažké uveriť, pretože po tejto discplíne na Slovensku niet už ani pamiatky, ale v Košiciach sme mali aj reprezentantov v skokoch do vody, ako bol napríklad Cuprák...
KAC bol prvý, ale nie jediný klub, kde sa udomácnili plavecké športy, neskôr vznikol 1. ČsŠK, KSC, Törekvés, Hakoah i Makkabi. Po prvej svetovej vojne sa KAC spája s 1. ČsŠK, po druhej svetovej vojne má zas najsilnejšiu pozíciu v meste ŠK Jednota, i keď na scéne sa objavujú aj také názvy (najmä vodnopólové) ako SK Železničiari Sparta, Spartak VSS či Spartak Spoj...
Pamätníci si isto spomenú na Mestské tzv. Gajdové kúpele na Aničke, obľúbené to miesto kúpaniachtivých Košičanov, kde sa v betónovej nádrži neznámych rozmerov konali aj prvé športové súťaže. Čosi, podobné bazénu, bolo aj vo vojenskom objekte na Komenského ulici, tam, kde dnes nájdete piváreň Cambridge, ale srdce plaveckých športov bilo najmocnejšie v Mestskej plavárni, alebo ak chcete na starom "čéhačku", ktoré dali otcovia mesta do užívania už v prvej polovici tridsiatych rokov minulého storočia. Pravda, to "čéhačko" jej prischlo až oveľa neskôr po narodení, keď sa z populárnej Jednoty stala TJ Červená hviezda Košice. Aj keď zamatová revolúcia tú hviezdu zo znaku vymazala, podstata klubu - že je v rukách polície - sa nezmenila. A ČH (Červená hviezda) či ŠKP (Športový klub polície) od 15. novembra 1961 funguje úspešne už 45 rokov. Nezaškodí si to jubileum, aj s tým, čo bolo predtým, trošku si pripomenúť.
Otvorená "tridsaťtrojka" pri železničnej stanici dlhé roky dobre slúžila plavcom, pólistom, skokanom, aj širokej verejnosti. Pravda, iba počas letnej sezóny. "Vždy tam vládla taká rodinná atmosféra. Každý rok, ešte predtým ako bazén napustili vodou, sa tam konal majáles, tancovačka. Po ňom sa už vlastne začínala sezóna, škoda len, že bola taká krátka, trvala od mája do októbra. A bazén taký malý. Keď doň naskákalo sto ľudí, tak to bola hlava na hlave, nedalo sa hnúť, nieto ešte plávať. Ako deti sme boli na kúpalisku celé leto, od rána do večera. A plaveckí tréneri vždy po očku sledovali, či sa medzi kúpajúcou mládežou neobjaví nejaký talent. Mala som vari trinásť rokov, keď si ma všimol tréner Samuelis, že dobre plávam..." rada spomína na svoje plavecké začiatky dnes ešte stále aktívna veteránka Magdaléna Kapcárová. "Boli sme už pretekárky, ale tréningy ani zďaleko neboli také ako dnes. Zaplávali sme tristo metrov, a potom sme hrali chytačky... Preteky sme mávali často aj o ôsmej večer, pri umelom osvetlení, a väčšinou na nich bolo aj veľa divákov. No mimo Košíc sme chodili pretekať len zriedka, do zahraničia sme sa nedostali vôbec, a keď sme sa už raz vybrali na nejakú súťaž až do Trnavy, tak nás ani nepustili do vody, lebo bola príliš studená..."
Pravda, pólisti sa mali o čosi lepšie, aj početnejšie publikum na Mestskej plavárni, ich šport si získal v Košiciach ešte pred nevídanou majstrovskou érou Červenej hviezdy nesmiernu popularitu. "Hľadisko bolo plné na každý ich zápas, vždy sa v ňom tiesnilo okolo dvetisíc divákov. Často sa však pred zápasom vo vodnom póle konali aj plavecké preteky, čo bola dobrá symbióza, lebo už aj na plavcov sa prišlo pozerať veľa ľudí," zažil neopakovateľnú atmosféru starého "čeháčka" na vlastnej koži aj jeden z terajších plaveckých trénerov v ŠKP Juraj Skála.
Problémom však bolo, že plavecké športy tu zostali dlho odkázané iba na letnú sezónu. Keď udrela zima, nebolo kde trénovať. Za vodou sa chodievalo do neďalekého Prešova, kde sa už pár rôčkov pýšili krytou dvadsaťpäťkou, alebo do ambulatória KÚNZ, oproti hlavnému vchodu do terajšej FNLP L. Pasteura, kde sa dalo ako-tak podľa tréningových metód čľapkať aspoň v rehabilitačnom minibazéniku o rozmeroch 4X4 m... "To ste boli buď uviazaný na nejakom špagáte, alebo vás druhý pridržiaval za nohy, a tempá ste robili na mieste," dnes už táto spomienka vyvoláva iba úsmev na tvári J. Skálu. V Košiciach sa zúfalo čakalo na otvorenie krytej dvadsaťpäťky v bývalom Sade gen. Petrova.
Keď pred jej priečelím konečne prestrihli slávnostnú pásku, mala už "čéhačka", teda nová TJ, rok života za sebou. "O dva či tri roky ku krytej plavárni pristavali aj otvorený olympijský bazén s rozmermi 50x21 metrov, kde sa mohli častejšie usporadúvať aj plavecké súťaže, ale ani tam neboli celkom ideálne podmienky, pretože chýbali šatne," spomína si J. Skála.
Ani pólistom nové prostredie veľmi k srdcu neprisrástlo, a hoci tam pár zápasov odohrali, zostali radšej verní starému dobrému "čéhačku", kde sa zrodila aj väčšina z 28. federálnych majstrovských titulov. O ten prvý, už pod päťcípou hviezdou, sa v roku 1962 pod vedením trénera Ščavnického postarali hráči ako Leopold Kalinka, Ladislav Kládek, Viktor Peczer, Rudolf Štoffan, Igor Kropáč, Alexander Čop, Ján Šarga, Ján Lackner, Ivan Dráb, Juraj Reinovský, Peter Kalinka, Ladislav Sokol, Karol Krupanič či Ladislav Bottlik.
"Od dvanástich rokov som hral za Jednotu, a pri prechode pod ČH som bol jedným zo zakladajúcich členov plaveckého oddielu," vracia sa o viac ako štyri desaťročia späť Ladislav Bottlik, jeden z najúspešnejších hráčov i trénerov košickej vodnopólovej histórie. Aj on bol, ako mnohí jeho predchodcovia i spoluhráči - obojživelník, výborný plavec i pólista. "To viete, každý plavec rád chytal loptu do ruky a hádzal ju na bránu. Tak aj u mňa vyhralo vodné pólo. V tom roku, ako sme prešli pod Červenú hviezdu, boli sme v lige druhý, iba o skóre za pražským Motorletom, ale o rok sme už mali titul. Potom aj v roku 1963 a 64. Iba v roku 1965 skončila ČH druhá, ale to som bol vtedy na vojne v Dukle Praha."
A nasleduje nepretržitý výpočet ďalších rokov a majstrovských titulov v tých časoch doma neporaziteľného košického mužstva. "Vyratúvam ich len preto, že v Košiciach ich nezískal nik viac ako ja, mám ich ako hráč a tréner dvadsaťpäť. V pamäti mi ostalo veľmi veľa zápasov, ale k tým najväčším patrí súboj s Dynamom Moskva, ktoré k nám prišlo po olympiáde v Melbourne. Toľko ľudí na vodnom póle v Košiciach nikdy predtým ani potom nebolo. Veľa divákov prilákali aj medzištátne stretnutia vo vodnom póle, plávaní i skokoch do vody s Maďarskom alebo Rakúskom. Pre mňa je pamätný aj prvý turnaj Pohára európskych majstrov v našom bazéne v roku 1971, keď sme hrali s Pro Recco Janov i AIK Štokholm." Bol kapitánom národného mužstva, hral na dvoch európskych majstrovstvách, reprezentáciu viedol na niekoľkých európskych i svetových šampionátoch, ba aj na dvoch olympiádach, no najväčšieho uznania sa najchýrnejšiemu pólistovi z bratského tria Bottlikovcov dostalo, keď ho angažoval do svojich služieb vtedy najlepší klub sveta, Mladosť Záhreb. "Bol to šestnásťnásobný víťaz PEM, pre mňa asi taká pocta, ako keby som išiel vo futbale trénovať Real Madrid..."
Tých postáv, čo preslávili košické vodnopólové čiapočky aj v šírom okolí je neúrekom, ale v časoch najväčšej slávy Červenej hviezdy sa našlo pár osobností i v dráhach bazéna. "Nový bazén akoby so sebou vždy priniesol aj novú pretekársku vlnu. Tak bolo aj vtedy, keď sa otvorila krytá dvadsaťpäťka a vedľajšia otvorená päťdesiatka. V tom období tu začínal kariéru napríklad Milan Hrouda, jeden z najlepších krauliarov v Československu. Bol u nás prvý, čo sa na stovke dostal pod 55 sekúnd, ba aj pod 54. V roku 1970 bol najlepším Európanom na stovke i štvorstovke v prestížnom viedenskom plaveckom trojstretnutí Európa - Ázia - USA. Len choroba a technické problémy pre ktoré bola v čase prípravy odstavená tunajšia dvadsaťpäťka mu zabránili v štarte na olympijských hrách v roku 1972. V tých časoch mu v ČH dobre konkuroval aj Tőczik," nazreli sme s Jurajom Skálom do plaveckej histórie vtedy špičkového oddielu v ČSSR. "Keď sme už v histórii, tak treba spomenúť aj plavcov z obdobia pred vznikom ČH, či to bola ´Mary´ Lacknerová alebo krauliarka Alena Minaříková, vynikajúci plavci sa našli aj medzi pólistami, ako Ščavnický či Bottlik, na tisícpäťstovke napríklad vynikali Dráb alebo Lackner."
Aj v osemdesiatych rokoch, keď sa už konečne i Košice mohli popýšiť krytou päťdesiatkou, sa nájde niekoľko mien, ktoré na štartových blokoch robili plávajúcim policajtom tiež dobré meno. "V sezóne 1988/89 sme ako nováčik skončili v celoštátnej lige druhí, keď najväčšiu zásluhu na našom najväčšom tímovom úspechu mali napríklad Silvia Rusinová či Denisa Polláková, vtedy ešte Kipikašová. Aj dnes máme talentovanejšie skôr dievčatá ako chlapcov, či je to Mimovičová, sestry Matíkové alebo motylkárka Farkašová. U chlapcov sa to skončilo asi Parnahajom," bilancuje tréner plavcov ŠKP nádeje do budúcnosti. "No momentálne je naším najúspešnejším pretekárom asi veterán Holý, ktorý nosí medaily aj z najvýznamnejších medzinárodných súťaží." A to sú veľavravné slová...
Už dávno sú preč aj časy, keď sa o dobrý chýr policajného oddielu starali najmä pólisti, keď im v celej republike nebolo páru. "Tá naša suverenita sa nedala prirovnať k žiadnemu inému mančaftu, možno len basketbalistky pražského Orbisu boli kedysi také úspešné," tvrdí Ladislav Bottlik. "Preto je hanba, že v Košiciach už pätnásť rokov čakáme na ďalší titul. Ale kde je pes zakopaný, na to musia prísť tí, čo okolo póla v ŠKP robia."
Bohuš MATIA
Autor: V PONDELOK 16. 10.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
