V Líbii im poškodili brzdy tak, aby s Tatrou T 87 havarovali

Na tejto strane prinášame zážitky Košičanov z ciest po svete. Dnes urobíme výnimku. Priestor venujeme najznámejšiemu československému cestovateľovi a spisovateľovi Miroslavovi Zikmundovi, ktorý so svojím priateľom Jiřím Hanzelkom precestoval celý svet. Do Košíc zavítal s manželkou pri príležitosti otvorenia svojej fotografickej výstavy v Slovenskom technickom múzeu, ktorá je súčasťou festivalu českého umenia Dni českej kultúry Košice 2006.

Odkedy sa dvojica mladých inžinierov vadal na svoju púť svetom, uplynulo 59 rokov. Písal sa rok 1947 a vtedajší totalitný systém cestovanie neumožňoval. Bolo treba veľa snahy, odvahy, rozumu a predovšetkým nekonečnej trpezlivosti, aby sa niekomu niečo také podarilo. Na svoju prvú trojročnú cestu do Afriky a Južnej Ameriky, vyrazila dvojica 22.apríla 1947 na striebornej tatrovke T 87. O deväť rokov neskôr, podnikli červenou Tatrou T 805 svoje druhé päťročné putovanie po Ázii a Oceánii.

Na takúto dlhú a náročnú cestu, potrebovali to najlepšie a najmodernejšie auto, aké sa v tom čase v Československu vyrábalo. Vedenie továrne im Tatru T 87 s ktorou vtedy jazdili len politické špičky, zapožičalo preto, aby autám v zahraničí zabezpečovali propagáciu a odbyt. Obaja nejaký čas dokonca pracovali vo výrobe tohto vozidla v kopřivnickej továrni. Poznali každú jeho skrutku. Bolo to zámerné, aby si v prípade vypovedania poslušnosti na dlhej ceste s ním vedeli poradiť.

Z porovnávania je sklamaný

"Každý mladý človek chce niekde ísť, vyletieť z hniezda. Táto túžba, je myslím, daná každému," začína svoje rozprávanie charizmatický takmer 88-ročný M. Zikmund. "Hnacou silou cestovateľa je byť neustále prekvapovaný. Čo som aj stále bol. Aj teraz cestujem, ale dnes už nežasnem. Porovnávam a som z toho sklamaný, zdesený. U nás sa tomu hovorí ´svet se říti do .....," ďáblové řiti, dopĺňame jeho taktne zamlčané slová.

"Keď dnes prídete do miest, kde sme vtedy boli s Jirkou Hanzelkou jediní dvaja návštevníci, stretnete tam cestovateľov, ktorí častokrát ani nevedia, kde sú," vysvetľuje a svoje tvrdenie ilustruje konkrétnym príkladom. Keď sa v roku 1961 dvojica cestovateľov stretla v Káthmandú s Edmondom Hillarym (prvým premožiteľom Mont Everestu), boli pyšní na seba za to, že sa im do tejto krajiny podarilo autom vôbec dostať. V tom čase bol Nepál neobjavenou zemou, kde stretnúť turistu sa dalo len veľmi zriedka. "Večer sme sa ubytovali v hoteli a zrazu počujem divné štebotanie. Skupinka Američanov sa sem bez problémov dopravila lietadlom... Jedna z dám, krásne nakulmovaná sa ma pýta, ako sa volá mesto, v ktorom teraz sedí. Hovorím jej Káthmandú. Ona, že okej, ale v ktorej krajine...?! A takýto ľudia si dnes hopsajú po celom svete ako kobylky..."

Dnes aj M. Zikmund využíva služby cestovných kancelárii, pretože by už cestovanie takého formátu, ako v minulosti, fyzicky nezvládol. Pred rokom bol s manželkou v Egypte. "Prišli sme do Asuánu, kde sme s Jirkou absolvovali strastiplnú tisíckilometrovú cestu púšťou a kde sme takmer od smädu umreli. A teraz som išiel kus tej našej minulej trasy po obrovskej širokej betónovej ceste, kde sa valil konvoj klimatizovaných autokarov so všetkým komfortom. Vpredu a vzadu z bezpečnostných dôvodov s vojenskou hliadkou. Po tej istej púšti, kde sme pred rokmi, pred kolesá kládli zvinovacie pásy, trošku sa pohli a potom sme ich kládli znovu... Som rád, že som to vtedy mohol vidieť ináč."

Dvojica sa na cesty vydávala až po precízne vypracovanom projekte cesty a jej financovania. O každej krajine sa snažili získať maximum poznatkov. Zbierali podrobné údaje o geografii, histórii, sociálnom zložení, ekonomike a klimatických podmienkach. Vedeli, že čím viac budú vedieť, tým menej ich v cudzom svete prekvapia nečakané situácie. Dokonale sa pripravili aj po jazykovej stránke. Obidvaja vedeli niekoľko jazykov. Okrem všetkých svetových aj zopár orientálnych - Hanzelka svahilštinu a Zikmund klasickú arabštinu a syrský dialekt, taliančinu, španielčinu a neskôr aj holandštinu.

Nielen seba a striebornú tatrovku, ale aj batožinu pripravili na cestu. Dali si vyrobiť špeciálny kufor na mieru, ktorý mal presný rozmer dvoch zadných sedadiel. Vošla sa do neho kancelária, prádlo, obleky, knihy, náhradné diely, dva písacie stroje. Plne naložený kufor vážil 130 kg. Osobné veci zredukovali na minimum. Napriek takejto dokonalej príprave, bola každá krajina pre cestovateľov prekvapením. "Je zaujímavé porovnávať naštudované a vysnívané s realitou. Prekvapení bolo všade dosť. Príjemných i nepríjemných. Keby neboli, nebolo by ani o čom písať," dodáva M. Zikmund. V rokoch 1952 až 1989 napísal on i J. Hanzelka 18 cestopisov. Vyšli v 143 vydaniach v celkovom náklade 6,5 miliónov výtlačkov. Boli preložené do 11 jazykov.

Tamer zablúdili

Na cestách na nich číhalo množstvo nebezpečných situácii. Horúca láva, rozbúrený kaňon, komáre prenášajúce maláriu, divoké šelmy, jedovaté hady i "jedovatí" ľudia. "Stalo sa nám, že guvernér v Líbii nám nechal narezať lanka a hadičky bŕzd v Tatre tak, aby auto havarovalo." Za najhorší a najnebezpečnejší zážitok však považuje putovanie po Núbijskej púšti. "Kvôli nepresnému kompasu, kúpenému na trhu v Káhire, sme zablúdili. Len zázrakom, po troch dňoch, čiže presne včas, sme sa dostali k pitnej vode."

Pri putovaní Paraguayom v roku 1948 sa stretli s malomocnými. Takéto niečo si nemohli nechať ujsť. Vošli do tábora a ľudí nakazených leprou filmovali, rozprávali sa s nimi. Na to, že sa môžu nakaziť nemysleli. "Vtedy nám ani nejako nedošlo. Až keď sme zbadali ošetrovateľa, ako si rúčku od brány tábora otvára handričkou, sme pochopili vážnosť situácie. Aj keď je lepra nákazlivá, nechytí ju každý. Niektorí malomocní tam žili aj so svojimi zdravými partnermi, ktorí sa nenakazili."

Nijako zvlášť sa proti rizikám cudzieho sveta nechránili. So sebou mali len malú lekárničku. Ale ani im sa nešťastia nevyhýbali. J. Hanzelka sa nakazil maláriou. "Spali sme na zemi v prírode. Jirku štipol nakazený komár Anopheles. O nejaký čas mal neuveriteľné záchvaty zimnice, ktoré sa striedali s vysokými teplotami. Chinín, našťastie, zabral. Potom mal ale recidívy. Nič viac sa nám nestalo. Myslím si, že sme mali viac šťastia ako rozumu."

Výsledky z ciest po Barme, Indonézii a Západnom Irianu či už vtedy vyspelého Japonska neboli doposiaľ nijako literárne spracované. Kvôli politickej situácii sa z nich stali tzv. zvláštne správy. Boli určené iba pre úzky okruh vedeckých pracovníkov ČSAV a vládnym činiteľom. Do tejto nezverejnenej kategórie sa dostala aj správa o ZSSR, v ktorej podávali priveľmi realistický obraz sociálnej a ekonomickej situácie štátu v polovici 60 rokov. "Aj keď sme, samozrejme, mali strach z toho, ako to dopadne, chceli sme túto realitu ľuďom u nás ukázať. Domnievali sme sa, že im tým pootvoríme oči. Bola to sčasti odvaha a tiež naivita," hodnotí tento čin teraz. Pre svoju otvorenosť o stagnujúcej krajine, kde sa plytvalo ľudskými a energetickými zdrojmi, kde "zajtra už znamenalo včera" sa dostali na zoznam nepriateľov ZSSR. Ocitli sa v spoločenskom, kultúrnom i pracovnom zavrhnutí na dlhých 20 rokov. Aby mali z čoho žiť, postupne rozpredávali svoje knižnice, filmovú a fotografickú výstroj.

Vybral si Cejlón

Byť vonku v totalitných časoch, keď hranice boli uzavreté... Myšlienka na emigráciu by v ich situácii napadla asi každému. Z Ameriky dostali konkrétnu ponuku. Odmietli ju. Boli vlastenci a lásku k domovu si vonku uvedomovali ešte intenzívnejšie. Okrem toho mali v Československu záväzky voči ľuďom z Tatry a napokon aj voči miliónom čitateľov, poslucháčov a priaznivcov. M. Zikmund si nevie predstaviť svoj domov inde ako v Čechách. "Naozaj by som nikde inde nechcel žiť. Ak by ma však niečo veľmi prinútilo, tak za druhú krajinu svojej existencie by som si vybral Cejlón."

Práve Srí lanka a potom Nepál na neho zo všetkých 124 krajín z piatich kontinentov, ktoré navštívil, zapôsobili najviac. "Cejlón je krásna krajina. Môžete tam robiť čokoľvek, okrem lyžovačky. Aj si vybrať počasie. Byť pri mori, alebo sa vybrať do hôr, kde je 12 až 15°C a mať stredoeurópsku klímu. Nepál ma zaujal nielen krajinou ale predovšetkým ľudí. Tam som oceňoval to, čo ľudí ženie dopredu. Pracovitosť. Nepálčania žijú v horách, o všetko sa musia biť. Na rozdiel od ľudí, ktorí bývajú v teplých nížinách a nemusia sa starať o nič, potravu im dá príroda, teplo tiež. Viete koľko ľudí z tropických oblastí má Nobelovu cenu? Nepoznám ani jedného. To je práve preto, že títo ľudia nemusia pracovať a nemusia ani premýšľať. Majú všetko čo k životu potrebujú bez snaženia."

Ak by mal ľuďom odporučiť nejakú krajinu, ktorá by to bola? "Na Sibír sa choďte pozrieť, tam sú úžasné veci dodnes." M. Zikmund precestoval Slovensko viac ako Čechy. Ako 17-ročný sa z rodnej Plzne vybral na prvú cestu do Jasini, najvýchodnejšieho kúta Podkarpatskej Rusi, ktorá vtedy ešte patrila Československu. "Chcel som ísť najďalej, kde sa to dalo. Mám tu u vás pochodené Roháče, Tatry, Kriváň a mnoho iných krásnych miest. Keď som videl Gerlach, mame som povedal, že tam poleziem. Ona mi na to prekvapene: ´Chlapče a čo by si tam robil?!´. Tak som si to vynahradil na Kilimandžáre."

Podľa M. Zikmunda objavovanie nových kúskov sveta, bude pokračovať ďalej. "To, čo je ešte neobjavené, je pod vodou. Tam sme niekedy boli aj my, to je naša pravlasť a tam sú poklady, ktoré treba objavovať." V mori sú podľa neho odpovede na všetky záhady a na vznik našej planéty i vesmíru.

Jiří Hanzelka (* 1920) sa s M. Zikmundom zoznámil na Vysokej obchodnej škole v Prahe a vzniklo celoživotné priateľstvo. Spolu cestovali aj tvorili. O ich knihy bol taký záujem, že do roku 1954 boli úplne rozobrané tri vydania v náklade 150 000 ks! Aj ich filmové reportáže boli veľmi úspešné. Napr. za prvý mesiac přišlo na ich "Afriku" 790 000 divákov. Aj z druhej výpravy do Ázie a Oceánie vzniklo mnoho dokumentárneho materiálu. Práve na tejto ceste vznikla správa č. 4, kriticky popisujúca hospodársky a sociálny stav SSSR. Cestovatelia sa svojim názorom netajili, dostali sa na čiernu listinu a na 20 rokov sa museli "odmlčať". Po roku 1989 sa J. Hanzelka na určitý čas stal poradcom vlády. Strasti cestovania a následky chorôb sa prejavili na jeho zdraví, ktoré sa časom zhoršovalo. Vo veku 82 rokov zomrel.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: Iniciatívni kosci zosekali

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári