Gregu. Ten včera prišiel na Bencúrovu 12 zablahoželať k úctyhodným 105. narodeninám najstaršej obyvateľke mesta nielen s kyticou, ale aj desaťročnou slivovicou. Ohnivú, 54-percentnú medicínu z vlastnej produkcie vypálenú v Roštári priniesol vo fľaši, ktorú dostal od valašského kráľa Bolka Polívku. Známy český komik nevedomky takisto obdaroval milú starkú originálnym darčekom. Na fľaši "Čisťučkej slivovice" bola totiž červenou šnúrkou priviazaná nefalšovaná "tvrdá měna" království-valašské euro.
Pani Ľudmila sa narodila v Kláštore pod Znievom 15. 10. 1901 krátko pred polnocou. Vyrastala v chudobných pomeroch, učila sa šiť a prácam v domácnosti. Ako 21-ročná povedala "áno" hospodárskemu správcovi Jurajovi Volekovi. Po troch rokoch manželstva umrel, ostala po ňom dcérka Elenka. Neskôr vynikajúca umelkyňa, členka činohry košického divadla prišla na svet štyri mesiace po skone otca, J. Voleka. "Tak to ja mám k vám veľmi blízky vzťah, ani som o tom nevedel," zbystril pozornosť pri mene E. Volkovej starosta Grega. "Môj otec bol herec v divadle a oni spolu hrávali."
Ako nám vzápätí povedal 69-ročný prostredný syn oslávenkyne Juraj Koperdák, "v roku 1935 sa mamička vydala za nášho otecka, neskoršieho profesora slovenského a francúzskeho jazyka. Prežili spolu 64 rokov neuveriteľne harmonického manželstva. Z piatich detí, žiaľ, žijeme už len traja. Brat Martin nemohol pricestovať z Kanady kvôli úrazu. Elenka pôsobila v divadle, Marta, slávna basketbalistka ešte žije, nebohá sestra Janka bola manželkou bývalého košického primátora Kopnického. Mamička zažila asi siedmich pápežov, pamätá si korunováciu cisára Karola. Ženy to mali vtedy ťažké. Mamka po smrti prvého manžela žila aj s Elenkou u rodičov. Za prvej republiky si urobila poštársky kurz v Bratislave, pracovala ako praktikantka na rôznych poštách. Okrem iného aj v Budatíne. No a niekdy v roku 1934 prišiel po úspešnom konkurze do Kláštora pod Znievom náš otec. Pán farár sa postaral o jeho ubytovanie u našich starých rodičov. A z toho potom vzniklo to nádherné, priam rozprávkové manželstvo. Otecko sa dožil 93 rokov a s mamkou celý spoločný život uprednostňovali nás, deti. Robili to veľmi obetavo."
Profesora Koperdáka v roku 1945 preložili do Košíc, učil na 1. gymnáziu na Kováčskej ulici. Po troch rokoch prišla za ním aj rodina. A nastali problémy. Profesor predtým dostal trinásť výmerov na byt, všetky mu však vyfúkli. Keď dostal štrnásty, oznámil menželke, že sa môže s deťmi sťahovať. Na košickej stanici ich však privítal 13. 10. 1948 so slzami v očiach a slovami: "Nemáme byt."
Koperdákovcov prichýlili v internátnej izbičke na Rumanovej ulici. Odtiaľ sa presťahovali do činžiaku na Vodnej, neskôr na Krmanovu, potom na Sídlisko nad jazerom, až kým neskončili na Bencúrovej.
Babička Koperdáková sa nedávno vrátila z nemocnice a zdravíčko jej zatiaľ akosi neslúži. Aj preto rodine chodí pomáhať sestrička Bernadeta z Arcidiecéznej charity Košice. Ešte vlani si starká dopriala sem-tam štamperlíček Demänovky, apetít jej mohla závidieť hociktorá mladica. Najradšej stále počúva (i keď už s načúvacím strojčekom v uchu) pesničky Červenô jabĺčko a Letelo vtáča nad nami. Považuje sa za roduvernú Slovenku, má osem vnúčat, tri pravnúčatá a prvé prapravnúča čakajú Koperdákovci v decembri.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
