Krádež ôsmich vzácnych kalichov ostáva aj po desaťročiach záhadou
V Košiciach začala 20. októbra 1992 pracovať Historická spoločnosť Imricha Henszlmanna. Vznikla ako občianske združenie v zmysle Zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov. Od začiatku sa snaží objavovať a zachovávať pamiatky týkajúce sa histórie Košíc a publikačne i fotograficky ich mapovať. S jej predsedom Jurajom Halászom sme si pri príležitosti 14. výročia vzniku tejto spoločnosti zaspomínali na niektoré udalosti uplynulých rokov, ktoré aj vďaka nim neupadli do zabudnutia.
Začali sme pri Dr. Imrichovi Henszlmannovi (1813-1888), ktorého meno spoločnosť nosí. Jedna vetva rodiny Henszlmannovcov sa podľa historických prameňov usadila v Bardejove, druhá v Košiciach. V našom meste získal mladý Imrich základné a čiastočne i stredné vzdelanie. Vo vzdelávaní pokračoval v Prešove a v Bratislave. Hoci v Padove v Taliansku ukončil štúdium medicíny, lekárske povolanie ho nelákalo. Stále viac sa venoval dejinám umenia a štúdiu starožitností.
"K jeho menu patrí hneď niekoľko prívlastkov," tvrdí J. Halász. "Vedec, historik, publicista, znalec umeleckých predmetov, zakladateľ ochrany pamiatok v Uhorsku a jeden zo zakladateľov Hornouhorského múzea. Hoci prežil časť života v Budapešti, kde aj zomrel, do konca bytia sa hlásil k rodným Košiciam a šíril ich meno vo svete." Keďže bol čestným občanom Košíc, právom mu dal vyrobiť Hornouhorský muzeálny spolok pamätnú tabuľu, ktorá je umiestnená na rohovom dome Hlavnej a Alžbetinej ulice, na poschodí medzi oknami z Hlavnej ulice.
"Niečie" bomby
zabili nevinných
Zatiaľ spoločnosť vydala 18 publikácií. Jedna z nich je venovaná bombardovaniu Košíc v roku 1941. Získať všetky informácie o tejto smutnej udalosti podľa opisu J. Halásza nebolo vôbec ľahké. Od tých čias uplynulo 65 rokov a viacerí priami pamätníci už nie sú medzi nami.
"Keď sa ľuďom, hlavne potomkom obetí a zranených dostalo do uší, po čom pátrame, viacerí sa sami ozvali, prelistovali domáce rodinné albumy a doniesli fotografie či staré noviny," naznačil predseda spoločnosti, ako všelijako sa k podkladom dostával. "Jeden zo zranených, bol to vyšetrujúci sudca, bol priamo z našej rodiny. Takže aj medzi svojimi som sa niečo dozvedel. Dokonca tento sudca, ktorý utrpel úraz pri páde bomby na dom na Moyzesovej ulici, o bombardovaní spísal dosť poznámok. Strýko zase domy, na ktoré bomby spadli, zachytil fotograficky. Vďaka nemu sú teda snímky autentické."
Inokedy zas J. Halászovi pomohla náhoda. Bol u lekára na kontrole a medzi rečou spomenul, čomu sa venuje. A lekár na to, že jeho teta pri bombardovaní zomrela. Doma našiel dokonca jej fotografiu, ktorú spoločnosti prepožičal. Časť informácií získal J. Halász tiež z dobovej tlače, ktorá sa tejto udalosti, i keď poskromnejšie, ale predsa len venovala. No hlavne od rodín. "Aj tak mi roky trvalo, kým som dal všetky fakty tak dokopy, že mohli vyjsť knižne. Čo sa mi nepodarilo vypátrať, je to, kto Košice a na čí príkaz bombardoval." Udalosť je aj po 65 rokoch zahalená tajomstvom. Isté je iba to, že na 29 vybuchnutých bômb, pričom tri dopadli priamo na budovu pošty, doplatilo životmi 29 ľudí - 21 civilistov a 8 vojakov.
"Keďže väčšina mŕtvych boli obyvatelia Košíc, na základe rozhodnutia mestskej rady im dalo mesto 16. 11. 1942 postaviť pamätník. Pomenovaný bol Pamätník obetiam a umiestnený pri budove riaditeľstva pôšt na promenáde v aleji Rákócziho okružnej, dnešnej Moyzesovej ulice." No ako doplnil J. Halász pamätník ostal na pôvodnom mieste len do roku 1945. Potom ho dalo mesto z politických dôvodov odstrániť a už nebol obnovený. I keď nevinné obete by si pripomenutie aspoň v podobe pamätnej tabule zaslúžili.
Historickej spoločnosti sa, čo ich teší, podarilo dosiahnuť, aby bola pamätná tabuľa venovaná aspoň Bélovi Gersterovi. Rodákovi z Košíc, ktorý bol projektantom Korintského prieplavu a spoluprojektantom Panamského prieplavu i ďalších významných stavieb. "K jeho menu som sa dostal úplne náhodou. Práve pri listovaní novín, v ktorých som hľadal informácie o bombardovaní Košíc, objavil som kratučký článok, že na rokovaní mestského zastupiteľstva sa prejednávalo i premenovanie ulíc. Jeden z poslancov navrhoval, aby niektorá ulica niesla meno už vtedy známeho a slávneho rodáka z Košíc."
V článku bola zmienka aj o tom, že B. Gerster je projektantom Korintského prieplavu. Táto jediná veta J. Halászovi stačila, aby spoločnosť začala po rodákovi pátrať. "Bol som i v matrike a dokonca som získal mená pozostalých. Žijú v Budapešti a ja som za nimi vycestoval. Prekvapil som ich, no boli ochotní a poskytli mi veľa rôzneho materiálu. Jedna brožúrka už vyšla, ale keďže mám veľa podkladov, možno, keď budem na dôchodku, vydám o B. Gersterovi ďalšiu." Pamätná tabuľa jemu venovaná je v troch jazykoch - slovenskom, maďarskom a anglickom - na priečelí domu z Hlavnej ul. č. 9 pri Dolnej bráne. doplnil J. Halász.
Od projektanta prieplavu sme sa s predsedom historickej spoločnosti dostali k vytrvalostným bežcom. Len pred pár dňami Košice žili 83. ročníkom Medzinárodného maratónu mieru. O košickom maratóne, ktorý je druhým najstarším maratónom na svete, sa píše aj v brožúrke Almanach 1992-2002 vydanej ich spoločnosťou. Článok zachytáva roky 1938-1944. "I vtedy sa totiž bežalo, aj keď v trochu inej podobe. Nuž, a práve kvôli tým, čo sa vydali na boj s časom a vlastnou únavou nás mrzí, že hoci sa v spomínaných rokoch maratónske behy uskutočnili, akosi sa ne ´zabúda´. A nevieme, prečo. Pritom víťazi by si zaslúžili, aby sa aj ich mená na podstavci sochy aratónca objavili," zdôraznil J. Halász.
Ako sa vyvíjala
priemyselná výroba
Historická spoločnosť už stihla vydať aj 1. diel brožúrky, venovanej počiatkom priemyselnej výroby v Košiciach. Zachytené sú v nej fabriky, ktoré vznikli približne od polovice 19. storočia, kedy sa v meste začala rozvíjať priemyselná výroba. Dosť ich podľa slov J. Halásza vzniklo najmä južne od dnešnej Štúrovej ulici.
"Pri tvorbe tejto brožúrky pomohol aj vnuk Karola Poledňáka, ktorý je zhodou okolností mojím kamarátom a tiež má doma nejaké podklady. Vďaka nim sa dalo dosť zaznamenať. Ozvali sa aj potomkovia rodu Sipossových, kedysi majiteľa továrne na pletený tovar." Tak sa spoločnosti podarilo zaznamenať aj to, že na rohu dnešnej Štúrovej a Žižkovej ulice, v tesnej blízkosti zájazdného hostinca U zajaca, v rokoch 1836-1872 vyrástol napríklad prvý košický cukrovar. Na jeho mieste neskôr fungovala spomínaná Sipossova továreň na pletený tovar, Poledniakova strojáreň i delostrelecké kasárne. Podľa J. Halásza by historická spoločnosť rada v mapovaní priemyselnej výroby pokračovala, keďže zatiaľ má podchytenú viacmenej len južnú časť mesta.
"Viete o tom, že z Dómu sv. Alžbety v roku 1939 zmizlo 8 kalichov, ktorých finančná hodnota bola 750-tisíc pengő a historická sa vyčísliť ani nedá? Pritom táto krádež doteraz nebola objasnená," zaskočil nás otázkou J. Halász. Stalo sa to v noci z 9. na 10. júla, keď sa neznámy páchateľ (alebo páchatelia), pakľúčom dostal/i do kostola a z otvorenej sakristie ukradol/li 3 kalichy a zo zatvorenej klenotnice 5 kalichov. Spolu s nimi sa stratila aj zlatá schránka s pozostatkami sv. Jána Nepomuckého. "O tom, že sa niečo také vôbec udialo, som sa dozvedel od rodiny vyšetrovacieho sudcu. Presnejšie to bol mamin bratanec. Jeho dcéra, moja teta, mi dala veľa podkladov s poznámkami, vrátane fotografií. Sú tam aj záznamy z vypočúvania svedkov, podozrivých, korešpondencia s viedenskou políciou, ba aj s medzinárodnou, predchodcom dnešného Interpoolu."
Podľa popisu boli kalichy veľmi vzácne, pretože najstaršie pochádzali z XV. a XVI. storočia.
Pátranie sa viedlo viacerými smermi. Vypočutí boli aj známi kostolní vlamači. "Hoci bolo od prvej chvíle jasné, že to musel urobiť niekto, kto poznal domáce pomery, páchateľ sa vypátrať nepodarilo. Táto záhada zrejme ostane aj naďalej záhadou..."
Snažia sa zachrániť
aj "vzácne" hroby
"Historická spoločnosť sa pustila aj do mapovania hrobov významných osobností mesta," pokračuje J. Halász. "Vypracovali sme zoznam asi 300 mien. Veľmi nám pri tom pomohla kniha dr. Márie Mihokovej ´Košické osobnosti´. Ale aj osobne sme prešli košické cintoríny. Keby ste sa nás opýtali, kde leží ten alebo onen človek, aj so zatvorenými očami vás k jeho mohyle privedieme."
Hroby zmapovali v presvedčení, že mesto by malo byť na týchto ľudí hrdé a o ich hroby sa starať. Mať len 5 či 6 mien, ktoré majú byť v zozname starostlivosti správcu cintorínov, sa im zdá málo. Členovia spoločnosti pritom nespísali mená všetkých, čo niečo pre mesto urobili. Chýbajú viacerí živnostníci alebo tí, u ktorých je nádej, že môžu žiť pozostalí a tí sa o hrob postarajú. "Do zoznamu sme dávali hlavne mená zakladateľov priemyslu, škôl, divadla, mešťanostov, maliarov, sochárov, umelcov. Myslím si, že predkov by sme mali poznať. Možno by nás to potom viac napĺňalo hrdosťou a lokálpatriotizmom ..."
Keď sme už spomenuli cintoríny, J. Halász pripomenul, že okrem hrobov významnejších osobností by sme väčšiu pozornosť mali venovať aj vojenským hrobom. Niektoré boli úplne zlikvidované. Pritom iné štáty ich chránia, Nemci sa dokonca o hroby padlých začali vážne starať. V súvislosti s mŕtvymi J. Halász dodal, že v minulosti sa dosť pochovávalo aj do hrobiek v kostoloch. Tak je to v Dóme sv. Alžbety, kde bolo pôvodne 5 krýpt, no po rekonštrukcii boli ponechané iba tri hrobky. V jednej sú uložené pozostatky Františka II. Rákócziho.
"Kaplnka sv. Michala bola pôvodne podľa niektorých prameňov postavená ako cintorínska kaplnka a aj do nej boli uložené viaceré ostatky. Po jej rekonštrukcii v roku 1904 však všetko vyčistili a len na múry kaplnky bolo umiestnených 17 náhrobných kameňov." Hrobky boli tiež v kostoloch dominikánov, františkánov, uršulínok alebo premonštrátov. "Smútok som pocítil najmä vtedy, keď sme sa dostali do posledne spomínaného kostola. Kostry, teda pozostatky ľudí, sa doteraz povaľujú doslova po zemi. Neviem, či by bolo také drahé kúpiť niekoľko truhiel, kosti pozbierať, dať ich do spoločnej hrobky a na pamätnú tabuľu napísať mená nebožtíkov. Potom by sa tieto priestory mohli aj verejnosti sprístupniť." Hrobky boli pôvodne pod celým kostolom, do ktorého bol niekedy vchod z bočnej, nie z Hlavnej ulice. No keďže sa do tohto svätostánku zlodeji niekoľkokrát vlámali, vchod bol zamurovaný.
Historická spoločnosť Imricha Henszlmanna sa teraz zameriava na prípravu výstavy na medzinárodnú vedeckú konferenciu "František II. Rákóczi v Košiciach, 1906-2006". "Pri zháňaní podkladov a zostavovaní výstavy k 100. výročiu jeho znovu pochovania sme spolupracovali a spolupracujeme napríklad i s Krajinským archívom v Budapešti," spomenul J. Halász. Spoločnosť tiež chystá ďalšie pokračovanie publikácii o zabudnutých Košičanoch a sprievodcu po košických kostoloch. Veľké ciele si dávať nemôže, je to občianske združenie, ktoré žije prakticky len zo sponzorstva. Napriek tomu, keďže niektorí členovia nebývajú v Košiciach, ale napríklad v Bidovciach či Moldave, spoločnosť by rada rozšírila zachytávanie historických faktov a udalostí aj na okolie Košíc.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
