Láma Döndrub prišiel do centra Bodhi Path prehĺbiť prax tibetského buddhizmu
Dotyk piatich bodov so zemou symbolizuje päť negatívnych emócií
O poklonách som už neraz čítala aj počula, ale nikdy som nevidela, ako to vyzerá v skutočnosti. Aj ich obsah akoby bol ukrytý do tajomného odevu. Jeden z učiteľov, ktorých poslaním sa stalo rozvíjanie buddhizmu v Európe, Dán láma Ole Nydahl, píše o svojich začiatkoch takto: "Poklony kombinujú aktivitu tela, reči a mysle. U ľudí, ktorí ich robia, zanechávajú trvalé zmeny. Konská dávka poklôn je najlepšou cestou ako sa zbaviť zmätenosti po rokoch opíjania sa, domáceho filozofovania alebo nečinnosti." S manželkou Hannah ich počas pobytu v Himalájach robili tisíce denne. Táto prax sa odovzdáva po stáročia. Na to, aby sa dosiahol žiaduci efekt, treba urobiť dohromady stotisíc poklôn.
Teraz som hosťom kurzu tibetského buddhizmu, centra Bodhi Path v Košiciach, ktorého hlavným učiteľom je Šamar Rinpoče, 14. inkarnácia významného buddhistického učiteľa. Poklony zažívam tentoraz na vlastné oči.
"Nie je to až také ľahké", hovorím si v duchu. To čo vidím, celkom nabúralo moje predstavy. Zopäté ruky sa presúvajú z hrude aby sa dotkli čela, krku, opäť hrude a potom sa celé telo plynule skĺzne na vyšmýkané parkety. Zvuk pripomína plieskanie. Zeme sa dotýkajú ruky, nohy a čelo. Cvičiaci sa rýchlo zodvihnú a všetko sa opakuje v tom istom rytme. Je to fyzicky a nepochybne aj psychicky náročný úkon. Dotyk piatich bodov so zemou (dve ruky, dve nohy, hlava) symbolizuje päť negatívnych emócií: pripútanosť, nenávisť alebo hnev, pýcha žiarlivosť alebo závisť a nevedomosť. V okamihu spojenia so zemou treba myslieť na to, ako tieto z tela odchádzajú.
Poklony sú určitým druhom jogy. Ruky na úrovni hlavy symbolizujú telo, na úrovni krku reč, na úrovni srdca myseľ. Keď človek robí poklony, myslí na to, že nie je sám. Vôkol neho sú všetky živé bytosti, nie len ľudia. Všetky majú ale ľudskú podobu. Priamo pred sebou si je možné predstaviť ľudí, ktorých človek nemá rád. Potrebujeme k nim rozvíjať viac súcitu ako k iným. Treba myslieť nato, že aj oni robia poklony. Takto to vysvetľoval láma Čöpel Namgjal na vlaňajšom kurze v Košiciach.
Cestu našiel
v Indii
Kurz, na ktorom som teraz, vedie láma Döndrub. Tridsiatnik nemeckého pôvodu žije v kláštore vo francúzskom Le Bost už desať rokov. Venuje sa vyučovaniu buddhizmu, štúdiu tibetštiny a pôvodných tibetských textov.
"Mal som 21 rokov a nevedel som sa zbaviť úvah o zmysle života. Nemal som v sebe pokoj, stále som hľadal, akoby mi chýbal nejaký orgán v tele. A nestretol som nikoho, kto by ma nasmeroval, kto by mi ukázal cestu," láma Döndrub sa nad tým dnes iba usmieva. Vycestoval do Indie a hľadal to, čo doma nevedel nájsť vnútorný pokoj. Zoznámil sa s mnohými ľuďmi, rôznymi miestami, aj so všelijakým učením, ale stále to nebolo ono. Keď sa dozvedel, že do mesta Bodhgaja príde anglický učiteľ, zašiel tam. Nevedel čo je obsahom pojmu ústranie a vôbec netušil do čoho ide, no po týždni pobytu sa jeho myseľ začala upokojovať a zažíval radosť. "Pochopil som, že toto je moja cesta," vracia sa do minulosti láma.
Urobil prvý krok. Ďalšie mohli prísť aj doma, v Nemecku. Hneď po návrate sa dozvedel o tibetskom lámovi Gendün Rinpočem a zakrátko sa stal jeho žiakom. Keď o ňom hovorí, svietia mu oči: "Bol to perfektný človek. Nebol žiadny rozpor medzi tým čo učil a ako sám žil. Po celý čas svojho bytia nosil v sebe pocit šťastia a učil aj iných, ako to dosiahnuť. Nebola to len myšlienka, bolo to celistvé šťastie, ktorým sám žil. Nosím v sebe vieru, aj keď to nemá kresťanský kontext, že môžem dosiahnuť všetko to, čo on. Radosť, ktorou sám žil, sa prenášala aj na iných a bola taká silná, že človeka mohla celkom prevalcovať."
Prax meditácie
prináša pokoj
Láma Döndrub všetko čo robí podriaďuje tomu, aby sa celé jeho ďalšie zrodenie nieslo v trvalom šťastí. Dobre vie a učí tomu aj iných, že to závisí od toho, čím napĺňa svoj život dnes. A tým je praktika, každodenná prax meditácie, do ktorej vnikal postupne v priebehu rokov pod vedením majstra. Meditácia prináša slobodu mysle, pevné veci, na ktoré sme fixovaní a myslíme si, že sú nemenné, sa v nej rozpúšťajú a otvára sa poznanie. Ako keď sa rozväzujú uzlíky na šnúrke. "Učil som sa chápať majstrovo učenie, a tým aj sám seba," vysvetľuje svoju cestu tento mladý muž.
V kláštore s dlhým názvom Dhagpo Kundreul Ling vo francúzskom Le Bost kde teraz láma Döndrub pôsobí, žijú hlavne mnísi, ale sú tu aj laickí obyvatelia, ktorí chodia do práce, majú svoje rodiny a pritom sa podriaďujú kláštorným pravidlám. "Nie je to žiadna exotika, je to normálne miesto, kde sú vytvorené všetky podmienky na to, aby sa mohlo zachovávať buddhistické učenie," usmieva sa láma. Výdavky nie sú vysoké, predsa však treba niečo jesť a uhrádzať spotrebu energií. Všetko dokážu pokryť zo sponzorských darov od ľudí, ktorí dokážu oceniť ich duchovnú prácu.
Myseľ je
ako more...
"Môj učiteľ zomrel pred tromi rokmi," hovorí láma. "Ale ešte za života dal odporúčania na svojho nasledovníka, mal ním byť Šamar Rinpoče"
A tak sa aj stalo. Kláštor pokračuje pod jeho duchovným vedením. "Aké sú vaše dominantné pocity v súčasnosti, dalo by sa hovoriť o trvalom šťastí?, pýtam sa lámu Döndruba na záver.
"Som oveľa šťastnejší ako som bol predtým a dúfam, že pocit šťastia bude mojou trvalou súčasťou niekedy v budúcnosti," odpovedá. "Už sa nebojím toho čo príde, nezaujímam sa o to. Mám totiž hlbokú dôveru v samého seba a verím, že to takto pôjde aj ďalej."
Potom sa všetci ponoríme do meditácie. Nechávame myseľ odpočinúť, žičíme jej pokoj. Lebo je ako more, nad ktorým fúka vietor. Aj tu treba počkať kým utíchne a hladina sa upokojí, aby sa dalo pozrieť na dno. Iba vtedy sa dá jasne vidieť čo je pod hladinou našich myšlienok.
Mayský kalendár hovorí, že koniec sveta bude v piatok 13. októbra 4772
Negatívnym postojom si len privoláme negatívne situácie
O konci sveta sa vždy vyskytnú nejaké vízie alebo "seriózne" informácie, ktoré ponúkajú všelijakí, akože neomylní, väčšinou príslušníci rôznych siekt. Dobre známy je dátum 12. december 2012, čo je podľa mayského kalendára koniec 13. dekády. Nejde však o zánik života, tento dátum skôr signalizuje obrodenie, prerod, koniec jednej etapy. Inak je to už s 13. októbrom roku 4772, čo by mal byť piatok. Mayovia vypočítali, že toto je ten ozajstný dátum, kedy hrozí zánik sveta. Je to príliš ďaleko na to, aby sme sa nad tým zamýšľali. Čo však s dneškom? Veď je piatok trinásteho!
Ako vnímajú tento deň ľudia na západe? Rozhodne sa neodporúčajú slávnostné ceremónie spojené s obedom alebo večerou. Vraj to pripomína Poslenú večeru alebo Nórsku hostinu, o ktorej nórska mytológia hovorí, že jeden z tých, ktorí sa zúčasnia trinástej večere, do roka zomrie. Strach z trinástky je taký silný, že človek žijúci na západe nebude bývať pod číslom 13, ale pod číslom 12 a 1. Štátne lotérie vo Francúzsku, Taliansku a aj inde nikdy nepredávajú tikety s týmto číslom. Hotely, nemocnice a podobné inštitúcie tiež nemajú izby s číslom 13. Veľké hotely, napríklad Cavendish hotel v Londýne nemá trináste poschodie.
Tradícia, ktorá je spojená s piatkom 13. vraj siaha ešte do predkresťanských čias. Iné zdroje uvádzajú, že tento dátum má súvis v ťažení Vatikánu voči Templárom. Práve v piatok 13. roku pána 1307 ich takmer všetkých umučili a upálili potom, čo ich obvinili z kacírstva.
A keďže nič neplatí univerzálne a negatívnym postojom si len privoláme negatívne situácie, radšej si pozrime svoj horoskop na tento deň. Možno je to práve štart do niečoho nového, pre nás dôležitého.
Tam kde je dôvera v lámov a je sa campa, tam je Tibet
Campu si môžeme pripraviť aj doma
Ak by ste chceli ochutnať campu, základný pokrm Tibeťanov, môžete si ho pripraviť aj vy doma. Určite bude mať inú chuť a nie som si istá, či si ho obľúbite, ale ako experiment to stojí zato. Campa sa pripravuje v tibetských domácnostiach, aj v kláštoroch a každý má svoj vlastný recept. Existuje campa mníchov, lámov, sviatočná campa, suchá na cestu a tiež campa nápoj. Základom je vždy pražený jačmeň, čaj, soľ a jačie maslo.
Ak sa nám nepodarí kúpiť jačmenné zrno, môžeme si vypomôcť jedlou pšenicou. Zo dve hrste obilia pomaly pražíme na panvici s hrubým dnom a stále miešame, aby sa nepripálilo. Po chvíli začne obilie poskakovať a voňať. Pšenica by sa pražením mala zaguľatiť. Necháme ju vychladnúť a na elektrickom mlynčeku na kávu zomelieme. Múka môže byť jemná, ale aj hrubá. Do múky vložíme polievkovú lyžicu masla, pridáme trocha soli a postupne zalievame vlažným čiernym čajom, ktorý sme si medzi tým pripravili.
V Tibete používajú prepražené jačie maslo ghí. Hmota má byť pevná, nie kašovitá. Rukou tvarujeme guľôčky vo veľkosti vlašského orecha. Keď sa campa lepí, je v nej veľa čaju. Keď je sypká a nedajú sa vytvoriť guľôčky, treba pridať čaj alebo maslo. Konzumujeme to so zeleninou (to je už európske vylepšenie, Tibeťania zeleninu takmer nepoznajú), alebo len tak, zapíjame čajom. Ak by sme chceli nápoj, bude sa podobať skôr polievke. Jednoducho pridáme viac čaju.
Najčastejšia príprava campy v Tibete je takáto: Obilné zrná vhodia do veľkého kotla s horúcim pieskom. Všetko spolu miešajú dovtedy, kým zrno nepopraská. Potom sa piesok preoseje a zrno sa vloží do vreca. Na ňom Tibeťania tancujú dovtedy, kým neodpadne povrchová, nejedlá vrstva. Plevy odstraňujú prehadzovaním vo vetre. Zvyšok sa zomelie na múku.
Tibeťania konzumujú také množstvo campy, že hlavne na hrudníku sa u horalov vytvára ochranná vrstva tuku, čo pomáha zvládať vietor a chlad.
Stranu pripravila: Lea Gallová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
