Hranica siedmich hodín sa s pribúdajúcimi stupňami rozplývala
Medzinárodná asociácia ultramaratóncov pripravila pre vyznavačov extrémnych tratí na záver tohtoročnej sezóny skutočnú lahôdku - svetový šampionát v behu na 100 km v juhokórejskom Soule. Z trojčlennej slovenskej výpravy si robil najväčšie nádeje na dobré umiestnenie i čas Maloiďan Slavomír Lindvai, reprezentant Povodia Bodrogu a Hornádu. V piatej stovke kariéry plánoval stlačiť svoj osobák pod magických sedem hodín...
Aj keď ho trochu sklamali organizátori, že namiesto osvedčeného mestského okruhu, kde prebiehali vytrvalecké súťaže olympiády 1988, a ktorý avizovali aj v propozíciách, nasmerovali bežcov k vodnému kanálu Misari, kde sa, pri predpokladanej páľave, nenašiel ani kúsok tieňa, v ktorom by si mohli bežci odpočinúť. "Štart bol už o šiestej ráno miestneho času, keď ešte bolo pod mrakom, ale už takmer dvadsať stupňov a nesmierne vysoká vlhkosť vzduchu. Postupom času sa však mraky rozptýlili a teplota sa vyšplhala až na tridsať stupňov, takže to bolo čoraz náročnejšie. Náročná bola aj trať, pretože pol okruhu sa bežalo po poškodenej dlažbe, podmienky sťažoval aj kopček, ktorý v tej horúčave v posledných dvoch-troch kolách dal človeku poriadne zabrať," cítil ho Slavomír Lindvai v nohách ešte niekoľko dní po návrate z kórejského polostrova.
Napokon z toho bolo 27. miesto (20. Európan) v konkurencii takmer 500 pretekárov z 25 krajín vytrvaleckého sveta, časom 7:32:26. Ako sám vraví - ani nesklamal, ani neoslnil. "Ale v duchu som sklamaný, vzhľadom k úsiliu čo som vynaložil v príprave. V septembri som mal nabehaných cez tisíc kilometrov, dobre som bol pripravený aj po rýchlostnej stránke. Po konzultáciách s mojím bývalým trénerom Petrom Polákom sme predpokladali výsledný čas od 6:58 do 7:20 h. Zo začiatku som sa držal plánovaných medzičasov, a snažil som sa neprepáliť tempo, ako sa mi stalo v Belgicku. To sa mi darilo zhruba do šesťdesiateho kilometra. Okolo desiatej sa začalo citeľne otepľovať, pri tej vode nebolo nič, čo by nás pred slnkom aspoň trochu chránilo, a na osemdesiatom kilometri som už cítil, že z plánovaného času pod sedem hodín nebude nič. Po šiestich hodinách behu, asi na 83. kilometri, som už vedel, že svoje nádeje môžem definitívne pochovať, za hodinu som tých sedemnásť kilometrov už nemohol dať. Ešte som si myslel, že hravo to zvládnem aspoň do predpokladaných 7:20, ale tri kilometre pred cieľom som dostal kŕče do oboch stehien, a bolo po nádejách. Je to môj najhorší čas na stovke, ale nechcem sa na nikoho vyhovárať. Položilo ma najmä to teplo a krátky čas na aklimatizáciu. Mali sme na ňu podľa svojich možností, veď jedna noc v hoteli ma vyšla na 180 dolárov, a za päť nocí to je celý majland..."
Majstrom sveta sa stal Francúz Yannick Djouadi pred Rusmi Zalybinom a Charitonovom, ale v náročných podmienkach vyhorela celá spústa kvalitných ultramartóncov. "S nástrahami trate sa nedokázalo vysporiadať viacero favoritov, vzdal napríklad i víťaz z Torhoutu, ba i celé španielske družstvo, čo je absolútna vytrvalecká špička." Nohy príliš neposlúchali ani Lindvaiových bežeckých kolegov v slovenskej reprezentácii, v cieli boli až o hodinu neskôr ako naša ultramaratónska jednotka - Ján Bujňák za 8:28 a Ľubomír Hrmo za 8:30.
Inak, Hrmo sa volá aj slovenský veľvyslanec v Južnej Kórei, ale s Ľubomírom nemá Pavel nič spoločné. "Je to však švagor basketbalovej trénerky Natálie Hejkovej. Prijatie uňho bolo pre nás jedným z najväčších zážitkov počas pobytu v Soule. Keby vraj vedel, že sa tam niečo také koná, určite by nás prišiel povzbudiť k trati. Aj keď sa mi nesplnilo to, aby som bežal po trati, kde sa bojovalo o olympijské medaily, na niektoré športoviská som sa predsa len dostal, lebo hneď vedľa perfektného hotela Seoul Olympic Parktel, v ktorom sme bývali, bol plavecký bazén, gymnastická hala i tenisový areál. Bol som na tom dvorci, kde Mečíř pred osemnástimi rokmi získal zlatú medailu."
Tá soulská stovka ho poriadne vyšťavila, ale napriek únave z náročnej sezóny nechcel mať na majstrovstvách sveta absenciu. "No nebyť môjho priateľa i hlavného sponzora Ján Andráša, či Vladimíra Kundráta a Jozefa Prosbu z vedenia môjho zamestnávateľa, asi by som sa tam nedostal, pretože z finančného hľadiska to bola doteraz určite najnáročnejšia akcia. Po troch ultramaratónskych pretekoch a štyroch maratónoch som už dosť unavený, ale už sa teším na prvú súťaž v budúcom roku, majstrovstvá sveta v 24-hodinovke v Kanade."
mat
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
