Dominikánci povzbudzovali každého, i keď kričali aj vtedy, keď nemali

"Ja som prišiel kompletný, Viktor bez batožiny. Stratila sa mu niekde medzi Parížom a Viedňou. My sme mali na letisku dosť času, ale súdruhovia bagážnici mali asi naponáhlo," vítali sme otca Karola a syna Viktora Gumánovcov po desiatich dňoch v Karibiku opäť na rodnej hrude.

Keď sme si neskôr dojednávali stretnutie, všetko bolo už v poriadku. "Asi pred pol hodinkou mu ju doručili, aspoňže v nej nič nechýba," mohla sa konečne po dvoch dňoch vybaliť aj druhá časť rodinnej vzpieračskej výpravy na svetový šampionát v Santo Domingu, hlavnom meste Dominikánskej republiky. "Rišovi Tkáčovi sa zas kufre stratili cestou tam, dostal ich až na druhý deň," bilancuje vzpieračské straty a nálezy podpredseda slovenského zväzu a uznávaný medzinárodný rozhodca, Košičan Karol Gumán.

Pred troma rokmi kanadský Vancouver, vlani Katar, teraz exotický ostrov v Atlantiku, o rok Thajsko. A to sa ešte "valibuci" z tichomorského Nauru pred časom zriekli organizácie majstrovstiev sveta. Tak trochu mi Svetová vzpieračská federácia (IWF) pripadá ako cestovná kancelária vyberajúca pre svojich klientov samé fajnové destinácie. S "malým" rozdielom od klasických dovolenkárov. Do batožiny im vždy pribalí, ako bonus k drahému zájazdu, aj pár kíl železa...

"Je to síce exotika, ale pre nás to určite dobré nie je. Cestovať do Dominikánskej republiky je pre náš zväz veľmi vysoká položka. Prosili sme o nejakú podporu na ministerstve, ale napokon nám výdatne pomohol predseda Slovenského olympijského výboru, pán Chmelár," nemusel zostať doma nik z nominovanej šestice slovenských vzpieračov. "Na výkonnom výbore sme prijali dobré rozhodnutie, keď sme trojicu ostrieľaných borcov doplnili troma mladými pretekármi. Škoda len, že pre zranené zápästie nemohol na šampionát cestovať aj Janíček, čo by mohlo byť o pár bodíkov do olympijskej kvalifikácie viac," tvrdí Karol Gumán.

Aj tak získalo Slovensko v konkurencii 79 štátov 29 bodov a solídne 28. miesto, čo nám po úvodnej kvalifikácii zaručuje zatiaľ dve miestenky na pekinskú olympiádu. No veľa nechýbalo, a mohli byť aj tri, s ktorými sa na zväze ráta. "Trojka to bude určite, lebo zatiaľ čo tohtoročný šampionát mal koeficient 1, nasledujúci bude mať 1,2, čo znamená asi toľko, že keď sme teraz nazbierali 29 kvalifikačných bodov, tak sme ich mali 29, ale keď v Thajsku získame napríklad 30, tak ich pri tomto koeficiente bude vlastne 36," vysvetľuje Karol Gumán trošku komplikovaný systém olympijskej kvalifikácie. "Tie miestenky nie sú menovité, ale je to počet pre federáciu, ktorá si môže vybrať koho na olympiádu pošle. Aj od nás tam pôjdu traja najlepší, nech sa o to medzi sebou pobijú."

"Topscorerom" našej výpravy bol, už tradične, najstarší i najťažší muž v slovenských farbách, Martin Tešovič, ktorý dvihol v dvojboji (v plus stopäťke skončil šiesty) 20 olympijských bodov. "Martina už dlhý čas trápia svalové bolesti z nejakej infekcie, ktorú nosí v sebe. Stále ho to bolí, ale už si zvykol, takže si to vie dávkovať, a na posledný pokus v trhu ani nešiel, lebo vedel, že by to nemalo zmysel."

Jediným bodíkom prispel do našej pokladnice aj Gumánov syn Viktor, vzpierač košickej Viktórie, ale prakticky amatér, lebo viac času musí venovať svojmu povolaniu právnika. "Dal o sedem kíl menej ako vlani v Dohe, a každé kilo prakticky znamená posun o dve miesta nižšie. V trhu bol dvanásty za stopäťdesiat kilogramov, no myslím si, že mohol ísť aj na vyšší základ. V jeho kategórii (do 77 kg - pozn. red.) bolo najviac borcov, až 52, a v béčku, kde vzpieral, ich bolo sedemnásť, takže na ďalší pokus čakal vari pol hodinu. V nadhode vzoprel 170, čo je o štyri kilogramy menej ako vlani, ale aj tak je z toho aspoň bod. Bol jedným z dvoch Slovákov, ktorý dvihli toľko, koľko sa od nich čakalo, od neho 320, od Tešoviča 400."

Ďalší Košičan, borec Mestského klubu vzpierania a silových športov Richard Tkáč, šiel do Karibiku zbierať skôr cenné skúsenosti ako body. Aj keď trochu riskoval a tajil zranené zápästie. "Asi pred mesiacom a pol som nadhadzoval stopäťdesiat, keď mi padla činka. Nemohol som ju podržať, lebo som mal lakeť na kolene, čím sa mi prelomilo zápästie. Je to veľmi nepríjemné zranenie, lebo som nemohol trénovať výraz. Prakticky mesiac pred súťažou som vôbec nevyrážal, a tesne pred pretekmi som musel ísť na opich." 320 kilogramov v 85-ke je síce vyrovnaný osobný rekord, "ale keby dal o desať kíl viac mohol by byť aj na bodovanom mieste," hnevalo Karola Gumána, že mladý Košičan o svojom zranení čušal. "Pre zranené zápästie do Santo Dominga Janíček nešiel..."

Napriek zdravotným patáliám je Rišo spokojný aspoň s trhom, kde dal nad hlavu 150 kg, čím si vylepšil osobák. "Kým v trhu som mal druhý najvyšší základ, v nadhode som ho mal najnižší, a keďže rozhodcovia zrušili medzi oboma disciplínami prestávku, mal som medzi pokusmi v trhu a nadhode asi minútu a pol. Napokon sme získali aspoň päť minút, lebo sme zvýšili základ zo 165 na 170," čo mu vynieslo v nadhode iba 34. miesto, a v dvojboji ho posunulo na 30. priečku.

"Tých 150 kíl v trhu bolo pre nás tri dni doslova nočnou morou," vraví Karol Gumán. "Toľko dal aj Viktor deň predtým, a po Rišovi aj Kutlík. Išiel som za Martinom Tešovičom a povedal mu - dúfam, že ich nedáš aj ty..."

Doping

Samostatnou kapitolou "výletu" svetového vzpieračského výkvetu do exotického Karibiku je doping. Popísalo sa o ňom azda viac ako o priebehu a výsledkoch samotných súťaží, že IWF od dištancu previnivšieho sa zväzu ustúpila a trestá opäť len jedincov, s tým, že "hriešnym" federáciám ponúka možnosť z globálneho dištancu (ak má niektorá viac ako troch previnilcov) sa vykúpiť. A tak pribudlo na konto "International Weightlifting Federation" 450-tisíc dolárov z Ruska, 400-tisíc z Kazachstanu i Iránu... "Ale jednotliví hriešnici, samozrejme, chýbali. Až na Albáncov, o ktorých sa vedelo, že dopovali, ale boli chytení len dva týždne pred majstrovstvami sveta, takže im nestihli urobiť B-vzorku. Oni určite nebudú mať na to, aby zaplatili," presvedčený je podpredseda Slovenského zväzu vzpierania, že možnosť vykúpenia sa je len pre silnejšie federácie.

Keby naďalej platilo pravidlo, že ročným či dvojročným dištancom je potrestaná celá federácia v prípade, že dopingoví komisári načapú troch a viac jej vzpieračov, v Santo Domingu by povesť najsilnejšieho muža planéty nemohol obhajovať ani Hossein Rezazadeh, hoci bol jediný z Iráncov "čistý". "Šéf IWF Tamás Aján urobil gesto a Rezazadeha sám do Santo Dominga pozval. Keby to totiž Iránec dal na civilný súd, lebo on sa vzpieraním živí, tak by ho určite vyhral, a pre IWF by to boli nesmierne peniaze..."

Naši borci sú vraj trochu šetrnejší, a nechcú takou hlúposťou priviesť materský zväz na psí tridsiatok. "Neoplatí sa riskovať, dopingové kontroly sú veľmi prísne," tvrdí Richard Tkáč, že z odobratých vzoriek slovenských vzpieračov žiadny "malér" nehrozí. "Aj ja som o tom presvedčený," pridáva sa skúsený funkcionár. "Ale ruku do ohňa za to aj tak nedám..."

Hroziaci papaláši

Bielo-modro-červený štátik na teplučkom ostrove je možno súci na luxusnú dovolenku, ale zveriť mu usporiadanie jedného z vrcholných športových podujatí roka nebolo od Medzinárodnej vzpieračskej federácie práve najprozreteľnejšie. Počas priamych prenosov na Eurosporte ste sa mohli preniesť v čase do televízneho praveku, a zdalo sa, že povestnou ležérnosťou domorodcov sa rýchlo nakazilo aj to, čo sa malo starať o to, aby ste z nich mali nejaký zážitok. "Celkový systém nefungoval, ale nebolo to vinou vzpieračskej federácie, ale Eurosportu, lebo oni sami tým poverili domácich. A medzi nimi nikto normálny nebol," počul aj Karol Gumán o spúste sťažností spoza oceána. "Potom boli ľudia zo všetkého nervózni a zlí. K atmosfére nepridávala ani horúčava, ktorá tam panovala. Keď ste päť či šesť hodín v jednej miestnosti, kde nie je klimatizácia, niet sa čomu čudovať. V takzvanej VIP miestnosti ste sa jeden deň mohli napiť aspoň ľadového čaju, ale na druhý deň už nebol, a tá ich tortilla sa sotva dala konzumovať."

Pre rozhodcu IWF bol vzpieračský pavilón Dr. Josého Joaquína Puella v East Parku miestom, kde denne prepotil nejednu rozhodcovskú košeľu. "Máme prikázané jednotné oblečenie, modré sako, sivé nohavice, košeľu s kravatou. Keď šéf jury dovolí, sako môže ísť dole. Pískal som v deviatich váhach, v jeden deň dokonca dvakrát, a keď som chcel vidieť v akcii i našich, bol som tam vlastne furt. Nešťastne bolo riešené i ubytovanie, lebo z hotela do haly to bolo autobusom trištvrte hodiny. Musel som tam byť hodinu a pol pred vážením, dve hodiny trvalo váženie, dve hodiny súťaž, a hodinu a pol som tam bol ešte aj po nej. No keď bolo po mojej kategórii a ešte som chcel vidieť našich, už som to nevydržal a musel som sa vrátiť prezliecť sa na hotel, lebo som cítil, že smrdím..."

Potili sa aj iní, ale miestnym papalášom to vôbec neprekážalo, keď sa pri otváracom ceremoniáli chceli ukázať. "Tuším to bol predseda ich olympijského výboru, a ešte dvaja nejakí funkcionári, ktorí nám nadávali hodinu a pol vo svojich prejavoch. Aspoň to tak pri toľkých decibeloch vyzeralo, lebo som im nerozumel ani slovíčko, keďže bliakali po španielsky. A ten posledný nám už hrozil päsťou, keď stále omieľal Republica Dominicana! Po nich mal mať ešte prejav aj Tamás Aján, ale po hodine a dvadsiatich minútach, keď sme vyšli von trochu sa prevetrať, lebo sa to už nedalo počúvať, vraví mi pred halou, že to skráti na päť minút. A keď svoj krátky príhovor skončil, bola pod ním mláka... Asi o hodinu a pol som už bol v hotelovej izbe, zapnem televízor, a tí traja tam ešte stále tancovali s babami na pódiu."

Tak ako papaláši, aj miestne publikum bolo málo známym športom doslova nadšené. "Divákov chodilo dosť, a fandili každému, bolo im jedno komu, vzpieranie sa im páčilo. Problém bol len v tom, že kričali aj vtedy, keď nemali, keď sa vyžaduje, aby bolo v hale ticho. No keď bol v akcii nejaký ich borec, tak boli trochu nefér. Raz som v prostriedku pískal kategóriu, v ktorej ich vzpieračka bojovala o medailu a uznali sme pomerom 2:1 pokus jej súperky. Domáci okamžite protestovali, ale jury nás jednoznačne podržala a naše rozhodnutie nechala v platnosti. Aj keď tým Dominikánka prišla o medailu," stal sa nevysoký Slovák v ten podvečer štátnym nepriateľom Dominkánskej republiky...

Ako Lunik IX

Rozľahlé Santo Domingo má vraj čosi viac ako dva milióny obyvateľov, ale nedá sa povedať, že by bolo práve skvostom svetovej architektúry. "Okrem hotela, ten bol perfektný," pochvaľoval si aspoň ubytovanie Richard Tkáč. "Inak to tam vyzeralo ako na Luniku deväť, všade bordel a veksláci. Každý chcel na turistoch niečo zarobiť. Ale dá sa s nimi dojednať aj o päťdesiat percent nižšia cena. Ja som tak kúpil za dvadsaťpäť dolárov balík kubánskych cigár, vraj najznámejšiu značku."

No slovenskí junáci vynachvaľovali aj krásu ženskej populácie karibského ostrova. "Mne sa tie baby zas až také krásne nezdali," tvrdí si svoje Karol Gumán. "Každá, ktorú ste stretli, ponúkala masérske služby, až mi to pripadalo, že deväťdesiat percent žien tam má povolanie masérka. A zvyšok sú predavačky. Až keď ste sa dali do reči, tak vám pošepkali, o aký druh masáže ide. No chlapci tam asi vôbec nepracujú, iba sedeli na motorkách a nadháňali tie ženské. Aj pred naším hotelom ich bolo vždy zo dvadsať. Tie motorky im slúžia aj ako taxíky. Sú síce dvojmiestne, ale oni na nej viseli vždy traja alebo štyria. Keď otec nesie deti do školy, jedno sedí pred ním, druhé za ním, a na konci manželka. Ale videl som aj inú zostavu. Vpredu otec, a za ním tri deti. Ani nezbadá, keď niektoré stratí. Na každom kroku vás otravujú, aby ste si od nich niečo kúpili. Nejaké drevené sošky alebo korálky. No jediné, čo sa tam oplatí kúpiť, sú cigary a rum. Predávajú aj nejaké koreniny vo fľaši, ktoré treba zaliať rumom alebo červeným vínom. Vraj je to vynikajúce na potenciu, tak som jednu fľašu doniesol aj domov. O účinku som sa ešte nepresvedčil, lebo sa to má vraj luhovať sedem dní," smeje sa slovenský zástupca v radoch IWF Karol Gumán.

Necelé dva týždne exotiky mu vraj bohato stačili. A nič ho nepresvedčilo, aby na bránu do Nového sveta zaklopal ešte raz. Azda až vtedy, keď mu afrodiziakum z fľaše vyprchá. "Ani vtedy. Na dovolenku je to drahé, a tie korene vo fľaši sa dajú stále zalievať."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári