Z Pavarottiho urobil teroristu a zo serpentín perspektívy...

V Košiciach žilo alebo žije nemálo ľudí, ktorí rôznym spôsobom ovplyvňujú históriu mesta. Zaslúžia si teda pozornosť, pripomenutie, krátke ohliadnutie za tým, čo zanechali. I preto sme pripravili publicistický cyklus, v ktorom prinesieme niečí príbeh. Vyrozprávaný či už ústrednou postavou, alebo jeho najbližšími. Dnes je to Naj... moderátor roku 2002 a 2004 Slovenského rozhlasu - Rádia Regina Štefan Lovás, ktorý sa rozhlasovým poslucháčom prihovára vyše 30 rokov.

Prvýkrát zaznelo meno Š. Lovása z rádia, keď bol 10-ročný. Tak veľmi sa mu zapáčilo rozprávanie ľudového rozprávača bačiho Miža, že mu napísal. On ohlas malého poslucháča citoval v rádiu a uviedol aj jeho meno. Po prvýkrát zaznel z éteru už aj jeho hlas a to ako recitátora, keď bol študentom gymnázia v Trebišove a vyhral okresnú súťaž Hviezdoslavovho Kubína.

Začínal recitáciou

a amatérskym divadlom

Š. Lovás mal vzťah k divadlu, dobre recitoval aj spieval a tancoval - hovoria o ňom niekoľkí vtedajší gymnazisti z nižších ročníkov, dnes seniori, žijúci v Košiciach. Bolo samozrejmé, že sa chcel stať hercom. Šťastie býva vrtkavé. Najprv mu neprialo - na Vysokú školu múzických umení ho neprijali. Prijali ho do profesionálneho divadla v Spišskej Novej Vsi. Lenže o rok na to divadlo zrušili. Ponuku z košického Bábkového divadla odmietol a začal študovať osvetu v Bratislave. Ani tam v sebe herca nezaprel. "Stal som sa členom študentského divadla Za rampami. Patrili sme vtedy k najlepším na Slovensku a dokonca sme dvakrát vyhrali československú súťaž Jiráskov Hronov."

A zásluhou Š. Lovása sa obnovila činnosť amatérskeho divadelného súboru v Michalovciach. Tam pracoval po skončení školy v Okresnom a Mestskom kultúrnom a spoločenskom stredisku ako metodik hovoreného slova. Čo sa má pod týmto termínom rozumieť? "Osvetár," vraví Š. Lovás. "V pracovnej náplni som mal okrem iného aj vysielanie v mestskom rozhlase, aj relácie do okresného vysielanie v rozhlase po drôte. Takže bola to akási predpríprava na profesionálnu dráhu v rozhlase." Uvažoval aj možnosti stať sa rozhlasovým hlásateľom. "Ale keď došlo k tomu, že bolo treba podať prihlášku na konkurz, nepodal som ju, zľakol som sa."

Šťastie je vrtkavé, ale odvážnym praje. Ako je možné, že po tej strate odvahy sa na Š. Lovása predsa usmialo?

"Dostal som pozvánku na konkurz," spomína. "Bol som prekvapený, ako sa to mohlo stať. Prihlášku podala moja manželka. Na jej prehováranie som sa nakoniec odhodlal ísť na konkurz. Boli prihlásení dvadsiati. Vybrali mňa. V januári bude 35 rokov, ako sa začala moja profesionálna práca v rozhlase. Dnes som už na dôchodku, pracujem ešte externe. Každý pondelok popoludní vysielam hudobné pozdravy a okrem toho aj píšem."

Najprv tréma,

potom napätie

Skočiť rovnými nohami do niečoho úplne nového, aj keď nie neznámeho a odrazu sa dostať tiež pod akúsi verejnú kontrolu tisícov ľudí, ktorých oslovujete, prihovárate sa im, ráno ich budíte, ste s nimi aj v noci, to je predsa len veľká zmena. Všeličo musel preskákať každý hlásateľ a teda aj Š. Lovás, aby svojím príjemným hlasom, s úsmevom o štvrtej ráno a v pohode zahlásil čas: "Dobré ráno, vážení poslucháči, sú štyri hodiny. Dnes je piatok štrnásteho. Vítame vás pri prijímačoch so želaním úspechov a dobrej pohody počas celého dňa. Aby sa aj vám sviežo vstávalo, ponúkame vám dychovú hudbu..."

Na svoje rozhlasové začiatky spomína Š. Lovás ako na výrazný prelom v živote a na to, ako sa musel začať učiť rozhlasovú abecedu. "Stal som sa kolegom takej výraznej osobnosti slovenského rozhlasu, ktorú som obdivoval už dávno predtým - pani Vierky Petrusovej. A bolo to moje veľké šťastie. Myslel som si totiž, že prijatím do rozhlasu som sa stal ´majstrom sveta´. Pani Petrusová ma však vyviedla z omylu a pod jej vedením som začal na sebe tvrdo pracovať. Neraz mi napadlo, že sa na to vykašlem, ale Vierka bola trpezlivá učiteľka a napokon ma ´vycepovala´. Za to som jej nesmierne vďačný."

Herci, speváci, moderátori s dlhoročnými skúsenosťami hovoria, že majú pred účinkovaním trému, že sú stále v napätí. Zo začiatku, ako hovorí Š. Lovás, sa chvel pri mikrofóne pri každom vysielaní. Potom trému vystriedalo napätie a to zostalo doteraz. Pritrafili sa aj "breptíky", lebo byť profesionálom ešte neznamená byť suverénom. Na niektoré si spomína. "Svetoznámeho tenoristu Pavarottiho som označil ako ´teroristu´, namiesto Cesta do Vysokých Tatier vedie serpentínami, som prečítal ´perspektívami´."

Nocovanie v rozhlase

Málokto má aspoň akú-takú predstavu o práci rozhlasového hlásateľa. Na čítanie každého textu, ktorý dostane napísaný, sa treba pripraviť v pokoji, prečítať ho nahlas, urobiť si do neho poznámky. Š. Lovás mal svoje značky, v ktorých sa vyznal iba on a vedel, kedy mal ísť s hlasom dolu, kedy rovno, kedy sa pousmiať - lebo aj to treba, hoci sú hlásatelia skrytí pred očami divákov, nie však pred ich sluchom.

Možno niekomu napadne, kedy vlastne chodil Š. Lovás do práce, keď sa už ráno o štvrtej prihováral poslucháčom. Niektorí sedeli už v autobuse a počúvali cestou do práce rádio spolu s vodičom. Vyhrávali ľudovky. "Boli časy, že sme v rozhlase museli aj spávať. Do polnoci sme vysielali koncert symfonickej hudby, ráno o štvrtej sme začínali vysielanie rannej hudby a pokračovalo sa Dobrým ránom. Zobudil ma vrátnik, o pol štvrtej som vstával, aby som sa trošku prebral. Do štvrtej som si precvičoval hlas, doslova ho prekričal, a o štvrtej som už bol v pohode a hlásil čas aj so želaním dobrého rána. O šiestej sa začínalo Dobré ráno, už prišiel aj redaktor, hlásateľ zahlasoval čas a čítal komentáre."

Aj hlásateľovi sa môže stať, že sa mu chce kýchnuť, zakašľať, na čo sa pamätá dômyselným zariadením, akým je "kašlátko". Stisne sa páčka, zakašle alebo kýchne a do éteru sa nedostane žiaden zvuk.

Košické televízne štúdio ešte v bývalom Československu vysielalo dokumentárne filmy a seriály zahraničnej produkcie. K dokumentárnym filmom čítal komentáre aj Š. Lovás. Mohli ste ho vidieť aj na obrazovke ako hlásateľa v Bratislave, aj v Prahe vo vysielaní federálnych televíznych novín. Dva roky bol v Moskve, kde hlásil po slovensky v zahraničnom vysielaní moskovského rozhlasu. V čase, keď za Michaila Gorbačova vrcholila perestrojka. "Čítal som aj niektoré odvážne myšlienky o Československu, aké sa u nás ešte verejne nevyslovovali a v rozhlase by určite neprešli. Bolo nám tam poriadne horúco."

Dušou bol stále Š. Lovás foklorista, takže sa realizoval aj ako konferenciér na folklórnych podujatiach. Keď boli v Prahe Spartakiády, každý kraj z celej ČSR sa prezentoval kultúrnym programom. Východoslovenský uvádzal on. Z folklórnych slávností vo Východnej má dokonca aj plakety, lebo aj tam viackrát konferoval. I každoročnú medzinárodnú prehliadku folklórnych súborov tu v amfiteátri. Zmenou boli Egokoncerty. Poriadal ich košický PKO v Dome umenia.

"Boli s populárnymi hercami ako s Božidarou Turzonovovou, Štefanom Kvietikom, Ivanom Krajíčkom, Emilom Horváthom mladším, so speváčkou Janou Kociánovou, s českým hercom Janom Brabcom." Š. Lovás ich nepredstavoval iba ako hercov, ale aj z tej ľudskej stránky. "Niekedy sa dostali do úzkych. Pani Turzonovová mi len tak mimochodom povedala, že voľakedy hrávala na klavíri. Keď som ju poprosil, aby niečo zahrala. Nechcela, ale na toľké moje naliehanie si za klavír sadla. Hrala tak falošne, že som to aj oľutoval. Ale ľuďom to neprekážalo a ona to brala s humorom."

Hudobné pozdravy

Osobitné miesto ma v práci Š. Lovasa relácia Hudobné pozdravy. V 70. a 80. rokoch sa vysielali pod názvom Hráme jubilantom. Táto rodinná relácia sa stala tŕňom v oku ideológom. Napadlo by vás, že by sa do nej mohol votrieť triedny nepriateľ? Naozaj reláciu pre jubilantov zrušili, na nezmyselný príkaz "zhora". Vraj sa do jednej skupiny oslávencov dostali nepriatelia socializmu so zaslúžilými členmi strany. Obnovila sa a je tu pre ľudí ako Hudobné pozdravy. Stala sa profesionálnou aj srdcovou záležitosťou Š. Lovása. Kadečo v nich pisatelia pokomolia. Niekoľko takých perličiek bolo uverejnených v publikácii k 10. výročiu hudobných pozdravov. Tu sú:

- K 80. narodeninám zablahoželali otcovi a dedovi: Marec, poberaj sa starec! (Rozhlasáci to zjemnili na "Poberaj sa poberaj, na oslavu jubilea")

- Zahrajte mojej manželke k päťdesiatke nejaký Senzus. Len nie o tej dvestoročnej korytnačke! Tú ste už hrali mne.

- Píšem vám o pesničku pre mojoho manžela... ďakovať mu netreba, lebo viete, on je veľmi zlý, bola som pri ňom viac bitá ako sýta. Len mu zahrajte jeho obľúbenú: Keby sa rôčky vrátili, zas by sme spolu randili...'

- Žiadali zahrať pesničku "ovedz že mi, povedz, hlavičko dubová (namiesto lavičko dubová).

Takéto omyly rozhlasovým poslucháčom každý prepáči, tak ako oni prepáčia omyly rozhlasákov. Za taký svoj najväčší voči jednému oslávencovi považuje Š. Lovás ten, keď tridsaťročnému otcovi blahoželali jeho dvojčatá a on prečítal "vnúčatá". "Aj tak vás budem ďalej počúvať," zareagoval poslucháč.

Svoju vďačnosť obľúbenému moderátorovi prejavujú v anketách o Naj... moderátora. Takej pocty sa dostalo aj Š. Lovásovi, keď sa dvakrát stal Naj... moderátorom roku 2002 a roku 2004 Slovenského rozhlasu - Rádia Regina a stal sa držiteľom dvoch krištáľových mikrofónov. Preto sme mu na záver položili tieto otázky:

NAJsrandovnejší trapas: "Pri vysielaní denníka východného Sloenska, kde sme boli traja a ja som pri vstávaní zakopol o stôl, chytil som si nohu a začal poskakovať. To kolegov tak rozosmialo, že nemohli ani hovoriť. Poslucháčom sa ospravedlnili."

NAJväčší trapas: "Keď sa mi pri čítaní správ pomiešali papiere a začal som znovu to isté."

Na čo bol NAJviac pyšný v práci: "Na tie krištáľové mikrofóny. Cením si aj to, že mám veľa poslucháčskych ohlasov z Hudobných pozdravov."

Čo považuje v živote za NAJdôležitejšie: "Vzájomnú úctu medzi ľuďmi."

Soňa MAKAROVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári