Zákazníkom objednanú pesničku sa naučili v šatni z telefónu

Gran Canaria španielsky ostrov v atlantickom oceáne sa nachádza bližšie k Afrike ako ku Španielsku. Úžasné pláže s piesočnými dunami, každú hodinu meniacimi svoj tvar, palmové oázy a bizarné skaly. Takto vyzerá príroda na ostrove večnej jari, ktorí dostal tento názov kvôli stálej, príjemnej klíme. Ani v zime tu teplota neklesá pod 20°C. Na takomto rozprávkovom mieste strávil hudobník Radoslav Zelenák viac ako rok.

Na ostrov sa dostal pred dvoma rokmi vďaka kamarátovi, ktorý mu ponúkol hrať v kapele po hoteloch. Najprv si však hudobná skupina Paradais musela pripraviť a dokonale nacvičiť pestrý repertoár španielskych skladieb a klasických svetových singlov. Potom sa musela zúčastniť konkurzu v Prahe a vyhrať ho. "Konkurz usporiadala španielska agentúra vyhľadávajúca nové hudobné skupiny. Hlavný šéf nás tam moril tak, že sme mali pocit, že už nevieme hrať. Nakoniec si zo všetkých skupín vybral dve a jednou sme boli my," spomína Rado.

Kapela mala štyroch členov. Speváčku Evu, gitaristu Jara, bubeníka Peťa a klaviristu Rada. Na Gran Canariu sa vybrali v decembri. Škoda Felicia bola napraskaná batožinou až po strop auta. Skrčení v neprirodzených polohách sa trápili celé štyri dni, pokiaľ nedorazili do prístavu Cádiz na samom juhu Španielska, neďaleko Gibraltáru. Tu nasadli na obrovský trajekt.

"Všetci zo skupiny pojedli tabletky, aby predišli morskej nemoci. Ja jediný som si ich nedal, pretože som chcel vedieť, čo je to vlastne za choroba. Sranda bola, že všetkým bolo z tých tabletiek zle, len ja som sa mohol úplne v pohode najesť. Cítil som akurát také mierne kolísanie, ako keby som vypil tri pivá." Na lodi sa s Košičanmi plavil populárny španielsky spevák. Vzbudzoval všeobecný záujem, ľudia ho obdivne pozorovali. Pekná blonďavá slovenská speváčka neunikla jeho pozornosti. Preto si prisadol k partii slovenských hudobníkov a dal sa s nimi do reči. "Nakoniec sme si spolu aj zahrali. Na gitare hral tak perfektne, ohnivo, že sme až plakali. Bol masakrálne rytmicky zdatný."

Písna šéfka

Po dva a pol dňovej plavbe vystúpili v Las Palomas hlavnom meste Gran Canárii. Odtiaľ cestovali do známeho strediska Maspalomas, kde ich čakala šéfka agentúry, atraktívna 45-ročná Chuany. "Privítala nás čokoládkami a ihneď nám dala rozvrh kedy a kde budeme hrať. Už v ten večer sme mali prvé vystúpenie a to sme boli po ceste celí dokrčení. Tam neplatilo, také niečo, že teraz sa necítim dobre. Horúčku 40°C som mohol mať pred hraním, na pódiu nie a po hraní som ju mohol mať znovu," opisuje nekompromisné podmienky.

Nikdy nesmeli začať hrať skôr alebo neskôr ako bolo dohodnuté. Nikdy nemohli skončiť skôr a nikdy si nemohli dovoliť prísť na vystúpenie neupravení. Šéfka bola prísna a námatkovo ich kontrolovala, či sú vhodne oblečení, čistí, voňaví, oholení a dokonca či majú čisté nechty. "Takisto sa nemohlo stať, že by sme nevedeli zahrať pesničku, o ktorú nás požiada niektorý hosť. Za celý rok sa nám to stalo len raz, ale podarilo sa nám to vyriešiť tak, že nikto nič nezbadal. Vyhlásili sme prestávku a povedali, že skladbu zahráme v ďalšom kole. Potom sme v šatni tuho rozmýšľali, volali známym a jeden z nich tu pieseň poznal. Zaspieval nám základné takty do telefónu a my sme ju potom v pohode zahrali."

Prvý polrok vystupovali v najlepšom grand hoteli na Gran Canarii, Vila de Conde (Grófova vila). "Taký hotel som naozaj nikdy nevidel. Bol tak gýčovo luxusný, až bol krásny. Veľký bol ako jedno menšie sídlisko. Architektúrou asi ako Dóm sv. Alžbety. Vyzeral ako také malé mesto. Bolo v ňom kino, bazény, welnes centrum, piváreň, kaviarničky, námestíčka. Jedna noc tam stála 500 eur."

Hrali väčšinou v hotelovej pivárni, začínali od deviatej hodine večer a končili o jednej ráno. Medzitým v programe vystupovali tanečnice, kúzelník a niekedy aj čínski akrobati. Ďalšie mesiace hrali týždeň čo týždeň v inom hotely. Spali v byte, ktorý im zabezpečila agentúra. Jedli v miestnostiach určených pre zamestnancov hotela. "Jedlo bolo super. Všade boli švédske stoly. Bolo o nás naozaj krásne postarané. Agentúra nám platila jedlo i ubytovanie a v podstate sme zarobené peniaze ani nemuseli míňať."

Lenže lákadiel bolo na ostrove viac ako dosť. Dopriavali si také veci, na ktoré v Košiciach nemohli ani pomyslieť. Všetci boli mladí a na Gran Canárii sa žije. Míňali v podnikoch, v obchodoch a na taxíkoch. "Zistil som, že prídem do obchodu a zrazu si môžem kúpiť hocičo na čo by som doma musel šetriť celý rok. Je to veľmi dobrý pocit, takí liečivý. Na Slovensku musí človek veľakrát rozmýšľať, či si môže dať v reštaurácii pivo...," spomína na blažené časy.

Aj keď Radovi ľahká kanárska strava s množstvom morských príšeriek a zeleniny, veľmi chutila, slovenská kuchyňa mu po čase začala chýbať. "Jedna speváčka z inej kapely nás pozvala na bryndzové halušky. Urobila ich tak, že nechala skysnúť nejaký jogurt a to bola akože bryndza. Chutilo to podobne a po dlhom čase sme sa opäť cítili ako doma."

Košickí muzikanti po "šichte" radi vymenili luxusné priestory hotela za jednoduchšie v pivárni U Janka. Podnik s typickým slovenským názvom viedol Košičan, zbehlý chlapík, ktorý vedel vybaviť všetko. "U neho sa stretávali všetky kapely. Mal tam telefóny, internet, odtiaľ sme sa spájali s domovom. Poznal ho tam každý a vo všetkom mal prsty. Pol liter piva predával za euro 50, ktoré všade inde stálo najmenej sedem eur."

Našiel si priateľku

Na ostrove si našiel priateľku. Nebola to Kanárčanka ale Košičanka, spievajúca v inej slovenskej kapele. V Košiciach bývala len pár metrov vedľa neho. Musel ísť až do Španielska aby ju stretol... "Oni nemajú také krásne dievčatá ako my. Španielky majú veľké zadky. Pútavé sú vďaka tomu, že sú veľmi živelné a sexi. Majú v sebe nádherný oheň a rytmus v krvi."

Rado tvrdí, že nevidel Španiela, ktorý by sa nevedel hýbať. Keď sa zabávajú Španieli, tak je všetko hore nohami. "Nemci sa nikdy nevedeli tak odviazať. Ale keď sme tam mali Španielov, tak na parket prišli všetky ženy, mladé i staré. Ešte aj taká ženička z domácnosti, typická mama, začne krútiť bokmi tak sexi, že jej manžel je z toho šialený. Španielky tancujú vražedne. A muži poskakujú okolo nich ako kohúti."

Okrem klasického flamenga a samby, španielski -chlapci výborne ovládajú capoeiru (rituálny bojový tanec) a futbal. Medzi mladými Španielmi je hašiš a marihuana bežnou záležitosťou. Na uliciach ich ponúka každý druhý černoch. "Najprv vám ponúkne hodinky a potom hašiš. A na mňa rovno ´vybalili´ to druhé. Asi mám na to imidž," veselo hodnotí svoj zovňajšok.

Španieli často niečo oslavujú. Keď majú nejaký sviatok, tak z kaviarní vyhráva flamengo, byty sú pootvárané a všade je plno ľudí, ktorí sa smejú a zabávajú. Vedia si vychutnávať život plnými dúškami. Žiaden Španiel si z ničoho ťažkú hlavu nerobí. "Bežne som tam videl situáciu, keď v obchode predavačke zazvoní mobil a ona je schopná sa s telefonujúcim 10 minút baviť, napriek tomu, že ľudia tam čakajú v rade. A tí zákazníci z toho vôbec nie sú nervózni, v pohode sa začnú rozprávať medzi sebou. U nás by v takomto prípade ľudí šľak trafil. Aj ja som to zo začiatku nechápal. Ale po troch mesiacoch som si na to zvykol a dokonca sa mi ten ich ´veget´ začal páčiť."

Veľmi radi používajú slovíčko "maňána" (zajtra). Znamená to asi toľko, že všetko čo sa dá, sa môže nechať na zajtra. Nechápu, prečo by sa mali ponáhľať. Zamestnanie si však veľmi vážia a keď treba, robia dovtedy pokiaľ to nie je potrebné. A nehundre tu kvôli tomu nik. "V robote všetci šliapu ako hodinky, držia formu, ale akonáhle vyjdú vonku sú z nich iní ľudia. Odviažu sa a sú veľmi spontánni."

Príslovečná španielska horkokrvnosť sa neodráža len v ich tanci ale aj v povahe. Ale tak ako vedia rýchlo "zbĺknuť", sa však dokážu aj ukľudniť. "Keď som raz niečo oznamoval šéfke, nestihol som vec dokončiť a už vybuchla, zobrala telefón a tresla ho o stôl tak, že ho rozbila. Za dve minúty sa však opäť usmievala a všetko bolo v poriadku. Ich mentalita sa mi veľmi zapáčila, pretože sa z nich dá vyjsť a vôbec nie sú ´slizniaci´," hovorí. Rado tam za celý čas nestretol žiadneho mrzutého alebo nervózneho Španiela. Žijú si ležérnym a pre naše vnímanie, priam rozvláčnym životom.

Naučil sa jazyk

Za jedinú negatívnu stránku španielskej povahy považuje ich kastovanie do jednotlivých spoločenských tried. "Napríklad upratovačka nikdy nemôže jesť spoločne s manažérmi hotela. To je u nich neprípustné. Vážia si ľudí, ktorí majú peniaze, alebo robia vo vychytenom podniku, či niečo znamenajú. Mali sme šťastie, lebo muzikanti sú tam veľmi dobre zaradení."

Najviac priateľov mal z hotelového personálu. Vo väčšine prípadov sa s nimi zoznámil tak, že ho oslovovali kvôli atraktívnej speváčke. "Bola blondína so všetkými prednosťami a Španieli z nej boli úplne pobláznení. Vypytovali sa ma, či má frajera. Ona mi potom dávala inštrukcie, že čo mám komu povedať. Okolo nej bolo stále rušno," smeje sa Rado. Speváčka bola medzi chlapcami v kapele tabu, brali ju ako sestru. "Až tu som zistil, že ženy naozaj všetko vnímajú ináč ako muži. Museli sme znášať všetky jej depresie. Ale bola silná. Aj keď jej bolo smutno, keď vyšla na pódium zapla sa ako žiarovka a nič na nej nebolo vidieť. Spievala tak dobre v cudzích jazykoch, že nikto jej neveril, že nevie o čom spieva."

Rado najprv so Španielmi komunikoval po anglicky. Na rozdiel od svojich parťákov sa netúžil naučiť španielčinu, pretože sa mu nepáčila, znela mu priveľmi rómsky. Po treťom mesiaci si uvedomil, že rozumie o čom sa ľudia bavia v obchode. "Učím sa jazyky ľahko. A keďže som mal priateľku, ktorá po španielsky komunikovala a na byte som neustále počúval, ako moji kamaráti opakujú nahlas slovíčka, lebo chodili na kurz španielčiny, nejako sa to na mňa nachytalo."

Španieli sú tak hrdý národ ako aj ich piesne a hudba. Podľa Rada v ich hrdosti je príčina, že v hoteloch hrajú len zahraničné kapely. Nevedia a ani sa nechcú naučiť hrať európsky repertoár, o nemeckých pesničkách ani nehovoriac. Ostrov je ekonomicky závislý od nemeckých turistov, ktorých je tu najviac. Obidve národy sa však v láske veľmi nemajú. Sú natoľko rozdielni, že sa to ani nedá. "Nemci nemajú radi Španielov, lebo sú bordelári a oni by vo všetkom chceli mať poriadok. Keď Kanárčan vyhodí na zem prázdnu fľašu koly, sú schopní mu za to ´vyčistiť´ žalúdok. Správajú sa tam, ako keby bol ostrov ich kolóniou. Nečudujem sa, že sa to Španielom nepáči. Španieli ich však rešpektujú, pretože sú ich hostia a žijú z nich. Keby na nich neboli závislí, určite by im na ostrov nedovolili ani vstúpiť," opisuje Rado.

Práca na ostrove bola pre Rada jednou veľkou dovolenkou. Aj keď sa momentálne naplno venuje tvoreniu ezoterického hudobného repertoáru pre svoju kapelu Aum Shanti, Gran Canáriu si tento rok, ešte plánuje zopakovať.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: Trikrát, dosť!

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári