miestu jej konania 10-tisíc divákov. Hoci mali organizátori s koordináciou a zápchami na cestách problémy, záujem verejnosti ich potešil. Všetky nakoniec so záujmom sledovali bojové akcie v priesmyku, ktoré trvali 1,5 hodiny.
Sovietske aj českoskoslovenské vojská síce odolávali nemeckej presile, ale na bojisku ležalo čoraz viac mŕtvych. "To boli naozaj ťažké boje. Nemci tu dali Rusom na frak a dlho sa prebíjali," poučil nás Vasiľ Marčišin z Kapišovej, hoci v čase, keď sa v priesmyku bojovalo, bol ešte len chlapec. "Evakuovali nás až ku Prešovu, do Chminianskej Novej Vsi. Nemci nás doslova vyhnali a vrátili sme sa až na konci vojny, v máji," dodáva.
Peter Baka z Rakovčíka si zaspomínal, že ich rodina ušla smerom na Bardejov, keď Nemci začali Kapišovú bombardovať. Vrátili sa do zničených domovov, v niektorých vypálených našli aj zdochnuté kone. Začínať nanovo nebolo ľahké. O mnohých príbuzných a priateľov prišli aj po vojne. Na poliach a v lesoch bolo toľko munície, že nešťastia sa stávali veľmi často. Pyrotechnici muníciu nestíhali zneškodňovať. Napokon, nachádza sa stále. Aj po 62 rokoch. "Ja sa čudujem tým mladým, čo sa túlajú po lesoch a hľadajú bomby. Hazardujú so životmi," dodáva Peter Baka.
Bojovú akciu predvádzali slovenské, české aj poľské kluby vojenskej histórie. Vyše 200 vojakov s ťažkou bojovou technikou, za rachotu pušiek, guľometov a výstrelov z tankov navodzovali divákom niekdajšiu realitu. Len čo akcia skončila a pyrotechnici skontrolovali priesmyk, diváci sa rozbehli medzi vojakov. Deti hľadali stratené odznaky a náboje, fotili sa s vojakmi a diskutovali. Členovia klubov neboli skúpi na slovo. Napokon, v tento deň boli aspoň na chvíľu hrdinami. V nemeckých, sovietskych či českoslosvenských uniformách sme našli vojakov v každom veku, ženy, ba aj celé rodiny. "Patríme do klubu Jihlava. Najprv s tým začal manžel, potom synovia, dcéra a asi štyri roky to robím aj ja. Tie povely mám akosi v krvi," povedala nám Monika Bláhová inak predavačka textilu.
Keď nie je práve v akcii, tak im pomáha hľadať materiál na uniformy. Vraj práve s tými ruskými je najväčší problém. Často si ich musia nechávať dovážať od priekupníkov, ale ak je vhodný materiál, tak si ich šijú doma. Nedalo nám, aby sme sa neopýtali, kto velí doma. "Ten najmenší a ja to koordinujem," reaguje so smiechom Petr Bláha ukazujúc na manželku.
Skúseného veliteľa z tohto klubu, Dušana Hradeckého, sme sa opýtali, ako hodnotí bojovú akciu. "Je to obrovská otvorená plocha, takže si myslím, že každý z nás sa vedel vžiť do situácie, ako to vyzeralo pre 62 rokmi, keď tu chlapi museli pod ostrou paľbou behať po zložitom teréne. Tu po nich Nemci strieľali ako po králikoch a aj preto padli tisícky ruských vojakov. Museli ustúpiť a zdržali sa tu asi tri týždne."
Manželia Katarína a František Ambroziovci zo Spiša patria do popradského klubu Tiger Slovakia. "No, mali tu poriadne ťažký terén, keď to porovnáme s Tekovom, Tisovcom alebo Košicami," zhodnotili situáciu. Inak, vojenskej histórii sa venujú len rok a pod Duklou boli po prvý raz. Donedávna sa intenzívne venovali veteranizmu. Majú tri dcéry, jedna z nich je dokonca profesionálnou vojačkou. "Treba sa nejako vyblbnúť, aby sme vedeli, že žijeme," dodáva so smiechom manželka Katarína na margo nového koníčka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
