Košice boli až piatym východoslovenským mestom v elektrifikácii, lebo mali zavedené plynové osvetlenie
Keď mali elektráreň, raz nebolo vody, inokedy chýbalo uhlie
Soňa MAKAROVÁ
Elektrárne sa začali budovať na Slovensku v predposlednom desaťročí 19.storočia. Na východnom Slovensku postavilo prvú elektráreň mesto Gelnica (1892), po nej Kežmarok, Spišská Nová Ves, Prešov a Košice. Košice sa oneskorili preto, lebo mali plynové osvetlenie od roku 1870 a Augsburská plynárenská spoločnosť, ktorá sa oň starala, mala zmluvu s mestom na zriadenie elektrárne v Košiciach od januára 1901. Novou zmluvou sa termín zavedenia elektriny skrátil o šesť rokov. Mesto nemalo finančné prostriedky na prevádzku plynárne, elektrárne, vodovodu ani kanalizácie, preto uzatváralo zmluvy s podnikateľmi s možnosťou neskoršieho prevzatia a vytvorenia mestských verejných podnikov.
PRVÉ SPRÁVY O ELEKTRIFIKÁCII
Správa o osadení stĺpov elektrického vedenia v Košiciach sa objavila v tlači v októbri roku 1900. Povolenie viesť elektrické vedenie nad zemou pozdĺž Moldavskej cesty mali už v máji toho istého roku a verejné osvetlenie začali inštalovať v roku 1907. Prvé správy o možnosti zavedenia elektrického osvetlenia a elektriny vôbec, ale aj do súkromných domov sa začínajú objavovať v roku 1891. Nevie sa, kto navrhol, aby sa plynové osvetlenie preorientovalo na elektrické, ktoré odporúčali bankám aj podnikateľom. Mestské zastupiteľstvo v Košiciach sa touto myšlienkou zaoberalo ešte v roku 1895, keď uvažovalo o prenajatí Mlynského náhonu na využitie pre výstavbu vodnej elektrárne. Vypracovalo aj zmluvu, ktorú ale minister vnútra neschválil a vrátil ju na prepracovanie. Mal vážne námietky voči prenajatiu vodnej energie Hornádu i voči elektrickému osvetleniu Košíc. Mestské zastupiteľstvo rozhodlo 9. septembra 1895, že zmluva sa musí prepracovať a Košice sa musia modernizovať zavedením elektriny všade, kde to bude možné. O rok, keď kládli káble, sa veľa debatovalo o tom, či sa vôbec takáto modernizácia oplatí, a kto si bude môcť dovoliť takú vymoženosť, akou je elektrické osvetlenie. Jedni hovorili, že elektrina vyrobená pomocou vodnej energie, nebude až taká drahá, druhú, že aj keby bola len o niečo drahšia ako plyn, nebudú si ju môcť zaviesť všetci majitelia obchodov, lebo finančná situácia väčšiny z nich nebola veľmi priaznivá. Zastupiteľstvo rátalo s tým, že hotely určite ako prvé vymenia plyn za elektrinu pre pohodlie svojich hostí, ktorí náklady na inštaláciu radi zaplatia v mierne zvýšenej cene za ubytovanie, veď - kto by nedal prednosť takejto novinke?
OBJEKTÍVNE ŤAŽKOSTI
V polovici decembra toho istého roku už mali niektoré košické obchody skúšobne zavedenú elektrinu. Veď bolo pred Vianocami a toto nové osvetlenie malo prilákať zákazníkov. Koncom roka začína mesto uvažovať o zavedení elektriny do domácností. Podľa nemecko-maďarsky tlačeného Kaschauer Zeitung z roku 1897 od 27. novembra "pre prevádzku košickej elektrárne zaradili aj motory na paru s výkonom 125 konských síl pre zabezpečenie elektrického prúdu, ktorá pri dovtedajšom používaní vodného zdroja nebola istá".
Keď Ústredná plynárenská a elektrárenská účastinná spoločnosť v Budapešti prevzala do svojej správy v roku 1900 elektrárne v Košiciach, začali zavádzať elektrinu do verejných budov a priemyselných podnikov v rôznych mestských častiach. Záujem spočiatku nebol veľký. Potom namontovali dva parné stroje, čím sa zvýšil výkon elektrárne, lenže to nepomohlo odstrániť nespokojnosť Košičanov s verejným osvetlením. Sťažovali sa na slabé žiarovky, na výpady prúdu, spôsobené buď nedostatkom vody v Hornáde alebo chýbajúcim uhlím. Na naliehanie občanov a ich sústavné sťažnosti prevzalo mesto do svojej správy elektrárne v rámci mestských verejných podnikov popri plynárni, vodnárni a kanalizácii. Závodným inžinierom elektrární sa stal Róbert Václav Michl. V tejto funkcii zotrval do roku 1932. Lenže - mesto nemohlo prikázať Mlynskému jarku, aby v ňom tieklo viac vody, alebo aby sa zlepšil prísun uhlia. Situácia sa ešte zhoršila, keď od roku 1914 zásobovala elektráreň mestskú pouličnú železnicu i napriek tomu, že postavili tri usmerňovače a jednu nárazovú batériu.
"HLADOVÁ" STAVBA NA HORNÁDE
V súvislosti s využívaním vody Hornádu na výrobu elektriny pripomenieme, že v tom čase Hornád bol úplne iný. Keď ešte nebol regulovaný, v čase dažďov a na jar jeho voda siahala až do terajšieho mestského parku. súčasná komunikácia pod Štefánikovou bola korytom Mlynského náhonu a mosty, ktoré sú nad cestou, boli v minulosti nad vodnou hladinou. Ako niekdajší Hornád vyzeral?
Jeho bývalý tok za železničnou stanicou z východnej strany bol pomerne plytký, s viacerými meandrami a pri návalových vodách sa koryto rozvodňovalo, čím vznikali dosť veľké škody vo východnej časti Košíc. V roku 1928 začali regulovať Hornád od starého splavu na úseku za železničnou stanicou, bývalou starou plynárňou, železničným depom po bývalý závod na živice K. C. Menzela, kde sa vlieval Mlynský náhon do regulovaného koryta Hornádu. Stavba trvala šesť rokov a ľudia ju volali "hladová". Preto, lebo v tom čase bola veľká nezamestnanosť. Ďalšie úseky regulovali po druhej svetovej vojne až ku Krásnej nad Hornádom. Niekdajšie staré koryto rieky zasypávali. Na Mlynskom náhone robili menšie úpravy v rokoch 1926 - 1927, keď spevňovali svahy a väčšiu reguláciu toku koryta náhonu, keď ho vyrovnali na Jesenského ulici.
Cigánska svadba
Na Cigánskej svadbe mohli byť Košičania v júni roku 1934. Nie však skutočnej, ale divadelnej vo Východoslovenskom národnom divadle v Košiciach, kde bola premiéra tejto veselohry, o ktorej sa dlho hovorilo ako o jedinečnom predstavení. Jedinečnom preto, že v tejto hre autora Gabriela Kríža účinkovali členovia dramatickej družiny Kultúrneho a sociálneho spolku Cigánov pri Mestskom osvetovom zbore v Košiciach.
Regionálna tlač písala o dramatikovi Gabrielovi Krížovi, ktorého zásluhou vznikla táto dramatická družina, tak, že jej členov osobne vyhľadával a získaval medzi obyvateľmi cigánskeho tábora, aj s učiteľom Pačenovským, kde, ako píše Slovenský východ "... bolo treba hodne námahy a sebazapierania. Ale dni sa potuľovať v košickom cigánskom tábore, pozorovať ich a vyberať z chatrčí, dávať im otázky, precvičovať pár riadkov hneď na malom dvorku alebo ulici a i keď sa vyskúšaný Cigán pre dramatickú skupinu hodil, neprišiel a nebolo vyhrané..."
Kríž napísal aj režíroval veselohru so spevmi a tancami, priamo "ušitá" pre rómskych hercov. Aj dejovo im bola blízka. Veselý príbeh kočovných Rómov sa odohrával v tábore. Hudobnú a spevácku zložku hry mal na starosti učiteľ Koloman Pačenovský, ktorý bol aj zakladateľom detskej cigánskej kapely, vytvorenej z jeho žiakov. Tá účinkovala aj počas prestávok predstavenia a mala podľa tlače veľký úspech, rovnako ako cigánska hudba dospelých, sprevádzajúca účinkujúcich. Popoludní hrali pre vidiecke obecenstvo, večer pre Košičanov a dopoludnia pre školy, vstupenky sa podľa zaužívaného zvyku predávali v kníhkupectvách Kustra, Šulc, Vitéz na Štefánikovej ulici. Výťažok z predstavení venovali na podporu nezamestnaným Rómom.
S piesňami, tancami a scénkami z predstavenia vystupovali rómski herci na rôznych kultúrnych podujatiach ešte aj v roku 1938 v Košiciach aj v okolí a získali si všade obecenstvo. Dramatická družina účinkovala v Košiciach v Schalkháze v tom istom roku na oslavách päťstoročnice príchodu Rómov na Slovensko spolu s vyše sto hudobníkmi z východného Slovenska.
Taxikári nemali voči zákazníkom zábrany v cenách a majitelia Astórie a Európy zase platné licencie.
Zlodej ukradol zo záhrady barančeka aj so stromom, o ktorý bol priviazaný
Ešte z monarchie sa tradoval zvyk, že dôstojníci a chovatelia koní poriadali v Barci konské dostihy. Tak to bolo aj v dvadsiatych rokoch 20. storočia, kedy patrili k významným podujatiam, na ktorých sa schádzali záujemcovia z blízkeho aj vzdialenejšieho okolia.
V októbri 1923 bolo pekné počasie a do Košíc prichádzali diváci vlakom, odkiaľ ich do Barce prepravovali taxíky a rožky. Drožky mali stanovište na tamojšej Roosweltovej a Alžbetinej a taxíky parkovali pred divadlom. Jedni aj druhí mali stále obsadené, čo využili taxikári a hneď zvyšovali ceny. Za jednu jazdu od divadla po dostihovú dráhu v Barci účtovali 160 korún, čo bolo za osem kilometrov nehorázne. Zákazníci, najmä košickí, sa sťažovali na Protiúžernom úrade a pretože sťažovateľov bolo veľa, rozhodol sa tento urobiť revíziu licencií a to nielen u taxikárov, ale aj u hostinských a majiteľov kaviarní a hotelov. revízia ukázala, že 55 licencií v Košiciach bolo potvrdených a 58 zrušených, pričom bolo podaných celkom dvesto žiadostí. Medzi zrušenými bola aj na kaviareň Astória, hotel a kaviareň Európa a päť hostincov. V prvom prípade bol majiteľ viackrát trestaný a v druhom nebol československým občanom. Načierno jazdil iba jeden taxikár a drožkári mali všetky doklady v poriadku. Jedným i druhým ceny určovalo mesto.
Na dostihy sa chystal aj štátny zamestnanec Bohumil Hradílek s rodinou. Pred odchodom chcel bieleho barančeka, ktorého choval v záhrade kvôli deťom, odviazať z reťaze, ktorou na noc barančeka uväzoval k jabloni a reťaz zamykal. Na jeho veľké prekvapenie, v záhrade jeho obľúbenec nebol, ale nebola tam ani jabloň. Pre zlodeja bolo jednoduchšie vyťať strom a tak stiahnuť z neho zamknutú reťaz. Polícia vyšetrovala výrub stromov kvôli drevu, ale takúto, takúto kurióznu krádež kvôli zvieraťu ešte nezaznamenala.
Zato Protiúžerový úrad zaznamenal nezákonný predaj éteru na trhoviskách. Pred rokom bol totiž zákaz predaja Francovky na celom Slovensku, pre jej mimoriadne veľký odbyt na pitie namiesto pálenky. Krátko po zákaze dostali niektorí Bardejovskí obchodníci povolenie na vývoz éteru do Poľska, ten však fingovali a predávali ho namiesto pálenky nie len v okolí mesta, ale aj "väčším odberateľom". Boli to priekupníci, ktorí kšeftovali s éterom až v Košiciach. Dvoch pristihli pri predaji na Alžbetinom námestí, kde ho predávali vo fľaštičkách označených ako roztok na kožné vyrážky a kontrolórom bolo podozrivé ich množstvo - až 50 medzi hubami v košíku.
Drobný živnostníci a obchodníci to nemali ľahké a mnohí boli pred krachom. Obchodníci predávali aj v nedeľu, pretože vtedy mali čas kupovať vidiecki zákazníci, ktorí cez týždeň pracovali na poli. Hrozilo, že v nedeľu budú obchody zatvorené, ak návrh poslanca Schustera schváli mestské zastupiteľstvo. Bol odročený, lebo reakcia naň poriadne zatriasla zasadačkou, keď sa začali hádať kresťanskí demokrati s komunistami. Aj tak vyvolal návrh veľký ohlas v ústrednej tlači.
Zo záznamov v policajných raportoch
Cestoval na pohreb zbojníka a pašoval striebro
Zo záznamov v raportoch (hláseniach) policajného riaditeľstva v Košiciach vyplýva, že v Košiciach najmä kradli v lete a to profesionálni zlodeji, ktorí sa presúvali z jedného mesta do druhého od Bratislavy po poľskú a maďarskú hranicu. Neboli to obyčajní vreckári. Tých bolo v Košiciach dosť na trhoch, po uliciach, kde bolo veľa ľudí - pôsobili dobrým dojmom, vydávali sa za obchodných cestujúcich, cestovali vlakom a ubytovávali sa v hoteloch. boli "šéfmi" miestnych zlodejov, ktorí dokázali obchodníkov okradnúť o peniaze z pokladnice ulúpiť cenné predmety, striebro. Títo falošní obchodníci cestujúci v hoteloch vyhľadávali ľudí s väčšmi sumami peňazí, opili ich a potom okradli. Chodili aj do dedín a tam vykrádali krčmy aj bary.
Zlodeji sa presúvali vlakmi spolu s cestujúcimi, ktorí mali namierené do kúpeľov v Herľanoch, do Bardejovských kúpeľov, na Sivú Bradu, na ozdravný pobyt do Tatier. Vždy, keď malo pricestovať do Košíc viac hostí na liečenie v Herľanoch, železnica to avízovala dopravnej firme, ktorá ich tam autobusom odviezla. Automaticky železnica zabezpečila aj väčší počet členov Štátnej stráže bezpečnosti na železničnú stanicu aj do jej okolia, lebo tam sa zdržiavali zlodeji, ktorí pricestovali.
Od čias monarchie, aj v 20. rokoch uplynulého storočia bola povestná banka Sádora Rószu "ktorá mala sídlo v Debrecíne, organizovala krádeže a vlámania v ČSR, najviac, najviac na východnom Slovensku, aj s prepravou ulúpených vecí cez hranicu do Maďarska. Začiatkom roku 1922 zomrel jeden z členov Rászovej bandy Gabriel Bordás, prezývaný "posledný bákoňský beťár" v požehnanom veku 103 rokov. Všetci jeho spolupracovníci v zbojníckom remesle - lebo podľa jeho vzoru a pokynov kradli po dedinách, aj v lesoch - cestovali na jeho pohreb a pre tejto príležitosti niektorí aj prevážali ulúpené predmety do Maďarska. Na košickej železničnej stanici detektív policajného riaditeľstva zadržal jedného cestujúceho na pohreb s objemným balíkom. Mal v ňom 23 kilogramov striebra, ktoré chcel preniesť do Maďarska. Zo smútočných cestujúcich sa podarilo zadržať Pavla Hudáka, ktorý v Sabinove ukradol Zoltánovu Hučkovi koňa so saňami na ktorých Hudák ušiel, prikrývky a sedemtisíc korún. Všetko speňažil, ale strieborný príbor chcel preniesť do Maďarska.
V okolí Košíc až po Maďarskú hranicu rabovali na farách. V Mindsente olúpili farára Plentu o 15 tisíc korún a zbili ho takmer na smrť, na kalvínskej fare v geste ukradli 12 tisíc korún a jeho dve príbuzné, v noci ukradli na Buzafalskej fare 15 tisíc, po ceste z lúpeže napadli železničiara a ukradli mu 50 korún.
Do Maďarska sa pokúšali vlakom prepašovať drobné československé mince v kufroch, taškách a ženy v batohoch od tridsať do sto kíl. Štátna stráž bezpečnosti zhabala tisíc cigariet, listový tabak, dve vrecia múky, 3 vrecia zemiakov, vrece maku, 15 kíl sacharínu. so všetkým precestovali do Košíc kšeftári. V tom čase bola múka, cigarety i tabak na prídel, tiež cukor, ktorý sa nahrádzal sacharínom. Tovar zvyčajne ponúkali košickým priekupníkom. Tí ho predávali na trhu, kde riskovali jeho zhabanie úžerovým úradom odsúdenie na vysoké pokuty. Bezpečnejšie, ale lacnejšie to bolo u obchodníkov v meste.
Soňa Makarová
Autor: Začala sa 38. sezóna ŠFK
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
