Býkov provokovali potľapkávaním po zadku alebo ťahaním za chvost

Na tejto strane prinášame zážitky Košičanov na ich cestách po svete. Ak nešlo o pracovné pobyty v atraktívnych krajinách, boli to výlučne postrehy zo zájazdov, ktoré absolvovali lietadlami, autami alebo ako nedávno v Albánsku - na bicykli. Dnes si na putovanie ďaleko od rodnej hrudy zaspomína Košičan, ktorý ho absolvoval iba pešo. Pravda, do Španielska a späť sa dostal letecky a aj na Pyrenejskom poloostrove využil moderné dopravné prostriedky. Vyše 700 km dlhú púť do mesta Santiago de Compostella, kvôli ktorej obetoval väčšiu časť letných prázdnin, však prešiel na vlastných nohách.

Púť Camino má síce historicky kresťanské korene, ale môže ju absolvovať ktokoľvek. Nemá pevné miesto štartu, pútnik však musí prejsť minimálne 100 km cesty, kým vkročí do cieľa. Je ním katedrála v galícijskom meste Santiago de Compostela s pozostatkami sv. Jakuba, patróna pútnikov, ktorý podľa legendy priniesol kresťanstvo obyvateľom Pyrenejského poloostrova. Mnohí začínajú putovanie vo Francúzku, či kdekoľvek v Európe. No po prechode hraníc so Španielskom sa v meste Puente la Reina všetky cesty spájajú a pokračujú až do cieľa. Púť Camino, ktorá je zapísaná do kultúrneho dedičstva UNESCO, je dobrovoľná a nie je nikým organizovaná. Je možné ju absolvovať počas celého roka.

"Ja som sa o púti dozvedel z dokumentu vysielaného na STV 2 a z knižiek brazílskeho spisovateľa Paola Coelha," vraví Peter. "Opisuje v nich cestu do Santiaga, ktorú absolvoval pred 20 rokmi. Keď sa mi ozvala kamarátka Andrea zo Žiliny, či by som nešiel s ňou, súhlasil som. Ona sa o púti dozvedela pred štyrmi rokmi na poznávacom zájazde. Priamo v Santiagu videla prichádzať unavených, ale šťastných pútnikov do cieľa cesty a rozhodla sa, že to niekedy skúsi tiež."

Významom púte je sebaspoznávanie, zamyslenie sa nad životom a hľadanie svojho miesta v ňom. "Mojou motiváciou bola túžba zmeniť čosi vo svojom živote a nájdenie seba samého v ňom," vysvetľuje študent 3.ročníka Prešovskej univerzity. "Pri celodennej chôdzi odpadávajú problémy bežného života a uvoľňujú tak miesto pre opätovné ´strávenie starších zážitkov´. Človek nad nimi premýšľa, s odstupom času ich hodnotí a neraz prichádza na to, že by sa po druhý raz rozhodol inak. Niekedy je lepšie, ak ide pútnik sám, inokedy prospeje, ak má jedného či viacerých partnerov. S nimi môže problém rozoberať a osvojiť si nejakú ich radu. A ak počuje o zážitkoch niekoho iného, môže získať návod, ako sa v podobnej situácii v budúcnosti zachovať..."

Býky v meste

Peter s Andreou si na putovanie Španielskom vyčlenili 50 dní. V Bratislave nastúpili na lietadlo a vystúpili v Barcelone. "Púť sme sa rozhodli začať v Pamplone a aby sme ušetrili, chceli sme sa tam dostať stopom. Trvalo nám tri hodiny, kým sme sa z letiska peši presunuli na výpadovku do Pamplony," spomína Peter na prvé kilometre a zoznámenie sa so španielskym slnkom, ktoré ich takmer "vysušilo". Ešte nezačali púť a už mali všetkého plné zuby... "Keď sme začali stopovať, dlho nám nikto nezastavil. Až po hodine nejakí Taliani, ktorí nás vysadili asi 80 km pred Pamplonou." Slováci sa dozvedeli, že v Španielsku nie je stopovanie rozšírené. Mladí tam majú dosť peňazí na to, aby si kúpili auto alebo zaplatili cestovné.

Taliani vysadili Petra s Andreou na diaľnici, kde je zakázané stopovanie i pohyb chodcov. Zistili to po chvíli šliapania, keď sa na nich vyrútila zamestnankyňa mýtnej stanice. Oni sa jej snažili rukami-nohami vysvetliť, že si chcú niečo stopnúť do Pamplony a ona im podobným "jazykom" odpovedala, že musia ísť z diaľnice dole. "Keďže nebolo inej cesty, pokračovali sme ďalej, no už po 200 metroch pri nás zastalo policajné auto. Museli sme vysvetľovať, kto sme, čo tam robíme a kam ideme. Policajti nás naložili do auta a odviezli na nejakú druhotriednu cestu. Tam nám povedali, že už môžeme stopovať..." Po hodine to Slováci vzdali. Bol už večer, preto si v prázdnom fóliovníku blízko cesty rozložili karimatky i spacáky. Prvá noc v Španielsku sa vydarila, na večeru padli rezne z domu.

Na druhý deň ich do Pamplony odviezol starší Španiel, ktorý v mladosti tiež stopoval. Od neho sa dozvedeli, že sa práve začína sviatok "San Fermin", známy behom býkov ulicami mesta a potokmi alkoholu. "Keď sme prišli do Pamplony mimochodom presne na otvorenie fiesty do centra sa valili prúdy ľudí v bielych tričkách a nohaviciach, na krku mali červené šatky a okolo pása červené šály. Bolo pre nás prekvapením vidieť mladých i starších jednotne poobliekaných. No ešte väčším bolo pozorovať túto bielo-červenú masu bezstarostne tancovať, spievať ako na veľkej diskotéke, usmievať a baviť sa medzi sebou." Nehľadiac na prirodzenú zhovorčivosť Španielov bola príčinou široká konzumácia alkoholu. Neraz sa ušlo aj Petrovi s Andreou. "Pamätám si na muža, ktorý mal víno v postrekovacej nádobe proti škodcom. Pristavili sme sa náhodou pri ňom a on nás galantne ponúkol napumpoval si nádobu a ´načapoval´ červený mok.

Beh býkov ulicami mesta Slováci nesledovali, no do hľadiska koridy, kam dobytok nahnali, sa dostali. Tam dav odvážlivcov zvieratá provokoval plácaním po zadku či ťahaním za chvost. No beda, ak sa býk prudko otočil a provokatér sa nestihol včas stiahnuť. Peter s Andreou neraz so zatajeným dychom sledovali, ako zviera nejakého muža nabralo na rohy a mykalo ním zo strany na stranu. "Zranenia ľudí som si nevšimol žiadne. Býky mali na rohách gumové štuple, takže nikoho rozpárať nemohli. Ale taký úder, alebo pád pod kopytá mohol bolieť..."

Okrem zábavy čakali Petra s kamarátkou v Pamplone aj povinnosti. Na miestnej univerzite si vybavili tzv. Credencial, čo je preukaz pútnika. Je to malé leporelo, do ktorého dostávali v každom meste na trase pečiatku spolu s dátumom ako dôkaz, že tam boli. "Na nás čakala z Pamplony až do cieľa trasa dlhá 700 km," spomína Peter. "Tempo sme si mohli zvoliť také, aké sme chceli. Za deň 10, ale aj 50 km. Na mape boli vyznačené zaujímavé miesta, obvykle mestá či dediny a vzdialenosti medzi nimi. Kto chcel, zdržal sa v nich dlhšie, kto nechcel, mohol pokračovať po trase vyznačenej žltou šípkou ďalej."

Bicykle i kone

Po troch dňoch v Pamplone sa Peter s Andreou vydali na samotnú púť do Santiaga. Mimochodom, dá sa absolvovať peši, na bicykli či na koni. Aj Slováci stretli okolo 20 jazdcov a mnohí ich míňali aj na bicykli. Väčšina šla peši, dokonca manželia s dvoma deťmi viezli tretie v kočiari. Peter si cestou opatril palicu, ktorá ho sprevádzala až do cieľa. Mal na nej zavesenú mušľu - znak pútnikov, vetvičku eukalyptu i malú rolničku. Neprehliadnuteľná bola aj vysušená tekvica, ktorá sa kedysi využívala ako nádoba na vodu. Jednoducho sa vysušila, jadierka sa z nej vysypali a otvor sa uzavrel korkovou zátkou.

"Väčšinou sme putovali sami dvaja, ale stalo sa, že sa niekto pripojil k nám. S Američanom Bradom a Maďarkou Sofiou sme išli tri dni." Stretli mnoho Francúzov, Talianov, ale aj zopár Japoncov, či pútnika z Izraela. Slovákov je na Camine málo, ale pošťastilo sa nám stretnúť krajanov z Košickej Belej a Žiliny. Samozrejme, najviac bolo domácich, pre ktorých je absolvovanie púte aspoň raz za život čosi také významné, ako pre moslimov návšteva Mekky. "Počas cesty sme stretli množstvo milých a otvorených ľudí, ktorí sa radi delili o radosť zo života. Raz ráno sa nám prihovorila postaršia pani, či nemáme chuť s jej rodinou poraňajkovať. Nemusela nás dlho prehovárať..."

S nocľahom si pútnici starosti robiť nemusia. V každom mieste, kde dostali pečiatku, boli aj tzv. albergue. Išlo o ubytovne, kde mohli za dobrovoľný príspevok, alebo mierny poplatok prenocovať. Samozrejme, aj osprchovať sa, lebo po celom dni chôdze na slnku padla kompletná očista vhod. "Niekoľkokrát sme prespali aj vonku, v spacákoch. Buď nás zaujala pekná krajina, alebo sme chceli vidieť východ či západ slnka."

Niektoré albergue poskytovali raňajky či večeru, čo využili aj Peter s Andreou. Za pár euro sa vyspali i dobre najedli. Všade museli ukázať Credencial, ktorý bol kľúčom do ubytovne i k rôznym zľavám. Zaujímavosťou je, že keď dvojica vyštartovala z Pamplony, vážili ich vaky skoro 20 kg. Postupne niektoré veci odhadzovali, iné darovali. Napríklad holiace potreby sa zdali úplnou zbytočnosťou. Každý pútnik mal možnosť poslať časť vecí do Santiaga poštou, čo obaja využili, poslali spolu takmer 5 kg. "Uvedomili sme si, že k prežitiu potrebujeme omnoho menej, ako si myslíme," skonštatoval Peter.

Počas púte navštívili Slováci veľké katedrály, jednoduché kaplnky, pevnosti a hrady, či jaskyne. V meste San Anton si obzreli zrúcaninu kláštora, ktorý kvôli množstvu holubov nazvali "holubí dúm". V Manjarine si nenechali ujsť ubytovňu, ktorú prevádzkuje údajne posledný templár, ochranca pútnikov Thomas. V meste Irache sa občerstvili pri prameni, z ktorého vytekalo víno. Každý pútnik sa mohol zdarma napiť koľko chcel, nič však nesmel vziať so sebou. "Zaujímavé miesto bolo aj Cruz de Ferro, najvyššie položené miesto na Camine. Symbolicky ho pripomínala kopa kamenia s dreveným stĺpom a krížom. Kto šiel okolo, nechal tam niečo na pamiatku. Fotku, gombík, šatku, vyryté meno... My sme do štrbiny vsunuli malý kameň."

Putovali 34 dní

Do cieľa dorazili na 34. deň, teda v priemere prešli 20 km denne. "Keď sme dorazili do Santiaga, sadli sme si pred katedrálu a stále nemohli uveriť, že sme tu, že sen sa splnil. Obaja sme sa zhodli, že zažité strasti predsa len stáli za to." V katedrále si pozreli hrob sv. Jakuba a zúčastnili sa omše na počesť prichádzajúcich pútnikov. "Počas bohoslužby osem mníchov rozkývalo meter veľké kadidlo, ktoré viselo asi na 25 metrov dlhom lane. Nad hlavami krúžilo z jednej strany chrámu na druhú a celý interiér naplnilo vôňou." Peter s Andreou pokračovali asi 90 km ku pobrežiu Atlantického oceánu do mesta Fisterra Koniec Zeme. Je to najzápadnejší bod Španielska, odkiaľ kedysi štartovali moreplavci do Ameriky. Autobusom sa potom odviezli do Barcelony a keďže do odletu lietadla im ostávalo niekoľko dní, podnikli výlet ku kláštorom masívu Montserrat.

"Mne dala táto púť veľa," odpovedal Peter na našu otázku. "Naučila ma napríklad nebáť sa prekážok a prekonať strach. Boli sme v neznámej krajine a nevedeli, čo nás v ten deň čaká, kde budeme spať a či sa nám podarí dostať sa až do cieľa." Ale všetko nakoniec dopadlo dobre. Počas tých nekonečných hodín chôdze v trochu pre našinca exotickej a predsa známej prírode si človek nájde to, čo ho priťahuje a baví. Alebo si to nájde človeka samo?

Španieli vravia - maňana. Teda čosi ako naše: čo nemusíš urobiť dnes, odlož na zajtra. "Dnešná doba je uponáhľaná a človek nestíha žiť pre seba. Bolo to priam dokonalé dobitie energie," povedal na záver Peter Bognár.

Róbert BEJDA

Autor: Modely spestria fotoobrazy

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári