opere v Banskej Bystrici, v Slovenskom národnom divadle a v postave Zachariáša hosťuje na scéne v nemeckom Braunschweigu. Od tejto sezóny je aj stálym hosťom opery Štátneho divadla Košice a diváci ho môžu vidieť v postave Collina v Bohéme, ako Vodníka v Rusalke či v Barbierovi zo Sevilly. Dnes večer si ho môžete vychutnať ako Kecala v Predanej neveste. Jozef Benci.
Od tejto sezóny ste stálym hosťom košickej opery. Čo vás sem pritiahlo?
- V podstate som tu začínal. Ešte v čase štúdií som hosťoval v predstavení Bohéma. Pre mňa, ako pre študenta, to bola ohromná príležitosť, pretože na škole sme nemali žiaden dobrý predmet, kde by sme sa učili javiskový pohyb a všetko, čo s tým súvisí. Zoznámenie sa s javiskom, orchestrom, vôbec s divadlom bolo pre mňa veľkým prínosom. A teraz mi šéf opery Peter Dvorský dal ponuku byť tu stálym hosťom. S radosťou som ju prijal, pretože aj po škole som začínal v Banskej Bystrici, čo je tiež oproti Národnému divadlu menšia scéna a myslím si, že také sú pre začínajúcich spevákov najlepšie. Tam sa hneď človek dostane k veľkým partiám. Nemusí robiť malé postavy a, ako sa tomu u nás hovorí, iba chodiť okolo divadla. Ja som hneď robil Zachariáša, Vodníka v Rusalke, Kecala. Skočil som do hlbokej vody.
Vy ste na VŠMU končili ako prvý absolvent Sergeja Kopčáka, ktorého poznajú aj diváci svetoznámych operných scén. Do akej miery vás ovplyvnilo toto stretnutie?
- Bolo to zaujímavé, pretože pán profesor začal na škole učiť až ku koncu môjho štúdia. Ja som s ním však spolupracoval už od piešťanskych kurzov, ktoré už, bohužiaľ, neexistujú. Po istých nezhodách na VŠMU som musel odísť študovať do Brna, odkiaľ som sa do Bratislavy vrátil až potom, keď pána profesora prehovorili, aby tam šiel učiť.
V čom vás najvýraznejšie ovplyvnil?
- Myslím, že človek sa formuje stále. Tým, že skončil školu sa tento proces nekončí. Našťastie, mám stále možnosť s pánom Kopčákom spolupracovať, chodím za ním, keď potrebujem poradiť s nejakou postavou. A formoval ma už počas školy - v tom, aby som nebol len ´obyčajným´ spevákom, ale aby som mal nejakú muzikantskú inteligenciu, aby postavy neboli len odspievané, aby mali aj nejakú hĺbku a filozofiu.
Pýtať sa na to, či máte aj vyššie ambície, ako byť "obyčajným" spevákom, je asi zbytočné...
- Podľa mňa by mal byť človek v tom, čo robí, čo najlepší. To ho núti, aby pracoval a nielen chodil okolo divadla na kávičky. Samozrejme, v človeku musí byť aj istá sebareflexia a sebakritika.
Je za tým veľká drina?
- Dosť veľká.
Čo ste museli kvôli opernému spevu obetovať?
- Najnovšou obeťou je rodinný život. S manželkou bývame v Bratislave, máme dve malé dcérky - dva a polročnú a dvojmesačnú a manželka ma vidí len vtedy, keď vybaľujem kufor a o chvíľu opäť odchádzam preč.
Ako to zvládate?
- Bez veľkej dávky tolerancie by to nešlo. Manželka je, našťastie, z brandže. Zoznámili sme sa na škole, je klaviristka, takže vždy vedela, že ma čaká kočovný život. Pretože ak operný spevák naštuduje postavu a zaujme ňou, môže s ňou chodiť zo scény na scénu po celom svete. Manželka je s tým zmierená. Samozrejme, keď človek nevidí, ako mu vyrastajú dcéry, je to ťažké.
Ak nemáte čas na rodinu, času na záľuby je zrejme ešte menej.
- Teraz už áno. Donedávna som sa snažil vygumovať si hlavu pri šachu, ale teraz na to nie je čas. Keď prídem domov, venujem sa rodine. Mojím hobby sú teraz moje dcéry.
Dokážete za sebou zabuchnúť dvere a na dva dni sa úplne "odstrihnúť" od vonkajšieho sveta?
- Teraz, keď sa začala sezóna, to nie je možné. Ale vypínam takto najmä v lete. Na letné mesiace si nikdy prácu neberiem, takže vtedy vypnem mobily a nič ma nezaujíma.
Máte nejakú postavu, ktorú by ste si túžili zaspievať?
- Mal som šťastie, že som mohol naštudovať hneď veľké postavy. Napr. Attilu, čo je ešte ťažšia partia ako Zachariáš, ktorý je u basistov považovaný za top rolu. A chcel by som si zaspievať Filipa II. z Dona Carlosa, Borisa Godnova. Jeden zo snov sa mi splní aj v tejto sezóne. Práve v Košiciach budem robiť Mefistotela vo Faustovi a Margaréte.
A čo vysnívané stretnutia s kolegami?
- Najradšej by som sa na javisku stretol so svojím profesorom Kopčákom.
Prečo?
- Lebo, úprimne povedané, nebyť jeho, neskončil by som ani v zbore. On mi pomohol vyformovať sa, dostať sa z ťažkostí, technických neistôt. A chcel by som zažiť, aké to je stáť vedľa neho na javisku, počuť ho tam, nie pozerať sa naňho iba z hľadiska. To je niečo celkom iné.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
