tak zhruba od polovice kariéry požívať status legendy. Také niečo naozaj nie je ľahké, okrem hudobníckych kvalít sa snáď vyžaduje aj priaznivá konštelácia hviezd. Ale nie je to ani nereálne. Dôkaz sme videli a počuli v sobotu večer v košickej Steel Aréne.
Vcelku bombasticky ladené tlačové správy pomerne často hovorili o tom, že "britská hardrocková legenda Deep Purple prvýkrát prichádza na Slovensko". Zrejme nebudem sám, kto si pamätá, že v septembri roku 1991 sa na štadióne vo VŠA konal taký "zanedbateľný" koncert, kde v sprievode laserovej šou hrali "nejaké pesničky" Ritchie Blackmoore, Roger Glover, Ian Paice, Jon Lord a Joe Lynn Turner. Ten, kto tipoval, že to bola vtedajšia zostava Deep Purple, sa nemýli ani náhodou. A Košice vtedy boli na Slovensku rovnako ako dnes, takže miesto premiéry si "párpli" po občas nie celkom uveriteľných 15 rokoch návštevu zopakovali.
To, že sa v novej hokejovej svätyni čosi deje, muselo byť aj náhodným okoloidúcim jasné už tak okolo šiestej podvečer. Pártisícový dav ľudí, to sa dnes hocikedy nevidí, a spoločnosť, ktorá sa zišla pred Steel Arénou, dávala aj výzorom najavo, že tentoraz vnútri nepôjde o sledovanie naháňačky za pukom, ale o niečo iné. Rôznorodá zmes rockerov, hardrockerov, metalistov a podobných hudobných fanúšikov vo vekovom rozpätí od teenagerov po šesťdesiatnikov, prinajmenšom rovesníkov účinkujúcich, naplnila halu zhruba z dvoch tretín. Viac-menej voľné zostali len najvrchnejšie tribúny, čomu sa vzhľadom na to, že sú postavené takmer kolmo na plochu, ani čudovať netreba.
Ešte pred začiatkom koncertu sme sa od usporiadateľov dozvedeli, že "kapela si neželá fotografovanie, zrušila všetky rozhovory a prípadné tlačovky a manažment o tom dal vedieť len pred chvíľou". Pre médiá dosť dobrodružný začiatok, našťastie sa však nakoniec fotiť dalo, ktovie či oficiálne, ale rôznych fotografov a kameramanov bolo v ochrankou kvalitne pokrytom priestore nečakane dosť.
Mohutné pódium s ešte mohutnejšou svetelnou rampou dávalo tušiť, že o ôsmej večer vypukne čosi, na čo aréna ešte celkom zvyknutá nie je. A presne v určenú hodinu sa pódia zmocnili muzikanti. Štvorica dlhovlasých zväčša mladíkov nebola hlavnou hviezdou večera, ale predkapelou. Grexabat na čele s nestorom slovenského rocku Mariánom Greksom mala za úlohu publikum navnadiť a ako sám frontman uviedol, "dnes sa mi splní veľký sen stáť na pódiu v spoločnosti absolútnej legendy. Tak si to užime, máme na to pol hodiny". Behom nej Grexabat publiku vystrihli niekoľko rockových vypaľovákov a napriek nie zvlášť vydarenému zvuku sa postarali o slušný rozjazd.
Predkapela odišla a nastala klasická polhodinka, vyplnená úpravou scény, hudbou z reproduktorov a napätým očakávaním toho, čo malo prísť aké to bude po 15 rokoch, čo sa bude hrať a v akej forme sa Deep Purple predstavia. Úderom deviatej zhaslo svetlo, rozsvietili sa svetlá rampy a v kúdoloch dymu sa za fanúšikovského revu, intenzitou blízkemu štartu lietadla, zjavili tí, na ktorých hala netrpezlivo čakala. Bez nejakých prejavov a zdržovania kvinteto, tentoraz v zložení Ian Gillan spev, Roger Glover basgitara (spolu na fotke na titulnej strane), Ian Paice bicie, Steve Morse gitara a Don Airey klávesy odštartovalo razantnou Pictures Of Home z albumu Machine Head z roku 1972 a úvodný štvorlístok skladieb bol odohraný bez pauzy. Až potom sa Ian, neskrývane potešený búrlivým prijatím košického publika, ozval "dobrý večer, ďakujeme, ste úžasní, sme radi, že sme tu a že sa dnes spolu zabavíme".
O zábavu na vysokej umeleckej úrovni bolo v ten večer postarané kvalitne. Deep Purple sú skupinou, rozhodnutou nežiť koncertne len z najväčších hitov, ale predstaviť vždy hlavne aktuálne novinky. Tie sa tentokrát nachádzajú na albume Rapture Of The Deep z minulého roku. Motív z jeho obalu kapela používa ako kulisu a vo výbere skladieb nechýbala titulná vec. Novinky prekvapili sviežosťou a presvedčili o tom, že skupina svoje remeslo stále ovláda rockové, naživo až nečakane tvrdo vyznievajúce paľby sa striedajú s monumentálne klenutými náladovými melódiami a to všetko je podporené skvelým výkonom hudobníkov a vyspievaným Gillanovým hrdlom, ktoré si je rovnako isté v odpichnutých hardrockových jazdách (Fireball) ako aj v baladických pomalých skladbách (When Blind Man Cries).
Piati páni, prevažne v rokoch, keď väčšina ľudí rozmýšľa o blížiacom sa dôchodku, na ktorom sa budú venovať záhradke, si koncert vyslovene užívali. Úsmev, s ktorým ho odohrali, mal ďaleko k profesionálnej maske. Bolo jasné, že pred nami je kapela, ktorá sa už veľmi dávno nemusí na nič hrať a to, čo robí, ju naživo skrátka baví. Formu a nasadenie by Deep Purple mohli závidieť mnohí o polovicu mladší muzikanti.
Ako to na koncertoch legiend hardrockového neba chodí, šou sa neobišla bez sólových exhibícií. Tu sa predviedol najprv basgitarista Roger Glover, čarostrelec, ktorý je s bubeníkom Ianom Paiceom a spevákom Ianom Gillanom členom pôvodnej a najslávnejšej zostavy. Usmievavý Don Airey vo svojich klávesových vsuvkách dokázal, že Jon Lord je síce len jeden, ale že Deep Purple si za neho našli viac než dôstojnú náhradu. Citácie z vážnej alebo orientálnej hudby, ako aj úryvky zo skladieb Deep Purple (pokiaľ ma neklamal sluch, nechýbalo ani pár tónov z legendárnej hymny Child In Time), to všetko publikum odmenilo nadšeným a uznanlivým potleskom. A potom k fanúšikom opäť prehovoril spevák: "Dovoľte, aby som vám predstavil neuveriteľného Steva Morsea!" Sólový part amerického gitaristu stál za videnie i počutie a svojským odľahčením prehliadky hudobníckej ekvilibristiky bol duel gitary a vokálu.
Vystúpenie britskej legendy by nebolo úplné bez prevetrania osvedčených kusov ako Into The Fire, Strange Kind Of Woman, Lazy, Highway Star či Speed King. A už vôbec by sa nerátalo bez toho, aby zaznel notoricky známy úvodný riff zo Smoke On The Water, ktorú publikum uvítalo ďalšou porciou "lietadlového" revu a refrén "smoke on the water, fire in the sky" spievala prakticky celá hala, čo Ian zhodnotil vetou "výborne, ide vám to, ste úžasní, milujeme vás".
Práve táto vec o pol jedenástej ukončila oficiálnu časť koncertu, ale ako to už chodí, fanúšikovia rozhodli o tom, že šou sa ešte nekončí a vykričali, vytlieskali a vypískali si dva prídavky - Hush a Black Night. Krátko pred jedenástou bol definitívny koniec a publikum sa pobralo vymieňať si dojmy z koncertu, aký Steel Aréna ešte nezažila a tak skoro zrejme nezažije.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
