Uprostred mesta stál kráľovský dom
Vojaci urobili z kúpelky improvizovanú mučiareň
3. časť: Od kniežacieho sídla po jezuitský kostol
Po moháčskej katastrofe sa uhorsko stalo perifériou habsburskej ríše a habsburskí panovníci do týchto častí krajiny nechodievali. Košice, mesto hornouhorské, sa však od začiatku 17. storočia čoraz častejšie stávali korisťou Sedmohradského kniežatstva, vtedy spojencom i vazalom Osmanskej ríše, a tak aj príležitostným sídlom sedmohradských kniežat. Pre kráľovský dom to bola nová kariéra, a mohli by sme povedať, že zlaté kniežacie časy. Ale časom sa, v rámci stále viac sa šíriacej protireformácie, pre kráľovský dom blížil definitívny koniec. Tesne po polovici 16. storočia ho cisár Ferdinand III. daroval novým vlastníkom, jezuitskému rádu.
SMÄDNÍ KAPITÁN A KNIEŽA
V predvečer vzniku povstania Štefana Bočkaja sa veci okolo košického kráľovského domu začali meniť. V prvom rade sa práve teraz začali vynárať prvé popisy tejto stavby a jej interiéru, hoci zatiaľ iba primerané dobe, čiže neveľmi presné. Nám zatiaľ najstaršia známa písomná zmienka v správe Relation je z roku 1604, tesne pred vznikom povstania, v čase keď kráľovský dom obýval hornouhorský kapitán Belgiojoso so svojou manželkou a služobníctvom. Nemecký text v položke 119 je veľmi stručný: Toto je vlastný dom Jeho Veličenstva, ktorý sa oddávna volá "proviantný dom" a teraz je obývaný pánom vrchným veliteľom (hornouhorským kapitánom, ktorým bol vtedy Barbiano de Belgiojoso).
Z textu je cítiť istý úpadok funkcie domu, keďže cisárski komisári ho už nenazvali kráľovským, lež proviantným. Z iného miesta v pokračovaní textu vieme, že dom susedil s krčmou. Doslova sa tam v položke 120 píše: Bývanie opustenej vdovy po Andrejovi Schmelzerovi, ktorého spodná časť aj s výčapom je obsadená mestom. Aj tam má bývať pán vrchný veliteľ. Takže Belgiojoso i Bočkaj boli s takouto polohou iste spokojní, keďže obaja si radi mocne vypili. A Bočkaj, hoci vdovec, určite nebol sám, pretože mal rád život a vieme, že zo Sedmohradska si sem do Košíc priviedol milenku Katiku Bornemisszovú, ktorá mu viedla domácnosť (a spríjemňovala súkromné chvíle).
S Bočkajom sa do košickeho kráľovského domu opäť nasťahoval dvor. Samozrejme už nie uhorský kráľovský, ale menší a skromnejší, sedmohradský kniežací. Z kráľovského domu sa postupne stával dom kniežací a hneď odpočiatku, spolu s Bočkajom, sa tu sústredili až tri budúce kniežatá, Gabriel Báthory, Gabriel Bethlen a Juraj I. Rákoczi, vtedy ešte mladíci. Hlavne Rákoczi a Bethlen budú mať s kráľovským domom (za Bočkaja sa mu tak opäť začalo hovoriť) ešte dosť do činenia. Samozrejme, pohybovali sa tu aj iné dôležité persóny, napríklad palatín Juraj Thurzo, diplomat Štefan Illéšházy, protestantský kazateľ Peter Alvinczy a podobne.
MUČENÍCI A RENESANCIA
Na vianoce roku 1606 Bočkaj v Košiciach, v kráľovskom dome, zomrel na pakostnicu. Na začiatku roka 1607 potom mesto odovzdali cisárskim kapitánom Žigmundovi Forgáčovi a Andrejovi Dóczimu. Tí mesto ovládali až do leta 1619, keď ho obsadil v mene kniežaťa Bethlena jeho vojenský veliteľ Juraj I. Rákoczi a Andreja Dócziho, vtedy hornouhorského kapitána, nechal utrápiť v rumunskom Fogaraši.
Toto obdobie sa stalo pre kráľovský dom osudným, a hoci to tak najprv nevyzeralo, spôsobilo mu zaujímavý koniec. Rákocziho protestantskí vojaci sa totiž v noci zo 6. na 7. septembra "pohrali" v kúpelni kráľovského domu, z ktorej si spravili improvizovanú mučiareň, s troma katolíckymi duchovnými. Marek Križín, Štefan Pongrác a Melichar Grodecký toto zaobchádzanie neprežili, zomreli ukrutnou smrťou dnes sú z nich traja košickí svätí mučeníci. Vďaka cirkevnému vyšetrovaniu, ktoré časom nasledovalo, vieme z rôznych výpovedí svedkov, že areál kráľovského domu nebol uzavretý, a že do dvora sa dalo nazerať od susedov.
Potom sa do kráľovského domu nasťahoval knieža Bethlen. Najprv so svojou prvou manželkou, Bočkajovou príbuznou Zuzanou Károlyovou, a keď neskôr ovdovel, tak sa práve tu v Košiciach, v kráľovskom dome, oženil vo februári roku 1626 s mladou, peknou, koketnou a občas nevernou protestantskou nemeckou princeznou Katarínou Brandenburskou. Bethlen jej to vraj všetko toleroval, pretože bola mladá. Sám sa však vysokého veku nedožil a zomrel v roku 1629. Počas svojho života však stihol priniesť do Košíc renesančný sloh a upraviť v ňom viaceré tunajšie stavby, literatúra osobitne spomína hlavne kráľovský dom. Bolo to asi naposledy, čo táto stavba uprostred Košíc rozkvitla.
Po Bethlenovej smrti a krátkom vladárskom extempore jeho mladej vdovy, sa Košíc zmocnil v roku 1631 palatín Mikuláš Esterházy a Hornouhorským kapitánom sídliacim v kráľovskom dome sa stal ďalší Mikuláš, Forgáč. V roku 1635 však zomrel a nahradil ho Ján Drugeth Homonai. Na jeho miesto sa potom v roku 1640 dostal Štefan Ňári a po jeho smrti v roku 1643 Adam Forgáč. To sa už v Košiciach "chytala" protireformácia. Dóm sa opäť, hoci nakrátko dostal do rúk katolíkov a jezuiti tu na okolí začali získavať majetky, konkrétne prepozitúru v Myšli. Kráľovskému domu to zanedlho malo znamenať koniec.
Z RÚK ERÁRU DO RÚK CIRKVI
V roku 1644 sa Košíc zmocnil sedmohradské knieža Juraj Rákoczi, muž neobľúbený, podozrievavý, malicherný a lakomý (to nie je hodnotenie súčasného Slováka, ale dobového maďarského kronikára!). Mesto držal až do svojej smrti v novembri 1648. Navždy sa stal posledným sedmohradským kniežaťom, ktoré kráľovský dom "chasnovalo" (sedmohradských kniežat, aj tu v Košiciach, však bolo ešte habadej). Potom prešli Košice opäť do cisárskych rúk a hornouhorským kapitánom sa tu stal povestný František Vešeléni, ktorého dobové zobrazenia ukazujú podobného moderným punkerom. No muž to bol rázny, dobrý (no nie bigotný) katolík, schopný vojak a diplomat.
Protireformácia sa v Košiciach medzičasom natoľko rozbehla, že v meste sa natrvalo usadili jezuiti a v roku 1654 dostal hornouhorský kapitán Vešeléni šokujúci cisársky rozkaz: Mal čo najskôr opustiť kráľovský dom a presťahovať svoj úrad do domu Bornemisszovho (bývalého Rueberovho), pretože cisár sa rozhodol svoj dom darovať navždy jezuitskému rádu pre jeho účely. Z rezidencie kráľov, kniežat a kapitánov sa teraz mal stať rádový dom nenávidených (medzi protestantami) jezuitov. A to všetko vďaka tomu, že tu v roku 1619 položili životy traja košickí mučeníci. Hornouhorský kapitán Vešeléni cisársky rozkaz promptne splnil. Odvtedy sídlili najvyšší vojenskí velitelia v bývalom Bornemisszovom dome, síce tiež na Hlavnej ulici, ale viac povyše. Kráľovský dom sa z neho už nikdy nestal a dnes je tam Slovenské technické múzeum.
Ján Baptista Trsťanský to v knižke Košice staré a nové víťazoslávne (lebo sám bol jezuita) opisuje slovami: Niekdajší kráľovský dom a miestnosť slávnej smrti pátrov boli darované ako obydlie a kostol pobožnej reholi, ktorá je zasvätená stálemu boju s heretikmi, pričom najväčším zázrakom je to, že v krátkom čase sa pominuli nádeje, ktoré prechovávali Bethlenove, Rákocziho, Reinerove a Alvincziho herézy, že heretici boli zahnaní z užšieho magistrátu, ktorý výlučne oni ovládali, ba aj zo širšieho magistrátu nazývaného centumvirát. Zo dňa na deň rastú zasiate lány katolíkov šťastne kropené spásonosným dažďom martýrov... Radšej prestaňme, lebo neznesiteľné to bolo už v dobe svojho vzniku. Napriek takýmto ódam prekvitajú protestanti v Košiciach dodnes.
KONIEC DOMU
Pánmi kráľovského domu sa teda stali jezuiti, ktorí veľmi rýchlo vybudovali z Košíc centrum rekatolizácie a protireformácie v hornom Uhorsku. Kráľovský dom však nezmizol z povrchu zemského hneď. Rád si ho najprv upravil na svoje tunajšie sídlo, takzvaný rádový dom. Čas a peniaze na nové stavby, ktoré tu neskôr vznikli, nemali jezuiti k dispozícii ihneď. Zhodou okolností im na výstavbu nového rádového kostola nepriamo prispel opäť Vešeléni a Rákocziovská rodina. Ale bolo to trochu zložitejšie.
V roku 1664 vypukla opäť jedna z protitureckých vojen a cisárski diplomati si v nej počínali tak katastrofálne nešikovne, že v Uhorsku sa rozhodli neakceptovať dohodnutý mier. Tak vypuklo utajované sprisahanie, ktorého hlavou bol náš známy, medzitým už palatín kráľovstva František Vešeléni. Po ňom sa dnes sprisahaniu aj hovorí Vešeléniho sprisahanie. No nemožní boli nielen cisárski diplomati, ale aj samotní sprisahanci. K nijakej akcii sa nezmohli a všetko sa nakoniec prezradilo. Vešeléni síce medzitým zomrel, ale mnohí ostatní skončili za mrežami.
Jedným z nich bol aj František I. Rákoczi, vnuk už spomenutého Juraja I. Rákocziho. Jeho matka a dcéra Juraja I., Žófia Báthoryová ho z cisárskeho väzenia vykúpila a naviac ako dobrá katolíčka, ktorá mala celý život výčitky, že pred rokmi to bola práve jej rodina zodpovedná za smrť košických mučeníkov (Juraj I. Rákoczi sa tortúry nezúčastnil osobne, ale konkrétni katani boli práve z jeho jednotiek) venovala jezuitom obrovskú sumu na výstavbu ich kostola. Tí s budovaním krásneho renesančno barokového kostola začali v roku 1671. Toto je definitívne dátum konca bývalého kráľovského domu. Dnešní historici ktorí sa košickým kráľovským domom zaoberajú, sa môžu oprieť iba o konštrukcie z rôznych nepriamych dôkazov. Môže nás akurát tak tešiť paradoxná predstava, že súčasní pamiatkári by pani kňažnám Žofii Báthoriovej a Helene Zrínskej naparili mastnú pokutu za zrušenie pamiatky, nepochybne národnej kultúrnej.
Ako bol kráľovský dom zariadený a vybavený môžeme v súčasnosti iba odhadovať. Určite však bol skromný
Dnes ho už nič nepripomína. Zmizol z povrchu zemského
Z čias Štefana Bočkaja sa zachovali niektoré popisy zariadenia kráľovského domu, ktoré zachytávajú jeho stav pred veľkou renesančnou prestavbou, a dávajú nám tušiť, že vybavenie bolo vtedy dosť skromné a zároveň archaické.
V prvom rade sa konštatuje, že kráľovský dom nepatril k nejakým veľkolepým palácom a že mal celkom 17 miestností, nevie sa však presne, koľko na ktorom poschodí. Predpokladáme, že tu bolo prízemie, poschodie a pivnica, možno aj upravené podkrovie. Okrem toho tu boli ešte rôzne hospodárske prístavby, z ktorých sú uvádzané múčnica, pekáreň, viaceré komory a sklady. Nevedno, či v počte 17 miestností sú aj priestory pripojených domov, ktoré kapacitu kráľovského domu zvyšovali. Ale pravdepodobne sú.
Sám Bočkaj spával v miestnosti kde bola posteľ, tri stoličky, jednoduchý stôl a pri stene almara so zelenou mrežou. Miestnosť bola pravdepodobne orientovaná do Hlavnej ulice a tu knieža ležal počas choroby a snáď aj zomrel. Pred jeho spálňou bola iná miestnosť, kde sa konali dôverné schôdzky a porady a kde v noci spali a držali službu stráže. Bola to akási Bočkajova obyvačka a do nej ústila iná miestnosť s klenbou, kde bývalo domáce služobníctvo. V osobitnej, dobre stráženej miestnosti, boli prechovávané financie a poklady kniežaťa. Vedľa nej bola kúpeľňa s dvoma kúpacími kaďami (vtedy sa kúpalo spoločensky, minimálne s frajerkou) a centrálne umiestnenou vykurovacou pieckou.
Osobitnú pracovnú miestnosť mali Bočkajovi sekretári pre Uhorské a Sedmohradské záležitosti. Boly v nej dlhé stoly a almary. V jednej miestnosti bola kaplnka s kazateľnicou a zopár lavíc. Pre košických katolíkov slúžila predtým ako núdzový kostol. Iná veľká miestnosť s dlhým stolom, nazývaná palác, slúžila na dôležité politické porady povstalcov. Osobitnú miestnosť mali Bočkajove pážatá a inú jeho telesní strážcovia. Kuchyňa sa nespomína, ale pokiaľ vieme, všetci tunajší obyvatelia boli dobre živení. No a Bočkaj si aj rád dobre (to znamená do nemoty) vypil vína.
Nijaký extra prepych tu teda nebol. Potom sem však prišiel knieža Bethlen, čo bol kultúrny pán iného razenia, ako pôvodne cisársky dôstojník Bočkaj (samozrejme tiež šľachtic), a nechal kráľovský dom renesančne prestavať na svoje tunajšie honosné sídlo. Bolo to asi naposledy, čo kráľovský dom upravovali s ohľadom na európsku úroveň. Keď nakoniec odovzdal hornouhorský kapitán Vešeléni dom jezuitom, užívali ho prvé roky ako svoj rádový dom bez väčších úprav, a až po roku 1671 ho zbúrali a na jeho mieste postavili svoj kostol, mimochodom s veľmi cennou architektúrou. Dnes však prítomnosť bývalého kráľovského domu na povrchu, no ani v podzemí nič nepripomína. Zmizol z povrchu zemského.
Text a obrázky: Jozef Duchoň. Nabudúce: Kišdiánum
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
