Počas predstavenia jej neraz vystúpi studený pot na čelo

Herci vedia, že keď sa dostanú do ťažkostí, stačí sa im pozrieť sa do strany a spoza pultíka im text hneď "nahodí" pani Daniela Gažová. "Väčšinou šepkárky v divadlách robia ženy, ako sa hovorí, od fachu. Ja sama som tu už dlho. Robila som speváčku, herečku i tanečníčku, mojou doménou bol muzikál. Okrem šepkania, ktoré robím už štyri roky, ešte učím na dvoch umeleckých školách dramatický odbor. Povedala som si, že šepkanie je priam ideálne miesto na penziu..."

Najťažšie na práci šepkárky je pre pani Danu obdobie skúšok. "Vtedy sa herci sústredia na to, aby dokázali vytvárať charakter postavy, aby vedeli vykresliť vzťahy medzi postavami. Vtedy nie je času myslieť na text a vtedy sme tu pre nich my dve. Doslova sa dá povedať, že im počas prvých skúšok vkladáme text priamo do úst, aby sa oni mohli riadiť pokynmi režiséra."

Šepkárku v opere nemôže robiť niekto, kto sa nevyzná v muzike - musí ovládať noty, sledovať klavírny výťah a poriadne sa sústrediť na to, čo sa deje na javisku, ale i na hudbu a na text." Najťažšie to je v situácii, keď sú napríklad traja speváci spolu na javisku a každý spieva čosi iné. Ako napríklad v Bohéme, keď Mimi zisťuje, že umiera, keď Rodolfo spieva o svojej nešťastnej láske k nej a Marcello sa vyžalováva zo svojej žiarlivosti k Mussete... Každý z nich spieva svoje a ja musím dávať pozor, zistiť jedným pohľadom, ktorý z nich je si v tej chvíli na javisku najmenej istý a sústrediť sa práve na neho... Musím byť v istom zmysle psychológ a vycítiť pocity každého zo spevákov na javisku... Najlepšie je, keď sa za mnou herec pred predstavením príde a povie mi, kde má slabiny. Veď to nie je žiadna hanba! Len vezmite, koľko textu musia držať v hlave a väčšina z nich je v cudzích jazykoch. Navyše sa nemôže sústrediť len na text..."

Pohnevať si šepkárku by mohlo byť pre herca doslova katastrofou. Viete si predstaviť, že by mu vypadol text, prosebne by na ňu pozrel, no ona by sa tvárila, že ho nevidí... "U nás sa to nemôže stať. Ale viete, že sa vraví - šepkárka je síce miláčikom sólstov ale aj hromozvodom? Keď totiž na javisku čosi nevyjde, tak na koho to zvalia? Na nás. Potom sa prídu posťažovať, že som im text ´nehádzala´. Darmo im vravím, že som hádzala..."

Šepkárky to nemajú ľahké. Musia byť pri skúškach, aby sa o ne mohli oprieť herci, kým ešte text nemajú v pamäti a nesmú chýbať na žiadnom predstavení - každá pri svojom pultíku. "Opera nezriedka trvá vyše tri hodiny a musím povedať, že to vôbec nie je jednoduché - sedieť na stoličke pri pultíku, sledovať pod maličkým svetlom partitúru, dávať pozor i na to, čo sa deje na javisku a byť ustavične v strehu. Keďže som sama dlho stála na javisku, rada hovorím, že spod veľkých svetiel som odišla pod jedno malé - to na šepkárskom pultíku."

Z pultíka svieti silné svetlo, zamerané iba na texty pred šepkárkou - aby nerozptyľovalo hercov a pomáhalo šepkárke dobre vidieť na partitúru. "Pre oči to nie je bohviečo, dosť to unavuje. Stačí, keď zdvihnem zrak na javisko a potom sa musím znovu pozrieť na papiere pred sebou. Zmena pohľadu zo svetla do tmy a späť - na to som si musela zvyknúť. Po predstavení mám unavené oči a neraz sa stane, že ma od šepkania - lebo na šepot nie sú hlasivky prispôsobené - bolí aj hrdlo. Lenže to všetko ide do ústrania, keď za mnou príde herec či herečka a povie mi - ďakujem ti, dnes si ma zachránila. Vtedy si poviem, že aj ja som súčasťou predstavenia a prispela som k tomu, že opera sa vydarila a nenastal žiadny zádrhel."

Keď počas predstavenia vidí, že na javisku nie je všetko v poriadku a niekto z hercov tápe, priznáva sa, že jej vtedy na čelo vystúpi studený pot. "Ako sa hovorí - zatrnie mi. Ja to veľmi intenzívne prežívam, vtedy sa mi vybaví, aké to bolo pre mňa, keď som sama bola herečka. Navyše - teraz je to ešte ťažšie, lebo si uvedomujem zodpovednosť. Teraz som ja ten posledný záchytný bod pre hercov a všetky myšlienky sústredím na to, ako čo najrýchlejšie zasiahnuť a pomôcť. V opere muzika nepočká, treba nechať to zlé bokom a sústrediť sa na to, aby sa herec či herečka chytili na najbližšie možné miesto v texte."

V činohre sa herec v prípade okna môže poprechádzať po javisku, urobiť si takzvanú psychologickú pauzu a doslova si prísť k šepkárke pre text. Lenže - keď ho zabudene operný spevák, orchester neprestane hrať! "Takže sa stane, že kým zachytí text odo mňa, tak spieva, čo mu napadne. Keby napríklad počas opery Traviata sedel v hľadisku nejaký Talian a počul, čo to tam zaznelo, asi by sa chytal za hlavu. Nezriedka sa totiž stáva, že keď si spevák či speváčka nespomenú, tak si nejaké to slovo vymyslia..."

Neraz je šepkárka tou, na ktorú sa obracajú hosťujúci herci, keď si teste pred svojim výstupom nie sú istí, ktorou stranou vlastne majú prísť na javisko... "Pri Tosce sa často stáva, že tí, ktorí spievajú Scarpiu, nevedia nájsť v prvom dejstve vejár, o ktorom potom spievajú. Na jednom zájazde sa nám stalo, že ho ktosi položil nie na zem v kaplnke kostola, ale na oltár. Musela som vynaložiť všetko úsilie, aby som hosťujúcemu spevákovi naznačila, kde ho má hľadať..."

Problém nastáva aj vtedy, keď sa speváci zamotajú v texte i hudbe. "Zrazu si uvedomím, že spievajú čosi iné. V rýchlosti musím hľadať stranu v partitúre, na ktorú preskočili, aby som vedela, kde sú a aby som ich mohla naviesť na správne miesto... Hľadať nestačí podľa textu, lebo ten sa často opakuje. Musím sa sústrediť na noty. V tej chvíli je každá sekunda drahá a musí to byť rýchle, aby som speváka či speváčku uviedla na správnu mieru skôr, než sa čosi úplne pokazí..."

Šepkanie nie je žiadna prechádzka ružovou záhradou. "Sranda to určite nie je. Keď som bola sama speváčkou, tak som si vravela - tie šepkárky to majú ľahké - len si tam tak sedia, čítajú a občas pomôžu. Dnes viem, ako veľmi som sa vtedy mýlila," dodala D. Gažová.

kid

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári