Na Favorite, rok výroby 1955, vymeral aj certifikát pre košický maratón

Bežci naň podajú prihlášku, nejaký čas potrénujú, aby mali dosť síl na jeho zvládnutie, v danú hodinu sa postavia na štartovú čiaru, a za pol dňa majú po všetkom. Pre nich je maratón minulosťou. No pre tých, čo sa starajú o jeho organizáciu, aby všetko klapalo ako hodinky, aby naň mohol v dobrom spomínať víťaz i ten posledný v cieli, aby si prišli na svoje bežci i diváci, je maratón večnou prítomnosťou. Keď zaznamenajú čas posledného pretekára, rozdajú pripravené ceny a rozlúčia sa s účastníkmi, začína sa všetko odznova. Aby bol ten budúci ročník ešte lepší ako minulý...

A to je záležitosť ľudí v pozadí. Ľudí, bez ktorých by kapitoly košického Medzinárodného maratónu mieru nenadväzovali v objemnej kronike jedna po druhej tak plynule, ako sa to darí už od roku 1924, keď sa pár odvážlivcov pod Turnianskym hradom postavilo na štart prvého, historického ročníka. Ktovie ako vtedy prví tunajší maratónski nadšenci vymerali trať, aby mala skutočne tých 42 kilometrov a 195 metrov, ako si vyžadovali už prapôvodné propozície tejto atletickej disciplíny, ale verme tomu, že nebolo ročníka, nad ktorým by sa preto znášal tieň pochybností, či niekto pár metrov pretekárom nepridal alebo nebodaj neubral...

Dnes vám bez zmerania trate nedajú certifikát. A dá sa to vraj už na centimetrík presne. "Na os predného kolesa bicykla sa pripevní meracie koliesko so špeciálnym prípravkom. Jeden číselný impulz je zhruba osem centimetrov, je to stopercentne presné meranie," nestalo sa ešte šéfovi športovo-technického úseku MMM Emilovi Ruskovi, žeby ho jeho Favorit, na ktorom vykonáva oficiálne meranie tratí, sklamal. "Má síce rok výroby 1955, ale funguje mi dodnes."

Nemec nameral o meter viac

Na paneli Medzinárodnej atletickej asociácicie (IAAF) figuruje Emil Rusko ako merač tratí i technický komisár ľahkoatletických súťaží. "Doteraz som nameral asi tridsať maratónov, dvakrát Pražský, niekoľko Dunajských, meral som trate v Michalovciach, Vranove, Čadci, aj chodcom v Dudinciach či Borskom Mikuláši," má na svedomí aj modrú čiaru, ktorá sa kľukatí košickými ulicami od čias, keď trasa tunajšieho mestského maratónu dostala oficiálny certifikát IAAF.

"Prvý raz sa oficiálne merala v roku 1991. Do Košíc prišiel Nemec Damm, zástupca AIMS, aby skontroloval, či som trať vyznačil správne. Nevedno ako, ale zistil rozdiel, jemu to vyšlo o meter dlhšie ako mne. To sa stať môže, lebo namerať sa dá len dlhšia trať, kratšia nie. Napokon sa to vyriešilo tak, že štart, keď bol ešte na Námestí maratóna mieru, sa o meter posunul. Merač trate musí ísť optimálnou trasou pretekov, a pri meraniach je dôležitá tzv. bezpečnostná konštanta, ktorá zaručuje, že ju nemôže namerať kratšiu, ale môže dôjsť k tomu, že ku každému kilometru sa pridá jeden meter, a v skutočnosti pretekári nebežia 42 195 metrov, ale o 42 viac. Keď na nej pretekár zabehne rekordný čas, opäť sa musí premerať, aby bol uznaný. A trať nesmie mať menej ako 42 195 metrov," má Emil Rusko za takmer tridsať rokov praxe v Slovenskom atletickom zväze všetky predpisy a pravidlá súvisiace s maratónskym behom doslova v malíčku.

Na maratónske rande tri dni stopom

Rodený Skaličan pôsobil 27 rokov vo funkcii predsedu komisie rozhodcov Slovenského atletického zväzu a od roku 1988 je aj v službách organizátorov Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach. "S atletikou som začínal v Skalici, ale moja aktívna pretekárska kariéra trvala len do konca juniorského veku. Inklinoval som k dlhším tratiam, i cezpoľným behom, ale k maratónu nie. Prvý raz som bol na košickom ako divák v roku 1964, keď som tu z Bratislavy cestoval stopom tri dni." Nebolo to však kvôli maratónu, ale na rande. "S mojou budúcou manželkou, Košičankou, ktorá bola v Bratislave mojou spolužiačkou. No na ten maratón sa pamätám veľmi dobre. Vtedy to bol taký atypický ročník, kvôli olympiáde v Tokiu sa uskutočnil už niekedy v auguste, aby tu mohli prísť aj reprezentačné družstvá chystajúce sa na olympijský maratón. Bežalo sa podvečer, pretekári dobiehali na štadión už za šera, a vyhral Kantorek. Môžem povedať, že už vtedy ma košický maratón chytil za srdce."

Emil Rusko sa do Košíc priženil, netušiac, že to maratónske rande sa mu stane osudným a zo začínajúceho atletického funkcionára sa stane aj funkcionár maratónsky. "V roku 1972 ma Vilo Bratim dotiahol do železiarní, medzi rozhodcov maratónu. Aj keď moja hlavná profesia bola projektant oceľových konštrukcií na mostárni, pomimo som si našiel čas aj na vykonávanie rozhodcovskej funkcie. Prvý maratón, ešte v tom istom roku, som si odslúžil na kontrolke na pätnástom kilometri v Haniske, a moja úloha spočívala v tom, že som zapisoval číslo pretekára, čas a poradie v akom kontrolkou bežci prebehli. Vtedy ich ešte nebolo toľko ako dnes, takže sa to v pohode stíhalo. Odvtedy som nevynechal ani jeden košický maratón."

Zimovanie v nafukovačke

Popri funkcii maratónskeho rozhodcu robil v atletickom oddieli VSŽ desať rokov vedúceho družstva mužov. "A keďže VSŽ mali patronát nad nafukovacou halou, ktorá bola vtedy jediná na Slovensku, tak som tam niekoľko rokov aj zimoval." Od začiatku januára do konca februára v nej trávieval všetky víkendy, či to boli len krajské preteky žiakov, alebo slovenské i československé šampionáty dospelých. "Bol som riaditeľ pretekov a zároveň som mal na starosť aj rekonštrukciu a úpravy nafukovacej haly, keďže som bol technický typ. A to mi zostalo aj pri maratóne." Najviac ich absolvoval v role riaditeľa športovo-technického úseku.

"Päť či šesť rokov som pôsobil aj vo funkcii riaditeľa pretekov, keďže voľakedy ním musel byť rozhodca. Ale teraz je pozícia riaditeľa iná, v prvom rade musí pozháňať pretekárov. A vo funkcii riaditeľa športovo-technického úseku ma vôbec nemusí zaujímať, koho budeme mať na štarte maratónu. Tá funkcia je pre mňa ako šitá, lebo celý život som medzi číslami, čiarami a projektami."

Pri maratóne začínal, keď tých čísel ešte nebolo toľko, že by rozhodcom hlavu zamotali. No stalo sa, že sa aj prerátali. "Bol to tuším päťdesiaty ročník, keď tu bežal Austrálčan Farrington. Hrozné počasie, zima a dážď. Mal som službu na obrátke v Seni a kým sa tam mali objaviť prví pretekári, rozhodcovia sa išli schovať do kultúrneho domu. Všetci čakali, že prvý z nich bude na obrátke po hodine a šiestich minútach, ale Farrington bol na nej o štyri minúty skôr. Stihli sme to na poslednú chvíľu, ale jeho medzičas bol zaznamenaný."

Boli aj neidentifikovaní

O niekoľko rokov neskôr zasiahla aj košický maratón vlna výpočtovej techniky, pravda, dnes sa sotva ubránite úsmevu pri spomienkach na chvíle, ako sa rodila výsledková listina. "Bolo to začiatkom osemdesiatych rokov, keď sa hovorilo už o veľkých maratónoch, ktoré mali cez tisíc účastníkov." Výsledky po sedemnástej hodine chodievali spracovávať na techniku k docentovi Šujanskému, kde bol jediný počítač v meste. Taký obrovský, že zabral celú

miestnosť. Väčšinou sa na ňom trápili až do rána... "Mali sme síce k dispozícii aj videokameru, ktorou sa snímal dobeh, ale stalo sa, že na takom mieste a v tom čase dobehol pretekár v červenom tričku a bielych trenírkach, ale nevedeli sme kto to bol, lebo štartové číslo mal zakryté. Takže vždy boli štyria či piati bežci neidentifikovaní. Čas spracovania výsledkov sa predlžoval podľa toho, kde sa našla chyba. Keď to bolo okolo osemstého miesta, tak sme to zvládli ešte rýchlo, ale keď sme mali problém s nejakým pretekárom už v prvej trojstovke, tak to trvalo večnosť."

Dnes je to paráda, každý pretekár je vybavený elektronickým čipom, takže rozhodcovský zbor môže ´pískať´ maratón s rukami vo vreckách, a všetko to pracné zachytávanie výsledkov, ba aj medzičasov, je v plnej kompetencii výpočtovej techniky. "Čipy na našom maratóne využívame asi päť rokov, a je to veľká pomoc, aj keď nie všeliek, lebo môže sa stať, že niekedy to ten čip nezoberie. Bez klasickej kontroly rozhodcov to nejde. Zažil som to v Dudinciach na pretekoch chodcov, kde sa išlo dvadsaťpäť okruhov. Akýsi Portugalčan bol po každom okruhu na tabuli medzi prvými, ale my sme ho nikde nezaznamenali, podobne aj ďalšieho borca. Videl som však ich trénera, že stojí neďaleko a poctivo si zapisuje medzičasy svojich pretekárov. Išiel som mu nakuknúť cez rameno a videl som, že tam časy svojich má zapísané. Obzeral si ma, prečo som taký zvedavý a čo od neho chcem, lebo sme si nerozumeli, ale po pretekoch prišiel za nami s celým svojím elaborátom a dokázal nám, že jeho pretekári tými okruhmi naozaj prešli..."

Ruštinou na funkciu komisára

Ozajstnou skúškou funkcionárskych schopností Emila Ruska bol svetový šampionát v polmaratóne, ktorý posunul košickú trať do kategórie najrýchlejších v Európe. "Vtedy bol štart i cieľ pretekov v polmaratóne i nášho maratónu prvý raz pred hotelom Slovan. Bol som aj jedným z otcov myšlienky, aby stupne víťazov boli situované do priestoru, kde budú počas vyhlasovania víťazov zábery na panorámu Dómu v pozadí. Po tej zmene patrí naša trať k najrýchlejším na svete. Keď ju prví traja polmaratónci zvládli pod hodinu a víťazné kenské družstvo malo výsledný čas pod tri hodiny, povedal som, že ten rekord nikto nezlepší ďalších dvadsaťpäť rokov."

To už bude merač tratí a dlhoročný šéf športovo-technického úseku na maratónskom dôchodku. "Starosť o celý štadión už po mne preberá mladší kolega Jožko Kling, a postupne som vyškolil na Slovensku ďalších troch meračov tratí, takže o túto funkciu je tiež postarané. Som síce na hranici vekového limitu, ale ešte predtým ako ho prekročím, stihol som si urobiť aj skúšky na technického komisára IAAF. Pred siedmimi rokmi v Moskve. Troška som využil situáciu, že boli v ruštine, pre atletických adeptov z bývalých krajín Sovietskeho zväzu, a ja som s azbukou nemal žiadne problémy. Zohnal som si kvôli tomu i ruské pravidlá atletiky. Štvorhodinová písomná skúška nebola vôbec jednoduchá, a keď ste ju chceli mať, museli ste dosiahnuť viac ako deväťdesiatpäť bodov. A ja som to dokázal."

Dozeral už na priebeh pretekov Európskeho pohára vo viacbojoch v poľskej Bydhošti, dvanásťstránkovú správu pre Európsku atletickú asociáciu posielal z estónskeho Tallinnu, slovinského Mariboru i z halového mítingu vo Viedni. "Po nemecky sa dohovorím, ale u komisára IAAF sa vyžaduje angličtina. A každý rok sú opakovacie skúšky už iba v angličtine. Preto som na ďalšie už nešiel, a slušne som im odpísal z akého dôvodu. Napriek tomu mi prichádzajú ďalšie delegačky na mítingy do ruskej zóny či Poľska. Tá ruština sa mi stále zíde."

Aj keď jeho životnou profesiou i koníčkom bola práca projektanta oceľových konštrukcií, nikdy neodmietol, keď mal niečo obetovať atletike a maratónu. "Popri robote bola pre mňa športová činnosť ideálnym relaxom. Mohol som si ho užívať v inom okruhu ľudí..." Ľudí, o ktorých sa vo výsledkových listinách nášho maratónu nikdy nedočítate, ale bez ktorých by sme tu maratón nikdy nemali.

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári