Keď bol náčelník kanibalov hladný, s obľubou komzumoval ženské prsia

Košičan Ing. Ladislav Bodnár, momentálne trvalo žijúci na Taiwane, precestoval už mnoho zaujímavých krajín. Tento rok sa rozhodol so svojou taiwanskou manželkou spoznať niektoré z najodľahlejších krajín sveta Polynézke ostrovy. V Oceánii je roztrúsených okolo 7500 ostrovov. Táto oblasť bola preskúmaná až koncom 18.storočia Jamesom Cookom a francúzskym etnografom a dôstojníkom Dumontom d´Urville. Ostrovy sú známe kanibalizmom a u solventnejších západných turistov sú vychytenými destináciami. Na ostrovoch Fidži a Vanuatu pobudli manželia tri týždne.

"Z Taipei, hlavného mesta Taiwanu, neexistuje priamy let na ostrovy Oceánie. Leteli sme preto z hlavného mesta Južnej Kórei zo Soulu do Nadi na Fidži," vraví Ladislav. Uplynulo 10 hodín od nástupu do lietadla v Kórei, až po vystúpenie na letisku v Naidi, nachádzajúcom sa na ostrove Viti Levu. So svojim susedným ostrovom Vanua Levu, tvorí dva najväčšie ostrovy Fidžijskej republiky. Okrem nich má Fidži ďalších 332 malých ostrovov, z nich 105 obývaných.

Na letisku stáli agenti miestnych cestovných kancelárii vyhľadávajúci turistov. Jeden z nich sa ujal aj ich. Odporučil im niekoľko stredísk v okolí. Na jednom z malých koralových ostrov, nazvanom Ostrov pokladov, sa ubytovali. "Celý ostrov bol jedným rekreačným strediskom. Nič iné na ňom nebolo. Je naozajstným pokladom skrytým v Tichom oceáne. Nádherný podmorský svet, pláže s bielym pieskom, krásna príroda a všade okolo exotické farebné papagáje," spomína na ostrov a pláže s bielym pieskom, kde si užívali typicky letné dovolenkové radovánky.

Ďalšie dni strávili na sopečnom ostrove Malolo s veľkolepým výhľadom na okolie. Tu už boli aj dedinky s domácim obyvateľstvom. "Jednoducho idylická dovolenka v rekreačných strediskách západného štýlu. Relaxovali sme tak ako inde na svete. Človek tu bol a ani netušil v akej exotike je. Pripomínali ju len zamestnanci rekreačných zariadení, ktoré vlastnili väčšinou Austrálčania. Fidžania sú tmaví, vysokí, urastení chlapi," opisuje typické rysy miestnych obyvateľov. Boli veľmi priateľskí, na ulici sa zdravili všetci, aj tí, čo sa nepoznali.

Hlavné mesto Fidži je Suva. "Je to najväčšie mesto v južnom Pacifiku. S 300-tisícami obyvateľov je veľké asi ako Košice. Polovicu tvoria Indovia, ktorých tam v 18. storočí doniesli Angličania, kvôli prácam na plantážach cukrovej trstiny." V minulosti krajinu zmietali vážne rasové nepokoje. Z toho dôvodu, že Indovia tam dodnes nemôžu vlastniť pôdu a to aj napriek tomu, že na Fidži žije už ich štvrtá generácia. Ďalším dôvodom nevraživosti sú peniaze. Indovia totiž obchodujú a majú ich viac ako Fidžania...

"Mesto má univerzitu a zopár západných ´vymožeností´ ako napr. McDonald, ale aj kriminalitu. Sprievodca nás varoval, aby sme v noci po uliciach nechodili." Toto prístavné hlavné mesto však ani zďaleka nespĺňalo ich predstavu o ostrovnom raji, ktorú si pred cestou sem, vytvorili. Strávili v ňom jednu noc a radšej ho rýchlo opustili.

Najsilnejšie dojmy si manželia odnášali z pobytu v rodine Fidžanov, v malej dedinke na severovýchodnom ostrove Naigani. Bývali v dome, ktorý nemal žiadne západné vymoženosti. Bez sprchy, vody a záchodu. (V celej dedine bola jediná toaleta, ktorú využívali všetci spoločne.) Chalupa bola jedna miestnosť so spálňami oddelenými závesmi. Mala štyri vchody, mohlo sa do nej vchádzať i vychádzať v smere, v akom ľudia práve potrebovali. Vchody sa nikdy nezatvárali, ani na noc. "Tam sa nekradlo. Ani nebolo čo, pretože tí ľudia nič nemali. Žijú skromne. Len v jednom dome bol videorekordér a televízor, preto tam celá dedina chodila na večernú zábavu. Keď sme sa tam boli pozrieť, práve sledovali ´dévedečko´ s náboženskými piesňami."

Život medzi týmito ľuďmi bol veľmi romantický a nezabudnuteľný. "Zobudili sme sa a pred nami nádherná pláž, po ktorej pobehovali malé deti, jedli ovocie, ktoré si poodtrhávali zo stromov. Dedinčania vyrážali s loďkami na ryby. Iní si zas voľačo pestovali v záhradkách. Vedú neskutočne idylický život, ku ktorému v podstate nepotrebujú nič z nášho moderného sveta. Západné pachtenie po peniazoch nám tu pripadalo veľmi nezmyselné."

Ani tento svet neostane dlho prirodzeným. Dedinu pomaličky ale isto "nahlodáva" západná civilizácia. Minulý rok si obyvatelia kúpili generátor, ktorý im vyrába elektrinu. A tu sa začal nekonečný kruh závislosti. Generátor potrebuje palivo a preto musia ľudia zarábať. Aj tým, že poskytujú svoj domov ako ubytovanie pre turistov. Niektorí pracujú v blízkom rekreačnom stredisku.

Prečo sa jedli?

Z Fidži Ladislav s manželkou odleteli na susedné ostrovy Vanuatu. Vystúpili na letisku v hlavnom meste Port-Vila. "Je veľké asi ako naša Senica, má 30 tisíc obyvateľov." Aj Vanuatská republika pozostáva z viacerých ostrovov, z 12 veľkých a 70 menších. Väčšinu veľkých tvoria vyhasnuté i činné sopky, menšie sú tvorené koralovými vápencami.

Ubytovali sa na ostrove Hidcaway blízko hlavného mesta. Rekreačné bungalovy boli vybavené prvotriedne, horšie to však bolo s okolitým prostredím. Pláže už neboli obsypané hebučkým iskrivým bielym pieskom, ale stvrdnutými mŕtvymi koralmi. Každý deň vyrážali na výlety v blízkom okolí. Navštívili skanzen, kde sa dozvedeli množstvo zaujímavých faktov o záhadnej a pre našincov ťažko stráviteľnej histórii dlhoročného pestovania kanibalizmu. "Vyvinul sa u nich aj z toho dôvodu, že nemali čo jesť. Krajinu často devastoval hurikán a ničil im úrodu. Jedli sa preto jednotlivé kmene medzi sebou. Chodilo sa loviť na obyvateľov do susednej dediny."

V kmeňoch jednohlasne vládol náčelník, ktorého rozmarom sa musel každý člen prispôsobiť. A rozmary niektorých, boli veľakrát zvrátené. Mimoriadnou brutálnosťou sa vyznačoval náčelník, ktorý za najväčšiu gurmánsku pochúťku považoval ženské prsia. Keď na ne dostal chuť, rozkázal, aby zabili určitú ženu v jeho kmeni a bezostyšne si na nej pred jej rodinou pochutnával. "Neviem či to bol skutočný príbeh, ale verím, že to mohla byť pravda. Keď na ostrov prišli prví anglickí misionári, tak prvý z nich bol zjedený behom dvoch dní."

Vanuatčania skonzumovali nespočetne veľa odvážnych Angličanov. Ani odstrašujúce ľudožrútstvo anglickej expanzii nezabránilo. Postupne sa tu udomácnili a pôvodné obyvateľstvo prekonvertovali na kresťanskú vieru. "O kanibalizme sa tam všeobecne nesmie veľmi rozprávať. Pretože ešte stále tam žijú ľudia, ktorí jedli ľudské mäso. Noviny písali pred pár rokmi o prípade, keď sa v hlavnom meste našli vykopané hroby a v nich kosti ľudí, z ktorých niekto vycuciaval dreň."

Kultúra kanibalizmu je známa na ostrovoch v celom Tichom oceáne, od Nového Zélandu až po Havaj. "Všade sa však spájala s inými zvykmi, tradíciami. Na Fidži bolo ľudožrútstvo výnimočné, slúžilo len ako forma pomsty. Ten kto vyhral bitku, zjedol svojho nepriateľa," vysvetľuje Ladislav. Fidžijskí ľudožrúti však boli sofistikovaní pomstitelia. Rituál konzumovania nepriateľovho tela dotiahli až na najvyššiu možnú úroveň. Zjesť ho len tak "normálne" im asi opojný pocit z víťazstva neprinášalo. Takéto úbožiaka preto nechali žiť, aby sa díval na to, ako si pochutnávajú na kúskoch jeho tela. A to ešte nie je všetko. Prinútili ho, aby jedol sám seba...

Okrem kanibalizmu sa ľudia v tejto časti sveta, vyznačovali aj obdivuhodnými vlastnosťami. Boli vynikajúcimi navigátormi. Na malom člne sa dokázali plaviť tisíce kilometrov. Vedeli žiť v totálnom súlade s prírodou. Zužitkovali všetko, čo zo zeme vyrástlo. "Napríklad taký kokosový orech - pijú jeho šťavu, jedia ho a vyrábajú z neho olej. Tvrdý obal orecha sa používa ako palivo, listy stromu na vyhotovenie kobercov, rohožiek a drevo na stavbu príbytkov." Okrem toho, vynikajú aj znalosťou liečiť, ktorá prechádza z generácie na generáciu. "V podstate každý strom má použitie na určitú chorobu. Používajú lístie alebo kôru."

Fidžania i Vanuatčania varia zaujímavým spôsobom. V zemi. "Vyhĺbia dieru, vložia do nej kamene, rozrobia oheň. Na rozpálené kamene poukladajú mäso, zeleninu. Pozakrývajú to banánovými listami, zahrabú pieskom a takto sa to tam varí. Je to dosť komplikované. Ja by som toto nevedel urobiť." Ostrovania sa živia predovšetkým rybami, kurčatami, zeleninou, rôznymi druhmi zemiakov a ovocím.

Na Vanuate sa miestni obyvatelia pravidelne, večer, stretávajú na posedení pri kave. Nie, nevynechali sme dĺžeň. Kava je síce tiež nápoj a možno trochu podobná našej káve, nepije sa však horúca, má celkom inú chuť i účinky. Nepovzbudzuje, ale omamuje. "Je vyrobená z koreňov rastlín, má farbu ako blato. A väčšine Európanov nechutí. Domorodci z jej podávania a prípravy robia veľký ceremoniál a spoločenskú udalosť. Pijú ju z kokosového kelímku. Omamuje najprv jazyk, ústa a neskôr ide do nôh. Mne ju urobili omnoho slabšiu, preto som cítil, len tŕpnutie jazyka. Keď sa z toho vypije viac, človek nemôže chodiť. Nie je to ale návykové, ani to nejde do hlavy." Preto domorodci nie sú opití a na druhý deň nemávajú "opicu" a ani žiadnu podobnú indispozíciu. Kedysi kavu nesmeli piť ženy a nielen to, nesmeli sa ani dívať na mužov, ktorí ju konzumovali. Dnes sú však aj ženy v Polynézii emancipovanejšie a omamné účinky tohto nápoja si dopriavajú spolu s mužmi. "V minulosti korienky kavi žuli mladí chlapci vo veku obriezky do ženby a rozomleté kúsky vypľúvali do nádoby. Táto hmota sa potom rozriedila vodou a podávala ostatným mužom. Dnes sa korienky drvia kovovou tyčou," dopĺňa hygienickú perličku.

Platia klami

Dôležitým zdrojom príjmov Vanuatu je medzinárodné bankovníctvo. Príjmy a kapitál sú oslobodené od daní a preto štát patrí k daňovým rajom. "Je tam ale draho, pretože na všetky dovezené výrobky sa dáva vysoká daň a oni sami veľa toho nevyrábajú. Živí ich aj cestovný ruch. Vraj 80 percent ľudí, tam žije tak ako pred 300 rokmi. Pestujú zeleninu, chytajú ryby a nepoznajú peniaze. Platidlom v niektorých častiach krajiny sú diviačie kly. Ak si chce muž zobrať nevestu, musí jej rodine zaplatiť približne 20 klami." V štáte vládne parlament, ktorý tvoria náčelníci jednotlivých dedín. Náčelníctvo je v tejto krajine ešte stále dedičnou záležitosťou.

Okrem náčelníka má v dedine veľké slovo šaman, ku ktorému si ľudia chodia po rady v chorobách aj v spolunažívaní. Ostrovania sú veľmi poverčiví. Majú veľa miest ku ktorým sa viažu legendy a tie sú pre nich tabu. Nikdy tam nevstúpia. "Keď idú po mori, tak na nejakom úseku sa za nič na svete nepozrú do vody, pretože podľa nich, presne na tom mieste pobýva nejaký zlý boh." Napriek ich jednoduchému spôsobu života a poverčivosti, sú vzdelaní. Aspoň tí, s ktorými sa Ladislav stretol. Takmer všetci ovládajú angličtinu na vynikajúcej úrovni. "Dokonca aj v zemepise majú oveľa väčšie znalosti ako ľudia v západnom svete. Slovensko síce nepoznali, ale o Nemecku, Francúzsku, Taliansku vedeli."

Ladislav a jeho manželka úplne podľahli čaru osobitej ostrovnej muziky, ktorá vytvárala ostrovom atmosféru. Vyhrávala totiž všade. V obchodoch i serióznych inštitúciách. Spríjemňovala i rozveseľovala ľuďom život. "Už pri príchode ne letisko, nás vítali v národných krojoch s gitarou v rukách, veselou muzikou, spevom i tancom. Keď sme odchádzali, lúčili sa s nami pre zmenu, smutnou pesničkou. Bolo to veľmi pekné," dodáva na záver.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári