skladateľov a dvoch excelentných sólistov. V podaní najväčších talentov maďarského husľového umenia posledného desaťročia - Katalin Kokas (husle, viola) a Barnabása Kelemena (husle) - zaznie Bartókov "koncert lásky" - Koncert pre husle a orchester č. 1. Bartók sa Rapsódiou pre husle a orchester č. 2 predstaví poslucháčom aj ako veľký zberateľ a znalec ľudového umenia. Korunou koncertu bude Mozartova Sinfonia concertante Es dur.
Veľkým zážitkom však bude nielen muzika, ale aj možnosť vidieť na javisku manželov K. Kokas a B. Kelemena. Obaja už ako 11-roční navštevovali Hudobnú akadémi Frantza Liszta. Katalin získala aj štipendium na Toronto Royal Conservatory. Je víťazkou viacerých medzinárodných husľových súťaží, koncertuje v Európe i v USA. Vystúpila v Carnegie Hall v New Yorku a v Národnej koncertnej sále v Budapešti. Barnabás má za sebou koncerty v Concertgebouw - Amsterdam, vo Wigmore Hall Londýn, v Carnegie Hall New York. Spolupracuje s dirigentmi ako Lorin Maazel, Sir Neville Marriner, Zoltán Kocsis či Michael Stern. Tiež získal ocenenia na mnohých prestížnych medzinárodných husľových súťažiach a v roku 2003 ho maďarský časopis Gramophone ocenil ako Klasického hudobníka roka. Po včerajšej skúške v Štátnej filharmónii sme sa s nimi zišli na krátky rozhovor.
V Košiciach nie ste po prvýkrát...
Barnabás Kelemen: Nie, obaja sme tu boli už párkrát. No vždy sa sem radi vraciame. Tešíme sa na ľudí, na mesto, na hudobníkov...
Tentoraz však otvárate koncertnú sezónu. Tešíte sa?
Katalin Kokas: Otvárací koncert sme tu ešte nehrali, no pre nás je každé vystúpenie sviatkom. Prvé rovnako ako všetky ostatné.
Pamätáte si ešte na váš prvý kontakt s hudobým nástrojom?
KK: Bola som ešte malá, ale pamätám si, že to pre mňa bola veľká výzva. Túžila som sa na ňom naučiť hrať naozaj dobre.
BK: Ako trojročný som dostal malé husličky, na ktoré som skúšal hrať. Ale učiteľka ma nepovažovala za dosť dobrého. Dobre som síce intonoval a vedel som všetko zaspievať, nevhodne som sa však správal, pobehoval som po byte. A tak som začal hrať až ako šesťročný. My teraz máme trojročnú dcérku, ktorá má husle a už ju nechávame skutočne vyučovať.
Obaja ste už ako jedenásťroční sedeli v laviciach hudobnej akadémie. Museli ste preto veľa drieť a vzdať sa mnohých svetských radostí?
KK: Nemuseli sme sa vzdať ničoho. Ani teraz sa nevzdávame iných radostí.
BK: Je nesmierne dôležité žiť plnohodnotný život. Potom sa to odzrkadlí aj v hre.
Chcelo sa vám v detstve cvičiť?
KK: Niekedy ma museli rodičia nútiť.
BK: Keby mi do 14 rokov nehovorili, aby som cvičil, tak by som dnes ani nevedel hrať na husle. V tom čase ma totiž viac zaujímali dievčatá, biliard, futbal...
Kedy sa teda hudba stala vaším životom?
KK: U mňa už v rannom detstve. Keď som mala 5-6 rokov.
Pomerne skoro ste obaja stáli na významných svetových scénach...
KK: Ako 13 ročná som už hrala na svetovej výstave v Seville. To bol môj medzník.
BK: Absolvoval som veľa vystúpení, ale najväčším bolo pre mňa, keď som ako 19-ročný hral v nemeckom Saarbrückene pod taktovkou Michaela Sterna, syna slávneho huslistu Izaka Sterna. S Michaelom odvtedy často spolupracujeme.
Funguje medzi vami rivalita?
KK: Keď počúvam Barnabása ako hrá, pracujem spolu s ním na každej note. Je to pre mňa ešte únavnejšie, ako keď hrám ja. A keď je to krajšie, ako som predpokladala, vtedy som šťastná. Keď potom hrám to isté dielo ja, snažím sa k nemu priložiť ešte o čosi viac. Aby som dokázala, že sa to dá ešte o trošku posunúť.
BK: Navzájom sme si najvážnejšími kritikmi. Je to veľmi pozitívna energia. Také duchovné súperenie.
KK: Publikum bude v dnešnom koncerte pri Mozartovej Sinfonii concertante môcť vycitíť ten moment, keď mi Barnabás nahrá na smeč a ja musím výzvu prijať.
Hrávate spolu radi?
BK: Veľmi radi! A čím ďalej, tým viac našich spoločných nahrávok sa objavuje.
Komunikuje sa vám ľahšie prostredníctvom slov alebo muziky?
BK: Keď hráme, nepotrebujeme slová. No obaja veľmi radi a veľa rozprávame.
Ako radi trávite voľný čas?
KK: Máme veľmi málo voľného času. Keď sme cestovali sem, mali sme vo vlaku taký dobrý pocit, že budeme mať popoludní pár hodín pre seba. No už o štvrtej stojíme zas na pódiu, lebo máme popoludňajšiu skúšku.
BK: Posledné leto bolo veľmi namáhavé. Hrali sme veľmi veľa koncertov. Ale naša dcérka bola stále s nami. A dúfame, že teraz v zime to budeme mať trošku voľnejšie.
Na čo sa najbližšie tešíte?
BK: Na dcérku, lebo sme ju už týždeň nevideli. A veľmi sa teším na nahrávku Bartókových husľových diel, ktorú budem robiť pravdepodobne s našim Národným orchestrom. Na budúci týždeň by sme mali začať práve 1. husľovým koncertom.
KK: Chystáme mnoho pekných nahrávok.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
