Korzár logo Korzár Košice
Utorok, 20. október, 2020 | Meniny má VendelínKrížovkyKrížovky

HISTÓRIA

Obydlie Alžbety Piastovej i Mateja KorvínaKráľ v sexe kašľal na triedne hranice 2. časť: Zlaté časy panovníkov a ich kapitánovV minulom

Obydlie Alžbety Piastovej i Mateja Korvína

Kráľ v sexe kašľal na triedne hranice

2. časť: Zlaté časy panovníkov a ich kapitánov

V minulom rozprávaní o košickom kráľovskom dome sme sa venovali najprv tomu najstaršiemu domu, ktorý tu existoval ešte skôr, ako vzniklo mesto Košice, niekedy na sklonku 12. storočia. Predpokladali sme, že bol súčasťou najstaršej osady Villa Cassa. Tento kráľovský dom potom nahradila stavba novšia, už za hradbami mesta, no my dnes nevieme, kedy ju vznikajúce mesto zriadilo. Stihli sme sa tiež zaoberať niektorými záhadami, ktoré počiatky tohto novšieho kráľovského domu obostierajú, a ktoré sa dotýkajú hlavne razenia najstarších košických mincí. Dnes sa prizrieme hlavne najvýznamnejším uživateľom druhého kráľovského domu.

Skryť Vypnúť reklamu

PRVÍ UŽIVATELIA ANJOUOVCI?

Keďže nevieme presne, kedy v poradí druhý košický kráľovský dom uprostred mesta zriadili, môžeme iba predpokladať, že sem chodievali snáď už obaja anjouovskí králi Karol Róbert a Ľudovít Veľký (vzrastom však pomerne neveľký), ako aj ich manželky, Karolova Poľka Alžbeta Piastovna, šikovná diplomatka, zbožná žena a milovníčka tohto mesta, ako aj Ľudovítova Chorvátka Alžbeta Kotrmaničová, neveľmi obľúbená a nediplomatická osoba, avšak matka jemnej Hedvigy, ktorú nasilu vydali za poľského kráľa Jagella. Pravdepodobne ju cez Košice doprevádzala na jej osudovej ceste za manželom a obe sa tu dlhšie zdržali. Hedvigin nešťastný súkromný osud a život by nepochybne stál za veľkolepé filmové spracovanie, pretože sa v mnohom vyrovná Rómeovi a Júlii.

Skryť Vypnúť reklamu

No keďže vtedajšie Košice boli vtedy tranzitným mestom kráľovských kuriérov a diplomatov na ceste do Poľska, je možné, že sa ich v tunajšom kráľovskom dome vystriedalo neúrekom. A ak aj nie v časoch anjouovských, potom už s istotov za panovania Žigmunda Luxemburského, ktorý sa do ich rodiny priženil ako politicky vhodný nápadník Ľudovítovej staršej dcéry Márie. Žigmund tu začiatkom 15. storočia pravdepodobne hostil poľského kráľa Jagella (bol mu švagor) i litovské veľkoknieža Vitolda (to bol zase Jagellov bratranec). Neskôr sa tu asi viedli diplomatické stretnutia a debaty s poľskou stranou i Rádom nemeckých rytierov.

Panstvo tu, samozrejme, hodovalo a trávilo voľný čas, kráľ Žigmund, keďže bol, aký bol, zaiste aj s nejakou práve obľúbenou dvornou dámou, alebo dokonca s miestnou meštianskou krásavicou. Česká, medzi ľudom rozšírená tradícia, podáva tohto muža v nedobrom svetle, ale tu v Košiciach to neplatilo, tu to mal dobré, v sexe kašľal na triedne hranice a mal "to" rád. Naviac bol za mlada fešák a ženy, aj neurodzené, po ňom zjavne "pásli". Ktovie, čo všetko náš kráľovský dom v týchto galantných časoch pozdného stredoveku zažil. Nezabudnime však, že kráľovský dom slúžil aj ako panovníková tunajšia kancelária, vyberali sa tu poplatky a dary, a razili zlaté a strieborné peniaze, ak na to panovník dal povolenie, zvané mandát.

Skryť Vypnúť reklamu

HLAVY POMAZANÉ I NENÁVIDENÉ

Do Košíc teda kráľ (a od roku 1410 aj rímskonemecký cisár) Žigmund chodieval často a rád, a toto mesto využíval vo svojej východoeurópskej politike. Boli to časy skutočnej slávy Košíc a ich kráľovského domu. jedného dňa však Žigmund zomrel (1437), a jeho zať a nástupca, habsburské knieža Albrecht, do Košíc nestihol zavítať, pretože zomrel nečakane skoro po ňom (1439). Albrechtov syn Ladislav Pohrobok bol vychovávaný hlavne vo Viedni a až do svojej smrti v Prahe (1457), tiež predčasnej, sa do Košíc nedostal. Kým bol Pohrobok dieťa - batoľa, vládol v Uhorsku istý čas poľský kráľ Vladislav, ale zomrel tiež predčasne v boji s Turkami pri Varne (1444) a o tom, že by bol niekedy v Košiciach, nemáme žiadne zvesti.

Boli to proste časy, keď košický kráľovský dom nemal šťastie na korunované hlavy, zato nekorunované mesto ovládali dosť dlho a asi nebudeme ďaleko od pravdy, keď predpokladáme, že kráľovský dom využívali najvyšší českí bratrícki velitelia, iste aj sám Ján Jiskra. Poriadok v kráľovstve prišiel až s novým kráľom, Matejom Korvínom. Kráľovský dom v Košiciach začala užívať opäť korunovaná hlava, opäť sem chodili vysokí dvorskí hodnostári, časom aj Matejova druhá manželka, kráľovná Beatrix Aragónska, pilo sa vzácne víno a jedli vyberané jedlá.

Matej Korvín prišiel pobudnúť do Košíc viackrát, ale už to nebolo ako za kráľa a cisára Žigmunda. Rozhodne sa tu už "nevarila" európska politika. Korvín nakoniec zomrel vo Viedni a košický kráľovský dom získal za krvavých udalostí (dvojnásobné obliehanie Poliakmi) opäť nového pána - Vladislava II. Jagellonského, Poliaka na uhorskom tróne. Ten sa tu v Košicioach v počiatkoch svojho panovania obracal často. O Košice sa najprv bojovalo, neskôr viackrát rokovalo o mieri. Kráľ sa vtedy nepochybne ubytoval "u seba" a s ním aj muži, ktorí mu kráľovstvo pomohli vybojovať. Košice vtedy viackrát navštívil chýrny Štefan Zápoľský. Raz bude v tunajšom kráľovskom dome "bačovať" aj jeho syn Ján, ale to ešte potrvá. Vladislavov syn a nástupca Ľudovít II. sem už ako kráľ nezavítal. Posledného kráľa mal kráľovský dom hostiť až po moháčskej katastrofe.

POSLEDNÝ DOMÁCI KRÁĽ

V auguste 1526 spôsobili Turci uhorskému vojsku tragickú porážku pri dedinke Moháč, pri ktorej padol aj sám kráľ Ľudovít II. Jagellonský. Kráľom sa nechal čo najskôr zvoliť domáci kandidát Ján Zápoľský, no iba o niečo neskôr, v zmysle zmluvy uzavretej ešte ich otcami, aj habsburský kandidát Ferdinand. Krajinu to rozštiepilo a Košice šli z rúk do rúk (Turci zatiaľ Uhorsko napodiv neobsadzovali). Časť šľachty uznala Ferdinanda, no časť Zápoľského. Do roku 1528 patrili Košice Zápoľskému, potom do roku 1536 cisárskym kapitánom Jánovi Katzianerovi a Gašparovi Šeredimu. Šeredi tu už pôsobil v novej cisárskej funkcii hornouhorského kapitána.

Potom sa Košíc (a Šerediho majetku) ľsťou zmocnili prívrženci Jána Zápoľského. Tento syn Štefana Zápoľského bol vychovávaný tak, že on sám by sa mal stať kráľom, a tak sa radšej stal spojencom Turkov a vazalom sultána, než by uznal habsburského cisára za svojho panovníka. Zápoľského ambície boli nesmierne. Oženil sa so šestnásťročnou dcérou poľského kráľa (obrázky ju predstavujú ako mimoriadne peknú mladú ženu), ktorá od neho vzápätí otehotnela. A tak sa Zápoľský nedočkavo chystal založiť novú kráľovskú dynastiu.

Šeredi nepochybne v kráľovskom dome pobýval, čo dosvedčuje text kroniky: O Katzianerovi to len predpokladáme. No a Zápoľský sa stal navždy posledným uhorským kráľom, ktorý náš kráľovský dom využíval. Neužil si ho dlho, pretože v roku 1540 dostal po narodení syna Jána Žigmunda porážku a zomrel. Maďari mu hovoria "János király" (prívlastok Zápoľský často vynechávajú) a považujú ho za národného kráľa, aj keď vládol iba v polovici kráľovstva. Mnohí nezorientovaní Slováci ho majú za "našeho", ale on to bol pôvodom Chorvát).

Zápoľského ľudia vrátenie mesta cisárovi roky zdržiavali, takže sa tu stihla ukázať aj jeho vdova fešná mladá Izabela a malý Ján Žigmund, ktorý sa už všeobecne uznávaným kráľom nikdy nestal a zomrel mladý v roku 1571. Nakoniec však bolo v roku 1552 mesto odovzdané cisárovi Ferdinandovi, ktorý sem preniesol sídlo hornouhorského kapitanátu. Do Košíc sa teda nasťahovali noví páni, hornouhorskí kapitáni, a žiaden habsburský panovník Uhorska do tunajšieho kráľovského domu už nikdy neprišiel.

PÁNI KAPITÁNI

Boli to pre nás dnes neveľmi známi ľudia a za sídlo im bol určený práve kráľovský dom. Akoby cisár Ferdinand cítil, že habsburskí panovníci ho už nikdy nevyužijú. Gašpara Šerediho sme už spomenuli. Nasledovali Andrej Tarnóci, Peter Macedóniay, Imrich Telekeši, Štefan Deršfi, Ján Pető, František Zay, Lazar Schvendi, Ján Rueber, Ferdinand Nogarolla, Krištof Tiefenbach, Erich Lassota, Ferdinand Gonzaga a Barbiano di Belgiojoso. Niektorí boli vo funkcii veľmi krátko, iní sa v nej slušne zabývali a stali sa z nich naturalizovaní občania Košíc. Viacerí tu boli aj pochovaní v podzemí dómu svätej Alžbety.

Z ich mien je vidieť, ako habsburskí cisári stále menej verili Uhrom a do kapitánskych funkcií dosadzovali Nemcov a Talianov. Nebol v tom ani tak nacionalizmus, ako náboženstvo. Cisári dbali, aby v tých časoch, keď sa drvivá väčšina Košičanov stala protestantami, ostali hornouhorskí kapitáni oporou katolíckej viery, aj keď nie každý z nich bol vierovyznaním katolík. Lazar Schvendi, vojak európskeho formátu, tu začal budovať moderné bastiónové opevnenie a presťahoval do Košíc Spišskú komoru. Ján Rueber sa tu tak šťastne usadil, že získal aj dom, z ktorého sa neskôr stal kapitánsky palác a ešte oveľa neskoršie Slovenské technické múzeum. Krištof Tiefenbach sa s košickým vojenským kontingentom zúčastnil v časoch pätnásťročnej vojny bitky proti Turkom pri Mezőkeresztesi. A Barbiano di Belgiojoso sa preslávil zabratím dómu z rúk protestantov, no a popri tom alkoholizmom, bigotným katolicizmom a totálnou vojenskou neschopnosťou.

Práve v čase spomenutej pätnásťročnej vojny sa v košickom kráľovskom dome na čas zdržiavala kráľovská krv, aj keď to nebol priamo panovník, ale "iba" arciknieža. Jednalo sa o Maximiliána, mladšieho brata známeho cisára Rudolfa, ktorý bol veľmajstrom Rádu nemeckých rytierov a istý čas vrchným veliteľom cisárskych vojsk v Uhorsku. V Košiciach pobudol na prelome rokov 1595 až 96, počas bitky pri Mezőkeresztesi. To sa však už blížili časy Bočkajovho povstania, keď sa kráľovský dom mal premeniť na rezidenciu sedmohradských kniežat

Čo napísal francúzsky rytier Pierre de Lescalopier o Košiciach a tunajšom nežnom pohlaví

Pochválil nielen naše ženy, ale aj ich štýl obliekania

V druhej polovici 16. storočia, práve v časoch hornouhorského kapitána Jána Reubera z Fixendorfu, vládol v Uhorsku mier (ak nepočítame denné drobné potyčky medzi Turkami a cisárskymi vojakmi). Do tunajších krajov zavítal v roku 1574 rytier zo vzdialeného Francúzska Pierre de Lescalopier, ktorý si zapísal o Košiciach viaceré postrehy.

V prvom rade môžeme byť i dnes právom hrdí, že naše mesto označil za jedno z najkrajších miest Uhorska. Postrehol tiež, že v tunajších pekných kostoloch sa odbavovali luteránske bohoslužby pre Nemcov a Kalvínske pre Maďarov, ba že ľudia ich počúvajú vo svojej materskej reči. S tymi kostolmi to bolo tak, že vysluhovať bohoslužby sa dali iba v dóme, v kaplnke svätého Michala a v súkromnej kaplnke kráľovského domu. Dominikánsky kostol bol zhorený a františkánsky premenený na sklad zbraní. Ale protestantské bohoslužby sa vtedy príliš navzájom nelíšili a dali sa odslúžiť aj v jedinom kostole (dóme) najprv jedny a potom druhé. No a tých zopár katolíkov chodilo do kráľovského domu.

Zaujímala ho i miestna bezpečnosť, a tak uviedol, že: Na najvyššej veži mesta stále držia stráž dvaja vojaci, ktorí akonáhle zbadajú približujúcu sa osobu, v momente rozozvučia zvon. Nasledoval pre historika hudby zaujímavý postreh: Hudobníci ubytovaní v blízkosti zvonice vtedy vybehnú do veže a zahrajú pesničku. Ostáva nám už iba s úľavou konštatovať, že určite vtedy nemohli byť milovníkmi techna či rapu.

Ako galantný francúzsky muž si samozrejme všímal aj miestne krásavice, pričom uviedol, že: Košické panie, prechádzajúce sa po uliciach, všetky nosia čierne klobúky podobné pokrývkam hlavy francúzskych predsedov súdu, pripevnené k účesom klapkami na uši obloženými zamatom. Vysvetlíme len toľko, že francúzski sudcovia tej doby nosievali stredne vysoké klobúky rozširujúce sa mierne smerom k plochému dnu.

Lescalopier potom pokračuje, že: Poväčšine sa odievajú podľa nemeckej módy, a naproti tomu maďarské, sedmohradské, moldavské a rumunské ženy podobne ako Poľky podľa francúzskej módy. Nuž, ako vidieť, pani móda diktovala aj v tých dávno minulých časoch a Lescalopier si jej diktát pozorne všímal. Svoj popis zakončil spomienkou na nočného strážnika: Po nociach chodí ulicami muž trúbiaci na roh, upozorňujúc svojim nástrojom na prípadné nebezpečenstvo.

Potom opäť vychválil mesto i jeho cisársku posádku: Košice sú krásne, veľké a mocné. Medzi vojskom ubytovaným v okolitých dedinách panuje skvelý poriadok. Nuž ktovie, či to tak vnímali aj dedinčania. Všetko nakoniec zakončil priam propagandistickou vetou, akoby odpozeranou z minulého socialistického režimu: Napriek ozbrojeným akciám pokojne prebieha poľnohospodárska práca.

Ako Francúz bol Lescalopier skoro určite katolík, no je zaujímavé, že protestanti ho nijako nepohoršovali. V každom prípade je jeho opis zaujímavý a doteraz u nás ešte neznámy.

Text a obrázky: Jozef Duchoň,

Nabudúce: Koniec kráľovského domu.

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  2. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  3. Home (ale aj) Office
  4. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  5. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  6. Zelená Bratislava
  7. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  8. Znečistenie riek už možno nebude možné zastaviť
  9. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové
  10. Záujem o akcie Pilulky prekonal naše očakávania
  1. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  2. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  3. Zelená Bratislava
  4. Ruža zmeny
  5. Úpravy automobilov pre ZŤP
  6. No Finish Line v Bratislave sa presúva do virtuálneho priestoru
  7. Mladí ľudia vstupujú do druhého piliera už aj cez internet
  8. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové
  9. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  10. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 27 688
  2. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 23 106
  3. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 16 157
  4. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 13 872
  5. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 13 707
  6. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 10 504
  7. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 775
  8. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 142
  9. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 8 958
  10. Budúcnosť v digitále je plná žien. V čom majú pred mužmi navrch? 8 620
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Správny smer si niektorí vodiči vyberajú v poslednej chvíli.

V Kolinovciach pri povodniach zasahujú s polstoročnou technikou

Rozvodnený Hornád zaplavuje obec v okrese Spišská Nová Ves pravidelne.

Dobrovoľným hasičom v Kolinovciach slúži 48-ročná avia.
Anna Jurčenková.

Rábek bol v karanténe štrnásť dní. Aj tak chcú hádzanári Prešova vyhrať

S francúzskym tímom Nimes pricestoval i Košičan Paul.

Za Nimes chytá aj Slovák Teodor Paul.
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Na celoplošné testovanie budeme potrebovať zhruba 48-tisíc ľudí. Otázka je, kde ich zoberieme

Na jedno miesto pripadá jeden vojak, potrebujeme naň však asi osem ľudí.

Vzorky na antigénne testy odoberú výterom z nosohltana.
Dobré ráno

Dobré ráno: Testovanie nám dá pár týždňov, a potom čo?

Má to byť najväčšia operácia v moderných dejinách Slovenska.

Podcast Dobré Ráno.
STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Vláda sa spolieha na ľudí, ktorých nemá

Slovensko má chronický nedostatok zdravotníkov.

Peter Tkačenko

Pribudlo ďalších šesť úmrtí na Covid-19, zomrel aj lekár z Oravy

Slovensko eviduje celkovo 98 úmrtí na Covid-19.

Ilustračná fotografia.

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop