"Pán Boh vyslyšal naše modlitby a doprial nám dve zdravé deti"

Alena a Karol Ferčákovi tvoria 10 rokov manželský pár. Obaja sú telesne postihnutí, pohybovať sa môžu len vďaka invalidným vozíkom. Najčastejšie ich možno stretnúť na konci Sídliska nad jazerom, keďže žijú v bytovke pre hendikepovaných na Tallinskej ulici. Ich život plynie ako u väčšiny s podobným postihnutím. A predsa sú v mnohom zvláštni. V zmýšľaní, názoroch, a aj tým, že majú dve zdravé dcérky Lenku a Zuzku. Zázrak? Z medicínskeho hľadiska určite. K. Ferčák, ktorý je silne veriaci, hovorí, že za dcérky bez hendikepu vďačia hlavne Pánu Bohu, ktorý vyslyšal ich modlitby.

Pred revolúciou pracoval K. Ferčák vo výrobnom družstve invalidov Obzor. Robil vianočné stromčeky pre náš trh, aj na vývoz. Hlavne pre Maďarov a Poliakov. Po revolúcii ho prepustili, lebo družstvo končilo činnosť. "Plakal som vtedy ako divý. Zvykol som si na prácu i na ľudí, medzi ktorými som bol. A čo je najpodstatnejšie, ako invalid som nebol odstavený na slepú koľaj. Mohol som byť užitočný a ešte si aj niečo zarobiť."

V tom čase si podal prihlášku na byt, i keď žiadnu priateľku nemal. Na počudovanie mu komisia, ktorá byty prideľovala, vyhovela. Jedna z členiek mu rozhodnutie zdôvodnila tým, že výmer dostal hlavne kvôli úprimnosti, keďže im otvorene povedal o plánoch založiť si rodinu.

Manželstvo alebo kláštor?

"Keď som dostal výmer, zomrela mi mama. Pridelenie bytu som vnímal ako jedno z Božích usmernení, že sa mám asi skutočne osamostatniť. Otec mi byt kompletne zariadil, no keďže žiadne dievča na obzore nebolo, uvažoval som, že byt predám a pôjdem do kláštora." Toto rozhodnutie však nemalo byť pre K. Ferčáka osudom. Jedného dňa mu manželka suseda, tiež invalida, povedala, že by ho rada s niekým zoznámila. Súhlasil. "Odvtedy prešiel nejaký ten deň, takže na ponuku som zabudol a dievča, ktoré zaklopalo na moje dvere, hoci som predtým videl jeho fotografiu, som na prvý pohľad nespoznal. Prísne som sa spýtal, čo chce. A Alenka nato, že sa prišla so mnou zoznámiť. Rozveselilo ma to, takže vážny výraz sa zmenil v úsmev a pozval som ju ďalej. Svojou smelosťou, že ona urobila prvý ´krok´ k zoznámeniu, ma trošku vyviedla z miery, a v duchu som sa začal pýtať, čo robiť. Oženiť sa a založiť si rodinu? Alebo ísť do kláštora, ako som pôvodne uvažoval?"

Po radu sa vybral za svojím spovedníkom. Odchádzal od neho s tým, že keďže obaja sú postihnutí a stretli sa, čo je určite ďalšie usmernenie Pána Boha, majú vytvoriť rodinu. "Začali sme spolu žiť, i keď manželka nebola kresťanka. Nenútil som ju, aby sa ňou stala. Vedel som, že potrebuje čas. A ten prišiel. Po dvoch rokoch, keď už boli na svete Lenka a Zuzka, sme sa zobrali. Najprv na úrade, o rok neskôr i v kostole. Svadbu pred Bohom sme museli mať," zaspomínal K. Ferčák, čo všetko sa za uplynulých 10 rokov udialo. "Spočiatku som sa spolužitia s Alenkou bál. Nie som človekom do vetra a manželstvo podľa mňa nie je len zaľúbením sa na pár dní. Je to zodpovednosť jedného za druhého a na celý život. Veď aj Biblia píše: ´ľudia, buďte zodpovední.´

K. Ferčák ako jediný spomedzi 7 detí je postihnutý od narodenia. Keď bol neveriaci, často sa pýtal, prečo práve on je postihnutý a ostatní súrodenci sú zdraví. Neskôr, keď sa upísal Bohu, svoj hendikep začal vnímať ako poslanie. "Zrejme Všemohúci vedel, prečo práve pri mne lekár, ktorý bol pri mojom pôrode, niečo pokazil." Údajne mu stlačil hlavičku, a preto trpí mozgovou obrnou. I keď K. Ferčákovi sa to nezdá, lebo keby mal klasickú detskú mozgovú obrnu, mal by viac zdravotných problémov. "Ja však mám myslenie v poriadku, i rukami a hlavou pohybujem. Dokonca si i nohy cítim, no nefunguje prenos medzi mozgom a nohami. Hoci mozog dá pokyn, že mám nohami pohnúť, svalstvo nepočúva. Nie je dostatočne vyvinuté, preto som od narodenia na vozíku."

Bol to Černobyľ?

Pani Alena žila do 12 rokov šťastným životom. Chodila do školy, mala kamarátky, behala a šantila. Aj chalani po nej začali pokukovať. Nečudo, veď bola pekná, zdravá baba. Potom sa niečo v jej tele pokazilo. S najväčšou pravdepodobnosťou to bolo kvôli Černobylu, i keď dodnes to nikto oficiálne nepriznal.

"Moja chôdza sa začala spomaľovať a ruky vytáčať. I s krkom sa začalo čosi diať, a tak sa mi hlava pomaličky skláňala na jednu stranu. Spomaľovala sa i reč. No ešte vždy sa to dalo zvládnuť. Kým mi neurobili ´lumbálku´, keďže lekári nevedeli zistiť, čo sa so mnou deje. Vtedy mi zrejme poškodili nervový systém a môj stav sa úplne pokazil. Prakticky nič dnes neviem sama spraviť," so slzami na krajíčku a s prestávkami v reči povedala pani Alena, ktorá je pripútaná k invalidnému vozíku.

Vo všetkom, čo sa týka chodu domácnosti, musia Ferčákovcom pomáhať asistentky. Dcérky, i keď majú Lenka 9 a Zuzka 8 rokov, sú ešte malé na to, aby mohli vo všetkom zastať mamku. Prach síce utrú, aj smeti vynesú, ale viac ešte nevedia, aj keď rodičia ich od malička vedú k tomu, že keďže sú obaja hendikepovaní, musia mať viac povinností ako iné deti v ich veku. "Dievčatá sa okrem menších domácich prác samé oblečenú, najedia, učia sa i zbalia do školy," pochválil ich otec.

Rómsky nevedia, ani ich to neučí

"Hoci som Róm, moje dievčatká rómsky nevedia a ani ich to nemienim naučiť. Chcem, aby sa vydali inou cestou ako väčšina Rómov, ktorým sa snažím vyhýbať. Je medzi nimi veľa takých, čo len ubližujú. Keby som nespoznal Boha, je otázne, akou cestou by som sa ako Róm vydal. Možno by som tiež len pil, kradol, fetoval a nechcel pracovať," otvorene vyriekol K. Ferčák.

Medzi Rómami nemá kamarátov. Nechce sa s nimi stretávať, lebo neznáša dym, vulgárne slová, ani ich názory. Má s nimi i vlastnú negatívnu skúsenosť. Bol v spoločnosti bielych, keď k nemu prišiel jeden počerný, zvalil ho na zem a kopol do tváre, takže mu vybil takmer všetky zuby. Urobili mu protézu, no telo ju neprijalo, a tak má len pár zubov, aj to ešte škaredých. "Určite tieto slová Rómov nahnevajú, no ja hovorím to, čo cítim. Rovnako som i proti ľuďom, čo, keď je nedeľa, idú síce do kostola, no potom prídu domov a bijú ženu i deti, hrešia, klamú. Ja som kresťan telom i dušou a snažím sa druhým pomáhať. Aj jedného suseda som chcel dostať na vieru. Nie násilne, ale postupne, aby pochopil, že nemá piť, klamať a ubližovať ostatným. Nevyšlo to."

Pred dvoma rokmi K. Ferčák skončil Košickú zborovú biblickú školu a teraz bude študovať ďalej, teológiu a psychológiu. Najmä na druhý predmet sa teší, pretože mu určite pomôže veľa pochopiť. "Ľudia, čo sú svojím spôsobom hendikepovaní, sa zväčša spustia a začnú piť, drogovať. Sú zakomplexovaní alebo sa ľutujú a nič ich nezaujíma." Aj preto chodí do jedného ústavu medzi alkoholikov a tým, čo berú drogy, sa snaží pomáhať pri návrate do života. I keď niekedy je to ťažké, lebo, aby títo ľudia zabúdali, v ústave majú krčmu...

"Svoje ďalšie pôsobenie vidím práve v pomoci iným. Možno, keď Pán boh rozdával rozum, stál som prvý v rade. A ktovie, či som sa ešte aspoň raz aj neotočil, lebo odmala ma baví čítať, uvažovať, meditovať a študovať." Človek si musí podľa neho stále zvyšovať vzdelanie, lebo plakať, lamentovať a nadávať, to je prízemné. Jeho životom nie sú ani cigarety a alkohol. S takýmito negatívami bandu nebije.

Podobne sa ako aj ďalší vozičkári hnevá, že kým v predchádzajúcom režime mali telesne postihnutí šancu nájsť si prácu, dnes sú odstavení. "Ani poslanec - vozičkár, ktorý bol v minulom volebnom období v parlamente, nič pre nás nespravil. Nám neide len o peniaze, teda, aby sme zarobili. Hlavne chceme ukázať, že aj my na to máme, aby sme niečo zodpovedné robili. V západných krajinách majú hendikepovaní väčšie možnosti uplatnenia a spoločnosť ich rešpektuje. U nás...? Dva roky si hľadal po prepustení z Obzoru prácu, no nepodarilo sa.

"Veľmi cbcem, aby dcérky skončili školu. Neuspokojím sa len so strednou, mali aby skončiť vysokú. Vysokoškolské vzdelanie im umožní lepšie sa uplatniť. My s manželkou tu večne nebudeme a nebol by som rád, keby sa z dcér stali bezdomovci, nezamestnaní či otvárači smetných nádob. Dávam im do života iné základy." K. Ferčák sa od mlada riadi tým, čo hovorievala jeho mama. Človek sa musí biť o miesto na svete. Potom si ho aj vybojuje.

Žobrať nepôjde

Tak to bolo aj s dcérkami. Veľmi si s manželkou priali, aby mali deti. I keď si uvedomovali riziko, že by sa mohol narodiť ďalší telesne postihnutý človek. Bol v tom tiež paradox. Podľa diagnózy lekárky, ktorá pani Alenu ako ženu mimochodom ani raz nevyšetrila, mala byť - neplodná. Lekári zrejme pri všetkých vozičkároch tak uvažujú, že keďže sú telesne postihnutí, nič nemôžu...

"Manželka otehotnela a ja som veľmi prosil Boha, aby sa narodilo zdravé dievčatko. Keď sme išli za lekárom a on sa ma zo zábavy spýtal, čo to bude, odpovedal som: ´dievča.´ Vedel som to aj bez prístrojov. Skutočne to bolo dievča. Pri druhom tehotenstve rovnaký postup a moja rovnaká odpoveď: ´bude to dievča.´ Bolo. Chlapcov som nechcel, lebo s chlapcami sú väčšie problémy - začnú fajčiť, piť a nám, na vozíku, by sa horšie ovládali. Dievčatá aj niečo pomôžu, aj uvaria, popracú."

A sú aj rozumnejšie, i keď veľa závisí aj od rodičov, ako dievča vychovajú. Či si urobí problémy v mladom veku alebo sa po chlapcoch začne pozerať až keď príde jej čas. "Lekár už pri prvom dievčatku napísal do správy okrem základných faktov i to, že: ´nie som veriaci, ale verím v zázraky,´ pousmial sa K. Ferčák pri spomienke, ako prekvapili narodením zdravej dcérky lekára a vyvrátili všetko medicínske.

"Vidieť, ako sa po byte pohybujú dve zdravé dievčatká, to je nádherný pohľad a úžasný pocit," opäť so slzami vyriekla šťastná mama, ktorej zdravotný stav sa síce momentálne zastavil, ani sa nezlepšuje, ani nezhoršuje, no je jej z toho často do plaču. Veď má len 30 rokov...

K. Ferčák, keďže chlapi by nemali pred ženami plakať, sa snažil zmeniť tému, pretože s kalichom nespravodlivosti sa stretávajú takmer denne. "Vidíte môj invalidný vozík? Je na ručný pohon, teda na rúčkovanie. Na jar, v lete i na jeseň sa to dá zvládnuť. Ale keď napadne sneh, ako vozičkár budem prakticky odpísaný, takmer nikde sa nebudem môcť pohnúť, lebo vozík sneh ťažko prekonáva. Vyhliadol som si v časopise skladací elektrický vozík, ktorý môže jazdiť aj po snehu. Lenže, stojí veľa peňazí a zdravotná poisťovňa mi ho nepreplatí. Pritom potrebujem ísť do školy, aj do ústavu medzi alkoholikov a drogovo závislých..." K. Ferčák už skúsil osloviť sponzorov, no keď vidia tmavú pleť a všetkých Rómov hádžu do jedného vreca, nemal šťastie. "Možno je moje prianie smelé, no vozík by som veľmi potreboval. Žobrať však nepôjdem..."

Podľa K. Ferčáka, to, že je hendikepovaný, mu veľa vzalo, ale tiež dalo. Vzalo mu fyzično, teda možnosť pohybu na vlastných. A dalo mu príležitosť viac rozmýšľať, vnímať okolie, viac o sebe rozmýšľať, a aj sa vedieť prispôsobiť. "Je všeobecne známe, že invalidi sú tomuto štátu na ťarchu. My s manželkou sme však svoju daň zaplatili. Hoci sme invalidi, vozičkári, dali sme svetu niečo, čo sami nemáme. Dve zdravé deti, na ktoré sme hrdí," ukončil svoj príbeh Karol Ferčák.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári