Na somárovi sa viezol iba muž. Žena šla peši a niesla kosu

Niekto používa bicykel iba na rekreačné účely, iný na cestu do práce či ako pomocníka na chudnutie. Košičanovi Štefanovi Labudovi slúži bicykel ako dopravný prostriedok na jeho cestách po Európe. Nestretli by ste ho však, ako šliape do pedálov po diaľnici a cez veľkomestá. Jeho lákajú cesty nepoznané, kde sa dá na každom kilometri zažiť nejaké dobrodružstvo. Naposledy si na tejto strane zaspomínal na cyklotúru po Macedónsku, dnes to bude doslova exotické Albánsko.

Na bicykli už Š. Labuda prešiel viaceré štáty západnej Európy. Boli to však civilizované krajiny a jeho, ako jaskyniara, lákalo objavovať niečo nové. Doslova miesta, kam ľudská noha ešte nevkročila. Preto sa s kamarátmi z Liptova, ktorí majú "rovnakú krvnú skupinu" ako on, presmeroval na východ. Na dvoch kolesách prešli Ukrajinu, Rumunsko i Bulharsko. Keď už začalo byť na cyklistických chodníčkoch "tesno" aj tam, zamierili južnejšie - na Balkán. Pred dvoma rokmi si pozreli vojnou zdecimované Macedónsko. Albánsko minuli iba o pár kilometrov, ale povedali si, že sa tam určite vrátia. Veď išlo o poslednú krajinu v Európe, o ktorej nikto nevedel nič, bolo to doslova biele miesto na mape...

"Ja som tam chcel ísť ešte za socializmu, keď sa chodilo do ´juhošky´," spomína Š. Labuda na prvý neúspešný pokus. "Takmer 40 rokov vládol v krajine Hodžov režim, ktorý Albánsko od okolitého sveta izoloval. Ich vodca vyhlásil, že radšej budú jesť suchú trávu, akoby z krajiny urobili zájazdový hostinec pre turistov. Dal vytrhať železničné koľaje a zničil asfaltové cesty. Jediná doprava, ktorá fungovala von alebo dnu, bola letecká. No letisko v hlavnom meste Tirana využívali iba diplomati. Zlom nastal v polovici 90. rokov, kedy sa aj Albánsko začalo otvárať svetu."

Albania no!

Pred cestou si partia dobrodruhov zadovážila mapu Albánska, ktorú zohnali až v Prahe. Do auta s prívesom naložili šesť bicyklov, spacáky, karimatky a všetko o čom predpokladali, že sa im na výprave do neznáma zíde. Autom došli až ku Prespanskému jazeru, do posledného kempu pred macedónsko-albánskou hranicou. Tam chceli auto nechať a pokračovať iba na dvoch kolesách. Dohodli sa, že majiteľovi kempu neprezradia, kam majú namierené. Macedónčania totiž so susedmi nevychádzajú dobre, veď ešte pred pár rokmi spolu bojovali.

"Napriek tomu sa jeden z kamarátov ´prekecol´ a spomenul Albánsko," vraví Š. Labuda. "Majiteľ kempu hneď začal kričať ´Albánia no! Albánia no!´ Vysvetlil som mu, že chceme jazdiť iba po Macedónsku a vymenoval som mu trasu, ktorú sme absolvovali pred dvoma rokmi. Macedónec sa upokojil a my sme mohli vyraziť. Trasa, ktorú sme si podľa mapy naplánovali, mala okolo 600 km a my sme ju chceli zdolať asi za 10 dní."

Len čo poltucet bicyklistov opustil kemp, po dvoch kilometroch zahli na juh. Macedónska colnica bola ešte civilizovaná, murovaná. Albánska už iba obyčajná búdka. "Albánsky colník na nás pozeral ako na zjavenie a chcel po nás 10 euro za vstup. Ukázal zoznam, kde sme našli krajiny Európskej únie po 10 euro, Izrael po 30 euro a USA po 50 euro. Zrejme čím väčší nepriateľ, tým vyššia suma. Na spodku sme objavili údaj: Poland a Slovakia grátis. Ukázali sme mu to, ale nedal si povedať. Vošiel do búdky, doniesol nejakú brožúrku a v nej Slovakiu za 10 euro. Pritom som si všimol, že je z novembra 2004, teda stará a neplatná. Ale nechceli sme sa zdržiavať, tak sme dali po 10 euro, dostali sme potvrdenky a pokračovali sme v jazde."

Prechod z civilizácie do zaostalého Albánska bolo poznať na prvý pohľad, lebo asfaltka sa zmenila na štrkovú prašnú cestu. Prvé kilometre absolvovali Slováci popri Prespanskom jazere, ktoré je hranicou medzi Macedónskom, Albánskom a Gréckom. Nachádza sa vo výške 900 metrov a voda sa vlieva do Ohridského jazera, ktoré je o 300 metrov nižšie. Obe jazerá sú s Bajkalským jediné tri sladkovodné, ktoré vidieť z vesmíru.

Posunky naopak

Aby spoznali čo najviac neporušenej krajiny, Slováci si zvoli trasu, vedúcu najmä po vidieku. Stretávali ľudí, pre ktorých boli cudzinci ako ľudia z Marsu. A to nielen tým, že prichádzali z neznámeho sveta, ale aj výzorom. V prilbách a na bicykloch, naložených neznámymi vecami. Aj dohovoriť sa bol problém. "Albánčina je zmes turečtiny, gréčtiny a iránčiny," tipol si Š. Labuda. "Keď sme sa nedohovorili rukami nohami, tak sme si ukázali. Napríklad chlieb. Nevedeli sme, ako sa povie, tak kamarátovi napadalo, že má kúsok v ruksaku. Ukázal ho a hneď sme vedeli, že odteraz musíme pýtať ´buk´."

Podobne ako jazyk robili "našim" problémy aj miestne posunky pre "áno" a "nie". Boli podobné, ako v Bulharsku, teda naopak, ako u nás. Kým si na to Slováci zvykli, zažili pár humorných situácií. "V krčme sme sa opýtali, či majú bíra - pivo. Barmanka pokrútila hlavou, my sme sa otočili a šli preč. Vybehla za nami, schmatla za ruku a ťahala dnu. Ukázala na množstvo piva a nám došlo, že sme sa nepochopili," opísal Š. Labuda jednu príhodu a pridal ďalšiu: "Neskôr, keď si nás v ktorejsi dedine prišli obzrieť, opýtal sa nejaký chalan, či môže vyskúšať náš bicykel. Samozrejme, kamarát pokrútil hlavou. Na to chalan schmatol bicykel, vysadol naň a zmizol v tme. Kamarát bol chvíľu vystrašený, no ´zlodej´ sa po chvíli vrátil aj s bicyklom. Skutočne sa chcel iba povoziť..."

S nocľahom si Slováci starosti nerobili. Bolo teplo, a tak bez stanu zaľahli tam, kde ich zastihla noc. Vždy však blízko striešky alebo verandy, keby sa náhodou rozpršalo. Iba si rozložili spacáky, zaliezli do nich a zaspali. Miestni sa na nich chodili pozerať, ale nikdy im nič neukradli. Civilizácia so všetkými "dôsledkami" tam ešte nedorazila... Na vidieku to bolo vidieť podľa prázdnych ciest takmer bez áut. Základným dopravným prostriedkom bol somár. Buď naložený tovarom tak, že mu vpredu trčala iba hlava, alebo vozil ľudí. No iba mužov. Žena je v Albánsku považovaná za čosi menej. Slováci neraz videli, že na somárovi sa viezol muž a žena kráčala za ním. A ešte niesla motyku alebo kosu.

Tisíce bunkrov

"Popri cestách sme videli stovky vojenských bunkrov. V Albánsku ich je okolo 800 tisíc. Pozdĺž hraníc, v horských sedlách a dôležitých bodoch," vraví Š. Labuda. "Väčšinou to boli hríbiky, do ktorých sa vošli maximálne štyria stojaci vojaci. Vpredu bol otvor na strieľanie. Videli sme aj väčšie bunkre, do ktorých sa vošlo delo. Mnohé boli zasypané odpadkami alebo sutinou." Bunkre dal postaviť albánsky vodca Enver Hodža. Zo začiatku sa kamarátil s Nikitom Chruščovom, no pohádali sa kvôli ponorkovej základni. Potom sa spojil s Čínou, ale aj toto "kamarátstvo" skončilo. "Albánsko sa uzavrelo pred svetom a jedným zo sprievodných znakov bolo postavenie tisícov bunkrov. Hodža sa rozhodol urobiť z Albánska prvý ateistický štát na svete. Zakázal všetky náboženstvá, dal zbúrať kostoly a mešity prerobil na sklady."

Čo Slovákov na potulkách vnútrozemím zaujalo najviac, bola panensky neporušená príroda. Žiadne továrne, obloha bez exhalátov, čisté rieky a potoky. Obdivovali početné vápencové vrásnenia, ktoré dokazovali, kam pred miliónmi rokov siahalo more. Na jednom mieste objavili ložisko pazúrika. "Z neho si pračlovek vyrábal hroty nožov, šípov a kopijí. Jeden kus som hodil o zem a ten sa rozpadol ako sklo na úlomky, ostré ako britva. U nás by boli tieto milióny rokov staré usadeniny vyhlásené za chránenú oblasť. Tam sa o žilu, dlhú asi 300 metrov, nikto nezaujímal."

Ako jaskyniari sa Slováci zaujímali aj o tieto prírodné úkazy. Videli viaceré, ale na dôkladné skúmanie nemali čas ani výbavu. Objavili aj niekoľko vyvieračiek, kde sa voda valila spod zeme a dalo sa tušiť, že pod povrchom môžu byť nádherné jaskyne. Okrem prírodných úkazov sa turisti zoznamovali aj s civilizačnými. Napríklad so záchodom, ktorý pozostával z umývadla, umiestneného na dlážke. Teda už nie obyčajná diera s dvoma nášlapnými tehlami, ale ani nie klasická misa na sedenie...

Skanzen Európy

Po niekoľkých dňoch šliapania do pedálov vo vnútrozemí sa bicyklisti dostali ku pobrežiu Jadranského mora. Tu boli znaky civilizácie citeľnejšie. Aj albánska vláda pochopila, že ak nemá rozvinutý priemysel, musí investovať do cestovného ruchu. Návaly dovolenkárov do Chorvátska i Čiernej hory na severe a Grécka na juhu sú dôkazom, že turistika so sebou prináša veľa peňazí. Aby sa aj Albánsko objavilo v ponukách cestovných kancelárií, treba postaviť nové hotely i cesty a upraviť pláže. Pobrežie má okolo 400 km, na juhu je od gréckeho ostrova Korfu vzdialené čoby kameňom dohodil...

Kým dovtedy prešli Slováci na bicykloch aj 100 km denne, pri mori dávky znížili. V nohách mali nielen poriadny kus cesty, ale pobrežie bolo členité, kopce sa striedali jeden za druhým. Sily odčerpávala aj horúčava. "Na pobreží sme minuli ponorkovú základňu, kvôli ktorej sa Hodža rozkmotril s Chruščovom. Ten ju chcel pre Rusov, no Hodža bol proti. Základňa je ukrytá v kopci a má dĺžku asi 2 km. Nemohli sme sa k nej dostať zblízka, lebo stále slúži svojmu účelu. Vonku sme videli kotviť malý krížnik."

Ku koncu cesty časť turistov trochu podvádzala. Dostali sa totiž pod kopec, na ktorom sa cesta vinula serpentínami z nuly až do výšky 1100 metrov. Nákladnému autu ho vraj trvá zdolať takmer tri hodiny. Kým dvaja najlepší "sportsmeni" sa opreli do pedálov, zvyšok hútal, ako sa dostať na druhú stranu "bez boja". Podarilo sa im presvedčiť vodiča nákladniaka, aby ich vyviezol na vrchol. Tam nasadli na bicykle a spustili sa dolu. "Naši dvaja kamaráti boli doslova v šoku, keď nás po chvíli, ako sa usadili v krčme, videli prichádzať. Nevedeli pochopiť, ako sme mohli kopec tak rýchlo zdolať. Hoci sme sa dohodli, že im to prezradíme až na Slovensku, ktosi nevydržal a vyšiel s pravdou von," smeje sa Š. Labuda ešte aj teraz pri spomienke na túto príhodu.

Plánovaná trasa sa už chýlila ku koncu. Slováci prekročili hranicu, naložili bicykle na príves a plní dojmov sa vrátili domov. Sľúbili si však, že ak im to pracovné povinnosti dovolia, do Albánska sa vrátia. "Dúfam, že sa tam dovtedy veľmi nezmení. Vyhovovalo nám, že sme prechádzali krajinou, ktorú ešte nepokazila civilizácia a bolo by dobré, keby takou ostala čo najdlhšie. Ľudia boli prívetiví a ústretoví. Keď som bol v Bolívii, za každé fotenie tam chceli peniaze. V Albánsku sa ešte také čosi nenaučili... Radi nám pózovali a nič za to nechceli. Ja by som ten vývoj najradšej zastavil a urobil z Albánska taký skanzen Európy," uzavrel svoje spomienky Š. Labuda.

Róbert BEJDA

Autor: SEVER

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári