Jeho kolená si štrngali k titulu tak vehementne, že ho oň takmer pripravili

"Že si Pálffy kúpil koňa a zabáva sa na dostihoch, toho sú plné noviny, ale keď niekto získa na majstrovstvách sveta pre Slovensko zlatú medailu, sotva je o tom zmienka," pokrútil nespokojne hlavou otec čerstvého svetového šampióna vo vodnom lyžovaní za vlekom Miroslav Hríbik starší, keď sme sa ponúkli jeho synátora trošku spropagovať.

Napokon sa našlo miesto aj v denníku, kde je Pálffyho dvojročný hnedák cennejší ako slovenské športové zlato, hoc len v disciplíne, ktorá nepatrí práve k tým najpopulárnejším. Na stránke susediacej s erotickými inzerátmi... "Neprotestujem, že im to tak vyšlo," smeje sa 22-ročný Košičan Miroslav Hríbik, keď mu sem-tam, pri čítaní o sebe, zabehne zrak aj na susedné nahotinky. "Ale k tomu, že sa o našom športe prakticky nepíše, nemám čo povedať. Možno je to naozaj tým, že nie je až taký známy, ale my v ňom reprezentujeme a získavame medaily pre Slovensko."

Tú najcennejšiu, zlatú, vybojoval pretekár košického klubu Trixen na hladine jazera v nemeckom stredisku Schloss Dankern, kde sa predminulý víkend uskutočnili majstrovstvá sveta vo vodnom lyžovaní za vlekom - IWSF Cableski World Championships 2006. Pre Slovensko bola prvá v histórii, aj keď naši lyžiari si na svetových vlekoch pár cenných kovov k sebe už pritiahli. V Nemecku len potvrdili stabilnú príslušnosť k absolútnej svetovej špičke, keď im v tímovej súťaži patril bronz. Viac bodov si vyjazdili len víťazní Bielorusi a Nemci. Okrem M. Hríbika prispela do kovovej zbierky aj jeho oddielová kolegyňa z Košíc Barbora Kolesárová, bronzovými medailami v skokoch i v celkovom poradí trojkombinácie. "Aj v súťaži tímov je to pre nás najlepšie umiestnenie v histórii." Na brehu malebného jazera neďaleko holandských hraníc viala slovenská zástava poriadne vysoko. "V konkurencii pätnástich štátov. Okrem tradičných účastníkov prišli na šampionát aj zámorské krajiny, ako USA, Južná Afrika či Nový Zéland. V Nemecku je tento šport veľmi populárny, po celej krajine je vari toľko vlekov ako futbalových ihrísk. No aj tak ma prekvapil záujem divákov o naše súťaže. Zábavný park v Schloss Dankerne ponúka množstvo atrakcií, ale všetci jeho návštevníci vedeli, že sa tam konajú majstrovstvá sveta. Sledovalo ich veľa ľudí, napriek tomu, že za to museli zaplatiť ťažké vstupné - desať euro. U nás musíme platiť my divákom, aby sa na nás prišli pozrieť..."

Superman nezvládol pristátie

Pre Miroslava Hríbika to bol už tretí svetový šampionát v kategórii dospelých. Na prvom, v Piešťanoch, mal iba osemnásť. V kombinácii skončil vtedy šiesty, o dva roky neskôr, v nemeckom Alseeriese sa vo vodnolyžiarskej všestrannosti vyšplhal už na bronzovú priečku. S ďalším posunom tohto roku nerátal, pretože vlaňajšia sezóna bola trochu pritvrdá pre jeho kolená, a do Schloss Dankernu cestoval po dlhotrvajúcom zranení, operácii, a niekoľkých ostrých tréningoch... "Stalo sa mi to pri tréningu na wakeboarde, keď som po triku, pri ktorom letím nad vodou ako Superman, dopadol na hladinu tak, že som mal kolená pri sebe, narazili do seba tak, ako by si chceli štrngnúť, a to pravé sa mi pri tom prelomilo. Mám plastiku predného krížneho väzu, a lekár mi nariadil, že môžem jazdiť iba s ortézou."

Za obeť padlo niekoľko vrcholných podujatí vo wakeboardingu i vodnolyžiarskej klasike, kým si koleno i jeho majiteľ na novú skutočnosť privykli. Pred "káblovým" šampionátom v Nemecku mal Miro natrénované sotva na akrobatickú jazdu, ďalšie discplíny, slalom a skoky, museli tentoraz bokom. "Všetko som nerobil ani na majstrovstvách republiky, predsa len, tie dopady na vodu pri skokoch sú dosť tvrdé, veď rýchlosť, v akej robíte nájazd na mostík je okolo stodvadsať kilometrov za hodinu. Nechcel som riskovať, žeby sa mi obnovilo zranenie. Ale stále to trochu bolí, aj pri prvkoch akrobatickej jazdy."

Počas tej, ktorú predviedol na nemeckom jazere, pustil bolesť z hlavy, a maximálne sa sústredil na to, aby pri žiadnom prvku, a najmä štyroch saltách v závere, neurobil ani najmenšiu chybičku. A bol z toho životný výkon, aj nový slovenský rekord. Najväčší konkurenti, Bielorusi, vsadili na náročnejšie zostavy, ale u rozhodcov nepochodili. Asi preto, že tentoraz sa museli zaobísť bez nejakého tradičného percenta od krajanov v rozhodcovskom zbore. "Bieloruskí rozhodcovia tentoraz sedeli na brehu a iba sa prizerali. Predstavitelia Svetovej vodnolyžiarskej federácie im prišli na nejaké priestupky, zistili, že pri rozhodovaní neboli féroví." Takže v Nemecku ´pískali´ noví, čo evidentne prispelo k objektivite celej súťaže.

"Samozrejme, keď mali Bielorusi na medailových miestach svojich pretekárov, tak za to ich federácia dostávala peniaze. A oni to dosť zneužívali. Tak ma napríklad ošmekli o medailu na poslednom svetovom šampionáte v Alseeriese, keď vedeli, že na to mám, a preto mi škrtali nejaké body a odsunuli ma až na štvrté miesto. Noví rozhodcovia ešte nie sú takí ´skorumpovaní´, a boli veľmi féroví. Našli u Bielorusov nejaké chyby, a nepomohli im ani náročnejšie zostavy, ako bola moja. Pri medailovom ceremoniáli mi síce gratulovali, ale videl som na nich, ako pri tom škrípali zubami. Nebolo im povôli moje víťazstvo, aj keď celkovo tých medailí mali opäť najviac."

Vyfúknuť Bielorusom zlato, to sa vo svete vodného lyžovania naozaj ráta, pretože "lukašenkovci" sú v tomto športe skutočnou veľmocou. "Oni to môžu robiť v lete, aj v zime, v Minsku i Novopolocku majú totiž vleky aj v krytých bazénoch. Síce malé, ktoré sa ťahajú iba jedným smerom, ale na prípravu to stačí. Triky trénujú po jednom, a potom ich dávajú dokopy, zostavia tak celú jazdu," je u nich aj M. Hríbik každoročným nájomníkom. "Chodíme k nim už asi desať rokov, vždy dvakrát do roka, na dvojtýždňové sústredenia. S pretekármi z Trixenu, ktorí sú ochotní za to zaplatiť. Jedno sústredenie nás vyjde asi na desaťtisíc korún, lebo ubytovanie a stravu máme zdarma. Chodíme do Novopolocka a cesta vlakom trvá tridsaťštyri hodín. Oni potom v lete prídu k nám, recipročne, a väčšinou bývajú u rodín. Ja si vždy vyberiem, kto bude u nás bývať, ale myslím, že s bieloruskými pretekármi je to v pohode, za tie roky už máme dobré kamarátske vzťahy."

Wakeboarding je štedrejší

Mladý Košičan čerí dvoma i jednou doskou vodnú hladinu už štrnásť rokov, odvtedy ako sa pod otcovým dozorom prvý raz na lyže odvážil postaviť. "Pravdaže, ako každého malého chlapca, aj mňa skôr lákalo hrať hokej alebo futbal. Na hokej som chodil už ako škôlkar, ale čoskoro ma to prestalo baviť. Keď sme sa chodievali s otcom kúpať na Jazero, zobral ma raz tento šport vyskúšať. On jazdil na lyžiach len tak, rekreačne, a mne sa to tiež zapáčilo, bolo to pre mňa niečo nové. Bol som taký samouk. Po čase si tréneri všimli, že niečo vo mne je, a spýtali sa, či nechcem jazdiť v ich klube."

Talent od prírody sa za pár rôčkov prepracoval medzi slovenskú vodnolyžiarsku špičku a už štyri či päť sezón v lyžovaní za vlekom nepustí na domáci trón nikoho. "Skúšal som aj lyžovanie za motorovým člnom, ale príliš ma to neláka. Je to obtiažnejšie ako za vlekom, pretože čln vytvára vlnu, ktorú treba tlmiť nohami, kolená sú pri tom veľmi namáhané. Už som zvyknutý jazdiť za vlekom. A teraz je to tak päťdesiat na päťdesiat s wakeboardingom," najnovšou disciplínou patriacou do kategórie vodnolyžiarskych športov.

Možno aj preto, že z klasického vodného lyžovania zriedkakedy niečo do vody kvapne, kým adrenalínovejší wakeboarding je o poznanie štedrejší, keď sa prepracujete na profesionálnu úroveň. "Je to niečo také ako snowboarding, ale na vode. Láka ma viac ako vodné lyžovanie, pretože pri wakeboardingu som voľnejší. Zdolávate prekážky, ktoré máte po ceste, ale môžete pri tom improvizovať, zatiaľ čo voľná jazda na lyžiach sa skladá z prvkov, ktoré musíte vopred do zostavy napísať. Tá improvizácia mi vyhovuje."

Pritom vraj stačí pár sudov od piva a šikovnosť staviteľov tratí, aby na vodnej hladine vyrástli podobné prekážky ako pri ´snežnom boardingu´. "Je tam ´kicker´, niečo také ako U-rampa, alebo ´slider´, dve trúbky na doskách, po ktorých sa šmýkate ako pri snowboardingu. Všetko na obyčajných sudoch od piva, len ich stačí vypiť a potom naváľať k brehu. Doma, v Košiciach, si tie prekážky vyrábame sami, také, aké sme videli na videu či DVD."

U Hríbikovcov už visia nejaké metále aj z atraktívnych pretekov vo wakeboardingu. "Pred troma rokmi som bol piaty na majstrovstvách sveta v Piešťanoch, ale tohto roku som musel šampionát vynechať, nielen pre zranenie, ale aj preto, že pri tréningu som zlomil svoj wakeboard na dve polovice. Pri mne máločo dlho vydrží, asi som pri dopadoch na vodu príliš ťažký, alebo je materiál slabý." Tak urobil invalidov už z dvoch párov lyží a troch wakeboardov.

Že vodné lyžovanie či wakeboarding sú aj fyzicky nesmierne náročné disciplíny svedčí aj Mirova spolupráca s košickým kulturistom Jaroslavom Horváthom. "Celú zimu chodím k nemu posilňovať, do jeho fitnesscentra. Ale kulturista zo mňa nebude, lebo na to nemám. Na oplátku som ho ja učil lyžovať. Teraz už jazdí ako šíp. Kvôli kondičke trošku trénujem aj box, s otcom, ktorý bol dosť známy boxer v Košiciach. V zime sme jeden deň v telocvični, druhý deň v gymnastickej hale, tretí v posilňovni a štvrtý na plavárni. Takže na sobotu sa teším najviac, keď máme saunu a rehabilitáciu."

Wakeboarding je mladá disciplína, ale napreduje veľmi rýchlo. "A dá sa pri nej aj zarobiť. Aj za naše medaily z vodného lyžovania naša federácia niečo dostáva, ale my z toho nevidíme nič, peniaze sa akosi záhadne strácajú. Pri pretekoch vo wakeboardingu zvisí od toho, akí sú sponzori. Za medailové umiestnenie je to v priemere asi dvetisíc euro. Mojím najvyšším zárobkom bolo nejakých tisícosemsto, na pretekoch v Poľsku. Na stupňoch víťazov som dostal veľký šek, ale vzápätí mi dali peniaze na ruku, aj s odpočítanou daňou. Vo wakeboardingu patrím už k profíkom, ale treba chodiť po pretekoch, aby sa vám to vyplatilo."

Zatiaľ ho baví jedno i druhé, vodné lyžovanie i wakeboarding. "No záleží aj od toho, ako sa k tomu postaví slovenská federácia, či mi niečo za tú zlatú medailu dajú, pretože tento šport ide dosť do peňazí." Treba investovať do sústredení, do výstroja, čo rozhodne nie je lacná záležitosť. Na všetko potrebujete iné lyže, či sú to skoky, slalom, alebo akrobacia, samozrejme, neoprénovú vestu, prilbu... "Aj preto robím vo firme, kde sa dá na to niečo zarobiť, a vychádzajú mi tam v ústrety, keď potrebujem cestovať na preteky či sústredenia. No neľutujem, že do toho vrážam toľko peňazí. Dosiahol som vlastne to, čo sa v tomto športe dá dosiahnuť, mám zlatú medailu z majstrovstiev sveta i slovenský rekord." Láka ho ešte dostať sa na vrchol aj v kombinácii, a čosi pridať i k osobnému rekordu v skokoch. "Ktorý je zatiaľ 49,8 metra, čo som skočil pred pár rokmi na domácej vode, v Košiciach. Budúca sezóna by mala byť už komplexnejšia, v čom mi teraz bránilo zranenie."

Sám neverím, že zlatá medaila z majstrovstiev sveta urobí z vodného lyžovania taký novinový "trhák" ako Pálffyho spotený plnokrvník, ale azda aj tento článoček trochu pomôže športu, ktorý v Košiciach patrí v posledných rokoch medzi najtradičnejšie.

Bohuš MATIA

Autor: SEVER

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári