Korzár logo Korzár Košice
Utorok, 19. január, 2021 | Meniny má MárioKrížovkyKrížovky

Pouliční hudobní umelci tvrdia, že v Košiciach sa dá zarobiť denne okolo 500 korún, v zahraničí aj 4 tisíc

Obvykle im hodia mince či dvacku, no nájdu sa aj stovky či tisíckaTvoria kolorit Košíc. Bez nich by mestá neboli tým čím sú. Dodávajú im atmosféru,

Obvykle im hodia mince či dvacku, no nájdu sa aj stovky či tisícka

Tvoria kolorit Košíc. Bez nich by mestá neboli tým čím sú. Dodávajú im atmosféru, osobitosť i štýl. Potešia unavené ľudské duše, v najhoršom prípade zaujmú. Nedajú sa nepostrehnúť. Ich zámerom je upútať, prejaviť sa a hlavne zarobiť. Vzbudzujú sympatie ale aj pohŕdanie. Pouliční hudobní umelci. Niektorých z nich, sme v uliciach oslovili.

Chodia hrať aj za hranice

Známy refrén z operety Grófka Marica počuť už zďaleka. To v podchode z Hlavnej na Poštovú ulicu jeden harmonikár "hladí" klávesy a dvaja huslisti zručne kĺžu slákmi po strunách svojich nástrojov. Veselými taktami spríjemňujú ľuďom slnečný deň. Mince i bankovky, aj päťdesiatky, jedna po druhej padajú do puzdra od nástroja na červený zamat. Keď je ich tam príliš, hudobníci ich strategicky odstránia zo zorného poľa ľudí, aby si nadajbože nepovedali, že tam už majú dosť... Stále je však veľa veľkodušných ľudí, ktorí snahu dokážu a chcú oceniť.

Skryť Vypnúť reklamu

"Ludia sú štedrí. Keby sa nám to neoplatilo, tak by sme tu nechodili," vraví 28-ročný harmonikár Ernest. "Za deň zarobíme po päťstovke na hlavu. Ale nie za hodinku, či dve. Sme tu tak od 10. hodiny až do 17. či 18. hodiny večer. Samozrejme s prestávkami. Nehráme každý deň, väčšinou keď je dobré počasie."

Ernesta hrať na harmonike naučil otec, keď mal šesť rokov. Hudobné nadanie sa v lepších rómskych rodinách dedí z pokolenia na pokolenie. Aj jeho "kolega" kamarát Jano pochádza z rovnakého prostredia, kde je "fidlikanie" tradičným remeslom, živiacim celú rodinu. Posledným z trojice je študent umeleckej školy, 20-ročný Martin. Dvaja Rómovia a jeden "gadžo"... Takáto súhra sa tak často nevidí. Nuž, hudba dokáže zázraky a v tomto prípade evidentne platí, že umenie spája ľudí rôznych rás.

Skryť Vypnúť reklamu

"Najprv som tu hral sám. Neskôr sme sa zoznámili a odvtedy hrajeme spolu. Ja sa k nim pridávam vtedy, keď mám čas, čiže väčšinou cez prázdniny," vraví Martin. Rodičia ani škola žiadne výhrady proti jeho pouličnej "zábavke" nemá. "Učitelia to berú športovo a dokonca pozitívne, pretože hovoria, že takto aspoň cvičím."

Na košických uliciach spolu hrajú tri roky. Okoloidúcich vábia overenými známymi skladbami. "Väčšinou sme na tomto mieste. Keď je tu obsadené, hrajeme na Mlynskej, alebo pred Tescom." Medzi pouličnými umelcami boj o najlepšie fleky v centre, nie je. Platí a dodržiava sa tu jednoduché pravidlo: Kto skôr príde, ten skôr melie.

Ulica sa týmto umelcom postarala o zaujímavé kontrakty. Sebaprezentácia urobila svoje a prilákala aj ľudí, ktorí si ich najímajú ako hudobný doprovod na rôzne akcie. "Aj preto tu poctivo chodíme. Keď sme doma, tak peniaze a ani žiadna akcia nebude. Takto sme si raz dobre zarobili. Jeden žid nás zavolal do reštaurácie, kde bolo plno ľudí, asi nejaká oslava. Za ten večer sme od neho za hranie dostali 10 tisíc korún," s rozžiarenými očami spomína Ernest na nevšedný zárobok. Takéto šťastie majú zriedka. Väčšina ľudí takto nerozhadzuje. Veľkorysosťou ovplývajúci chodci platia stovkou, ojedinele päťstovkou a úplne výnimočne sa im v puzdre ocitne tisícka. Zárobok putuje na veci bežnej spotreby, na šetrenie zatiaľ z neho nikdy nezvýši.

Skryť Vypnúť reklamu

No nielen košické ulice sú ich javiskom. "Hrajeme aj v Nemecku, Rakúsku a Taliansku. Sadneme do auta a ideme. Dva týždne chodíme po zahraničí, potom sa vrátime a týždeň oddychujeme doma. Vonku zarobíme za deň sto euro na hlavu," približuje Ernest rentabilitu zahraničného zárobku.

Reakcie ľudí na ich hudobný prednes sú vo všeobecnosti pozitívne. Nikto im nenadáva, neuráža ani nevyčíta decibely. Veľké oči nemajú a nečakajú, že si ich všimne významný producent a ponúkne im angažmán či nahranie cédečka. "To by sa hodilo, ale určite tu nehráme kvôli tomu," smeje sa Ernest. Na otázku, či sa živí aj niečím iným, ako "sláčikovaním", zavtipkuje: "Ja pracovať nevládzem. Bolia ma ruky..."

Martin však kolegu dopĺňa. "Hranie je neraz väčšia drina ako fyzická práca. Keď hráme od rána do večera, je to veľmi unavujúce."

Obaja študujú

Presúvame sa o niekoľko metrov ďalej, na Mlynskú ulicu. Pred jedným z obchodov sedia na schodíku dvaja mladí chlapci. Jeden vybrnkáva na gitare, druhý tlčie v jednoduchom rytme do bubna. Hudobný tandem tvoria dvaja bratia. "To mi len tak...," nesmelo sa vyjadruje k téme 17-ročný Ladislav. "Hrať sme začali minulý rok. Chodíme tu od mája a hráme dovtedy pokiaľ nám nemrznú prsty."

Do tajov hrania na gitare zasvätil Ladislava pred piatimi rokmi kamarát. Aj brat Anton tomuto nástroju prepadol. Teraz však kvôli hudobnej pestrosti doprevádza brata na bubne zvanom bongo. "Doniesla nám ho mama ako suvenír z Tunisu. Ale ja na tom ani poriadne hrať neviem, to je len akože...," priznáva Anton.

Repertoár sa skladá poväčšine z improvizácie a známych skladieb. Keďže spievať nevie ani jeden, občas im hlasovo "vypomôže" kamarátka alebo kamarát. Na ulici sú vtedy, keď majú čas, teda asi dva-trikrát do týždňa. "So spevom to ide lepšie. Nám sa dobre hraje a ľudia ´dávajú´ viac. Za dve hodinky zvykne padnúť minimálne 150 korún. Ale to je rôzne. Závisí to od toho, akí ľudia prejdú okolo a akú majú práve náladu. Najviac sme za deň zarobili asi 600 korún."

Obaja mladíci študujú na školách, ktoré sú od hudby na hony vzdialené. Laco navštevuje matematické gymnázium a Anton Hutnícku fakultu TU. Napriek odlišnému smeru štúdia by si priali, keby sa v budúcnosti mohli živiť hudbou. Vzhľadom na súčasnú spoločenskú situáciu si však myslia, že tento sen nie je reálny.

Rodičom ich trávenie voľného času nevadí. "A prečo by malo?," pozastavuje sa nad našou "nezmyselnou" otázkou Anton. Dopĺňame, že možno preto, že niekto ich môže vnímať ako žobrákov... "Je nám jedno, čo si myslia ostatní," reaguje Anton, ktorý si už vyskúšal aj atmosféru pouličného hrania na Karlovom moste v Prahe. "Hrali sme tam po 22. hodine, pretože dovtedy sme tam bez licencie byť nemohli. Turisti sú na Karlovom moste v ktorúkoľvek hodinu, aj v noci. Nešiel som tam ale kvôli zárobku, skôr precítiť tú atmosféru."

A aké sú reakcie ľudí na ich umelecký prejav? Vraj rôzne. Niektorí sa zastavia a chvíľu ich sústredene počúvajú, iní sa radi porozprávajú. V prípade bezdomovcov a alkoholikov to však nie je príjemné. Zvyknúť sa dá na všetko. Aj na rôznych nafetovaných "týpkov", ktorí sa zvyknú pri nich nezvyčajne tanečne realizovať.

Hrajú tri roky

O niekoľko dní neskôr, sa na vychytenom "pľaci" v podchode naproti Aide nefidlikalo, ale pre zmenu bubnovalo. Táto muzika však rezonovala v ušiach zo všetkých najumeleckejšie. Orientálny rytmus dvoch bubnov určite nenechal chladného nikoho, kto šiel okolo. Doslova sa "dral" pod kožu. Nedalo sa ho nepočuť a necítiť. Bodaj by aj nie, veď dlhovlasý "bubeník" vkladal do rytmov snáď celé svoje "ja". So zavretými očami nevnímal nič, len hudbu. Rovanko i jeho partnerka.

"Hráme na ulici odkedy nemáme peniaze a to už je dávno. Asi tri roky," vraví 28-ročný Radoslav. "Je to vlastne brigáda. Normálne sa živím tým, že učím deti i dospelých muzike na súkromnej hudobnej škole."

Toto pouličné duo nielen vyzerá, ale aj je najprofesionálnejšie. Rado i Jana majú hudobné vzdelanie. On absolvoval konzervatórium a ona šesť rokov ľudovej hudobnej školy. Aj ich dala dokopy ulica. Hrali samostatne a chodili sa navzájom "obkukávať" dovtedy, kým sa nedali dokopy. Vytvorili pouličný tandem a neskôr aj spoločnú kapelu.

Rado sa s hudbou v krvi už narodil. Ako päťročný sa naučil hrať na klavír a neskôr v 13 rokoch ho zlákali bicie. "Už vtedy ma bubny fascinovali. Cítiť z nich živelnosť, expanziu. Ich hudba je veľmi silná, účinná a hypnotická." Na ulici hraje na egyptskom bubne Danbeg a jeho "kolegynka" na africkom Jembe.

Aj keď je pre niekoho hranie na ulici dobrodružným živobitím, toto duo sa týmto smerom neuberá. "Je to len finančná výpomoc. Každý máme svoje kapely," vraví Jana. "Čo sa týka plánov do budúcna, jedným z najbližších je priblížiť hudbu deťom. Chceli by sme v rámci výchovných koncertov po školách ukázať deťom krásu hudobnej výchovy."

Obaja vraj zarobia toľko, aby boli spokojní. "Závisí to od toho, ako dlho človek hraje a ako sa snaží," vysvetľuje Rado. "Najlepšie vynáša obdobie pred Vianocami. Ľudia sú vtedy rozcitlivení a štedrejší. Stalo sa, že mi dali tisícku. Ale veľakrát sú najštedrejší tí, o ktorých by to človek nepovedal. Všetko závisí od toho v akom rozpoložení sú, keď okolo prechádzajú. Keď majú vydarený deň, dobre sa cítia a práve majú peniaze, tak dajú viac." V minulosti si museli umelci dávať pozor na drzé rómske deti. Pokúšali sa im totiž výslužku ukradnúť. Neuspeli, takže viac sa už neodvážia.

Počas troch rokov vystupovania na ulici zažil Rado i Jana mnoho ľudí. Od niektorých si vypočuli duši lahodiace slová chvály, od iných zase nadávky. "Tých bolo ale naozaj málo. Vytýkali nám, že sme hluční, alebo to, čo ich momentálne napadne. Sú to frustrovaní jedinci."

Aj Radoslavove spontánne vžívanie sa do hudby je pre niekoho tŕňom v oku. Existujú ľudia, ktorí sa ho pokúšajú zosmiešniť práve kvôli tomu. "Viem o tom, že niektorí to vnímajú ako čosi nenormálne. Ale mňa to nezaujíma ani neznervózňuje. Keď hrám, prežívam to zakaždým. Nie je to stále rovnako intenzívne, ale len vtedy dokážem mať z hudby pôžitok. Určite sa dá hrať aj mechanicky, ale tak by som zo seba nevydával to, čo by som naozaj mohol."

Zo všetkých oslovených umelcov sú Rado a Jana na ulici najzriedkavejšie. Raz až dvakrát do týždňa a aj to len na hodinku. "Bubnovanie je fyzicky namáhavé. Najradšej chodíme tu do podchodu, pretože je tu super akustika a do bubnov preto netreba až toľko mlátiť." Obaja si vyskúšali hranie aj mimo Košíc. Bubnovali v Prahe, Bratislave, Prešove i v mestách na Gran Canarii. "Atmosférou sú Košice podobné Prahe. Je to asi tou kozmopolitnosťou. Ľudia sú tu otvorení a prístupní. Vedia, že patríme k mestu, cítia to rovnako ako my. Prešov sa s Košicami porovnať nedá. Ľudia sú tam omnoho viac obmedzení."

Bez povolení

Európske mestá v posledných rokoch stanovujú umelcom pravidlá, ktoré musia dodržiavať. Určujú im napríklad miesta, na ktorých môžu predvádzať svoje vystúpenia. Takmer všade je na to potrebné povolenie a zaplatenie poplatku. Ak tak pouliční umelci neurobia, polícia ich v lepšom prípade z miesta vykáže, v horšom zaplatia pokutu alebo skončia vo väzení. V Anglicku platia pre takýchto umelcov presne definované zákazy. Umelci nesmú ľudí obťažovať, rušiť alebo pohoršovať, blokovať chodníky, núdzové východy budov a dopravu. Nesmú hrať hlasnejšie ako je limit určený magistrátom a aktívne si od okoloidúcich pýtať peniaze alebo hrkotať pripravenou škatuľkou.

Magistrát mesta Košice je v tomto smere ústretový. "Pouliční umelci, ktorí sa pohybujú v priestoroch Hlavnej a v priľahlých uličkách centra, nepotrebujú žiadne špeciálne povolenie na svoju kreatívnu činnosť," vraví tlačová hovorkyňa Magistrátu mesta Košice Mgr. Jana Geročová. "Nevzťahujú sa na nich žiadne obmedzenia. Polícia zasahuje iba v prípade zvýšeného hluku alebo iného porušovania verejného poriadku."

Starosta Starého Mesta, kde je koncentrácia hudobníkov najväčšia, Mgr. Ľubomír Grega, patrí k sympatizantom umelcov v uliciach. "Sú súčasťou mesta, patria k jeho koloritu. Spestrujú a oživujú centrum a dodávajú mu atmosféru. Preto takéto aktivity stále vítam. Bol by som rád, keby sa presunuli alebo pribudli noví umelci aj do altánku v Mestkom parku. Tým by pomohli túto časť mesta oživiť a zatraktívniť."

Azda jediným vážnejším nedorozumením v prípade hudobníkov v košických uliciach bolo ich vyhrávanie v časoch, keď na Hlavnej ulici sídlil Ústavný súd. Hlasným spevom či hudbou totiž umelci rušili sudcov pri rokovaniach. Preto boli políciou pravidelne z podchodu na Poštovú ulicu vykazovaní.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Prvá 2-stupňová akumulátorová snehová fréza na trhu
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  3. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  4. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  5. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  6. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  7. Zákazníkov čoraz častejšie zaujíma pôvod výrobkov, ktoré kupujú
  8. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku
  9. Historická revue: Kam sa podeli Kumáni, Valasi a iné etniká?
  10. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie
  1. Pandémia presúva zákazníkov do online priestoru
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  3. Najobľúbenejšie auto Slovákov je opäť ŠKODA
  4. PLANEO Elektro funguje aj počas lockdownu - má akčný výpredaj
  5. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  6. MATADOR Group mení vizuálnu identitu značky
  7. Fokus očná optika sa stala exkluzívnym partnerom značky Nikon
  8. Turizmus za účelom estetickej chirurgie v čase pandémie
  9. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  10. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 25 554
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 20 199
  3. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 12 680
  4. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 10 455
  5. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 644
  6. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 6 958
  7. Ohlúpli sme počas Covid roka? 6 857
  8. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 677
  9. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 444
  10. Nakupujete online? Toto potrebujete vedieť 5 847
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Kto prekonal covid, testovaniu sa vyhne. Nemusí to byť zadarmo

Vzor potvrdenia zverejnil Úrad verejného zdravotníctva.

Ilustračná snímka.
Ilustračná fotografia.
KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Ako Sulík s Remišovou zle zapli gombík

Didaktická príručka pre budúcich členov koalícií.

Peter Tkačenko
Komentár šéfredaktorky Beaty Balogovej

Čo nám ostáva, keď Fico slintá po moci a vláda sa háda?

Čoraz ťažšie sa rozlišuje, ktoré rozhodnutie smeruje k ochrane životov a ktoré je len zneužívaním dôvery občanov.

Beata Balogová, šefredaktorka denníka SME

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop