Stačil jeden omyl stavbyvedúceho a zámer architekta ostal iba snom
V Košiciach žilo alebo žije nemálo ľudí, ktorí rôznym spôsobom ovplyvňujú históriu mesta. Zaslúžia si preto pozornosť, pripomenutie, krátke ohliadnutie za tým, čo vytvorili. Od začiatku roka prinášame publicistický cyklus, v ktorom predstavujeme niečí životný príbeh. Vyrozprávaný ústrednou postavou alebo jeho najbližšími. Dnes venujeme priestor Ing. arch. Pavlovi Merjavému. Vlani oslávil sedemdesiatku, ale na dôchodok nepomýšľa. Ten musí počkať, pretože ešte vonkoncom nestihol dať na papier a do reálnej podoby všetky nápady, ktoré mu víria v hlave.
Ing. arch. Pavol Merjavý je rodákom z Humenného. Už ako chlapec rád kreslil. Keď mal voľnú chvíľu, sadol na bicykel a hajde do lesa, na lúku či do neďalekej cigánskej osady. V kresbách a maľbách pokračoval počas štúdia na gymnáziu. Najmä triedny profesor vnímal jeho cit a vzťah k výtvarnému umeniu, a tak mu namiesto dráhy strojného inžiniera poradil, nech sa po maturite prihlási na architektúru.
"Čo to je architektúra?", spýtal som sa ho. "Choď na skúšky a uvidíš," odpovedal. "Poslúchol som a skúšky som urobil. Dostal som sa na architektúru a vtedy som začal zisťovať, čo táto profesia vlastne znamená...," zaspomínal P. Merjavý na začiatky pri projekčnej doske. Po škole sa zamestnal v niekdajšom Stavoprojekte v Košiciach, tam dostal umiestnenku, a z tohto podniku ako námestník riaditeľa odišiel i do dôchodku.
Krematórium je ako tunel...
Ťažko sa dá zrátať všetko, čo doteraz navrhol. Zaujímavou bola napríklad práca na interiéri pre Ústavný súd, keď ešte sídlil na Hlavnej ulici. "Bol to vtedy novo sa formujúci úrad, takže sa ešte nevedelo, koľko tam bude sudcov, sekretárok a ostatných zamestnancov. My sme pre každého mali navrhnúť aspoň aký-taký životný priestor. Objekt bol vôbec dosť stiesnený, zle sa teda prostredie optimálne delilo. Pociťujem uspokojenie, že sa podarilo vytvoriť pracovné prostredie pre v tom čase uvedený počet pracovníkov."
K významným stavbám, na ktoré je zvlášť hrdý, patrí krematórium vybudované pred 25 rokmi. "Bola to zaujímavá, no psychicky náročná práca, pretože som mal vytvoriť priestor, ktorý by korešpondoval s náladou a pocitmi pozostalých lúčiacimi sa s nebohým. Pri návrhu som vychádzal z princípu tunela, pretože sa hovorí, že kto zomrel, prechádza tunelom, na konci ktorého je svetlo. Budove krematória som dal teda podobu tunela, no čelná stena je zasklená, aby pohľad do prírody pri akceptovaní jej rôznej podoby počas ročných období navádzal optimistickejšiu atmosféru pokračovania života." Ďalším prvkom, ktorý použil, bolo zrkadlo, ktoré sa v kostoloch, ani v smútočných budovách, nezvykne dávať. Umiestnené je vysoko, takže pozostalí sa v ňom nevidia. Pomáha však vytvárať ilúziu ďalších, nehmatateľných priestorov.
Protikladom krematória je sobášna sieň pri budove Miestneho úradu MČ Staré Mesto. Táto práca bola pre P. Merjavého psychicky úplne iná a hlavne veselšia. Tvoril totiž sieň pre páry, ktoré sa rozhodli vykročiť na spoločnú cestu životom. A pre rodičov na uvítanie ich krásnych potomkov. "Technicky to bola náročná práca. Priestor je totiž v susedstve historického objektu na Hviezdoslavovej 7 a vonku čulá premávka, kvôli ktorej som musel zviesť boj s akustikou, nech hluk neruší obrady. Okolo stien som vytvoril dvojitý plášť a z vonkajšej strany sály ešte poldruha metra širokú chodbu, ktorá aj tlmí hluk, aj je priestorom pre servisné služby."
Samotná sála je v tvare diagonály, a tiež v nej použil zrkadlá. Na rozdiel od krematória sú na úrovni prítomných. Opticky to zväčšuje sálu, aj zvyšuje počet tých, čo sú v nej, takže sa nikto necíti ako v uzavretom priestore. P. Merjavý pri obklade použil hliníkový systém Hunter Douglas perforovaný pre elimináciu dozvuku. Musel to tak riešiť, pretože zrkadlá predstavujú odrazové plochy, ktoré by mohli spôsobiť echo. Všetko, čo navrhol, vytvorilo dokopy krásnu a účelnú stavbu. Vrátane stropných svietidiel. "Presadiť, aby ich tam mohlo byť viac ako 400, bol spočiatku problém, no vyšlo to. Riešené sú tak, že ako sa prichádza k obradnému stolu, tak sa v rytme prichádzajúcich nad hlavami rozsvecujú jednotlivé svietidlá. K sobášnej sieni patrí predajňa kvetín a fotoateliér ako doplnkové funkcie, ktoré som tiež navrhol." V susedstve sobášnej siene je prezidentská kancelária, v ktorej projektoval interiéry.
"Navrhol som tiež predajne Citroenu a Hyundai. Obe práce som vnímal ako príjemnú oddychovku. Celkom inak to bolo pri rekonštrukcii priestorov niekdajšej radnice a kina Slovana, z ktorého má byť multifunkčný objekt, nie iba premietacia sála." P. Merjavý prišiel s myšlienkou pohybujúcej sa podlahy, ktorá sa dá spúšťať zo šikmej polohy do vodorovnej. Variabilnosti priestoru sú prispôsobené stoličky, ktoré sú namontované tak, že sa dajú otáčať, čo umožňuje vytvárať sedenie na viaceré spôsoby. Táto stavba je takmer hotová.
"Horšie je to s historickou radnicou. Stavba sa ťahala, pretože investor nemal na úpravy dostatok finančných prostriedkov. A tak sa robilo podľa toho, ako sa koruny získavali." P. Merjavý sa pri tejto stavbe snažil zachovať historické prvky, vrátane vhodného barokového nábytku, ktorý by ladil s priestormi. Našiel ho až v bývalej Juhoslávii. "Keďže pôvodný objekt kapacitne nevyhovoval požiadavkám primariátu, niektoré miestnosti sme museli rozšíriť do susedných objektov, teda na Hlavnú 57 a 61. Tieto práce sú zrealizované len veľmi čiastočne. Kvôli peniazom sa ďalej nepokračuje."
Rúry ukryl pod fontánou
K zaťažkávacím skúškam P. Merjavý považuje projekt fontány za divadlom, pri ktorej musel prekonať statický i technický problém. V podzemí pod fontánou sú totiž obrovské sklady Štátneho divadla. Veľa hodín preto strávil diskusiami so statikom, kým dospel k vhodnému riešeniu. "Potrápil som sa aj s tým, čo je na povrchu. Vo väčšine fontán, keď sa voda odčerpe, vidno nepeknú armatúru, čomu som sa chcel vyhnúť. Všetky technologické časti som preto schoval pod podlahu fontány a ešte som ich prekryl mobilnými kameňmi. Skalnou kompozíciou fontánu dotvoril sochár Arpád Račko, takže je to naše spoločné dieťa."
Bol len päť rokov po škole, keď dostal úlohu v rámci komplexnej bytovej výstavby naprojektovať určité percento štvorizbových bytov. Keďže ich nechcel dať do panelových domov, rozhodol sa sústrediť ich na jedno miesto a postaviť ich v svahu nad Kuzmányho sídliskom. Po realizačnej stránke to bola na tie časy slovenská novinka. "Projekt sa na kompetentných miestach až priľahko presadil, pretože medzi účastníkov výstavby vstúpili viacerí funkcionári, čo tam chceli bývať. Cestu som mal teda vyžehlenú. Navrhol som dva rady domov a medzi nimi komunikáciu. Horný rad mal byť od spodného šachovnicovo posunutý. Stavbyvedúci však bagrom zasypal prvý kolík, a keďže ho nikto nenašiel, spodný rad bol pri stavbe posunutý o osem metrov ďalej. Skutočné prekrytie je tak len meter, a nie deväť metrov ako som navrhol. Je to škoda, ale čo už, keď nepozornosť jedného človeka zničila zámer..."
Ako architekt sa P. Merjavý nevyhol klasickej bytovej výstavbe, ktorú on, ani kolegovia, nemali veľmi v láske. Hotové prefabrikované obytné domy, ktoré sa vyrábali na bežiacom páse, im veľa možností na variabilitu neponúkali. Pracovať sa s blokmi dalo len urbanisticky, čiže ich mohli skladať do viac či menej zaujímavého priestoru a tvarov. Z tzv. kábevéčky napriek tomu za úspešné považuje pôvodné riešenie Kuzmányho sídliska i obchodného centra, niekdajšieho Hnedáku na Furči, ako aj atypických stavieb ako boli škôlky, kultúrne a obchodné centrá.
"Z dnešného pohľadu je síce bloková bytová výstavba odsudzovaná, lebo sú to králikárne, no ľudia aspoň dostali možnosti bývať. Architektúru treba vždy posudzovať podľa obdobia, kedy vznikla, pretože je zrkadlom technických možností, myslenia, finančného zabezpečenia i politickej atmosféry," podčiarkol P. Merjavý. Spomenul tiež, že v tých časoch platili prísne technicko-hospodárske ukazovatele, ktoré určovali, aké môžu byť náklady na jeden byt, aká dlhá mestská kanalizácia na jeden byt, aký počet áut, dokonca aj na koľko bytov treba jednu odpadovú nádobu. Keď sa niečo prekročilo, na ministerstve výstavby to museli zdôvodňovať. "V minulosti sa pri výstavbe sídlisk stanovila hustota obyvateľov na hektár. Pri Kuzmányho sídlisku predpisy hovorili, že treba rátať s 260 obyvateľmi. Na Furči to už bolo 320 ľudí a kolega, ktorý robil Sídlisko Ťahanovce, mal stanovených 400 ľudí. Podobne je hustá zástavba i na Sídlisku KVP, čo čiastočne považujem za neľudské. Ale, už sa to nedá zmeniť..."
Ostane na papieri
Podobne sa už asi nič nezmení s návrhmi stavieb, ktoré na požiadanie vypracoval, ale neboli zrealizované. Tak dopadlo riešenie Roháčskej doliny i budova Národnej rady SR. Aj návrh monumentu Duklianskeho priesmyku, hoci v súťaži vyhral, doteraz leží zabudnutý v niečom šuflíku. "Dávnejšie som robil aj dostavbu košického cintorína Rozália. Bola to lákavá práca, i keď som pri nej musel pamätať aj na geologické podmienky, hlavne vysoko siahajúcu spodnú vodu. S problémom som sa vysporiadal, no dostavba nebola podľa návrhu zrealizovaná. Prečo, neviem. Podobne ostalo na papieri viac mojich návrhov. Možno by bolo zaujímavé, a iste by to uvítali aj ďalší kolegovia, keby niekto pripravil výstavu z toho, čo sme architektonicky navrhli, no z nejakého dôvodu sa to nezrealizovalo. Aspoň by ľudia získali obraz ako architekti tvorili, ale...
Teraz P. Merjavý so synom Markom pracujú s 26-hektárovou rozlohou pri krematóriu, kde má vzniknúť nový košický cintorín. Stavbu treba rozdeliť na viaceré etapy. Mesto by sa malo v najbližšom čase vyjadriť k investíciam prvej. Do konca roka by potom mohla byť hotová projektová dokumentácia, aby sa na druhý rok so stavbou začalo. Súčasný verejný cintorín na Rastislavovej je už maximálne vyťažený. "Nový cintorín je ťažká úloha, lebo v návrhu nepôjde len o umiestnenie hrobu k hrobu. Cintorínu treba dať orientáciu, organizáciu, centrá, fontánky, ktoré tam chcem uplatniť, a tiež sochárske dotvorenie, aby nebol len skladiskom. Dúfam, že myšlienky, ktoré tam chcem dať a ktoré budú finančne náročnejšie, budú pochopené. Nebol by som rád, keby sa od nich upustilo, lebo založenie cintorína to nie je krok na rok alebo pár desiatok rokov, ale možno i na storočia."
Z mimokošických architektonických diel P. Merjavého, ktoré sa zrealizovali, si zaslúži spomenutie hotela Ovruč na Štrbskom Plese, Múzeum TANAP-u v Tatranskej Lomnici, pamätník oslobodenia v Skároši, niekoľko kostolíkov, no hlavne pamätník Krompašskej vzbury v Krompachoch.
P. Merjavý sa pri architektonických návrhoch často snaží pozerať i očami výtvarníka, keďže maľba je jeho druhá životná láska. "Architektúra sa podľa mňa skladá z dvoch podstatných zložiek. Prvou je výtvarná časť, ku ktorej človek potrebuje mať talent. Druhou je technické myslenie a predstavivosť. Ja k nim pridávam tretiu, a tou je, že dielo musí byť organicky spojené s okolitým prostredím." I preto skôr, ako sa P. Merjavý pustí do nového návrhu, zamyslí sa nad filozofiou diela. Potom si ide obzrieť miesto, kde má stáť. Naštudovať si, čo je samozrejmé, musí tiež typológiu. Je to disciplína zameriavajúca sa na detaily, napríklad aké má mať rozmery lavica, kreslo, aké majú byť úzke chodbičky. Pri cintoríne zase aký veľký je hrob... aké tam majú byť cestičky. Na nič sa nesmie zabudnúť. Sledovať musí tiež okolitú architektúru, aby jeho dielo nepôsobilo rušivo. Je to veľa práce a plný odpadový kôš návrhov na papieroch, ktoré cez jeho kritické oči neprešli.
"Keď si poviem, že som to možno trafil, na nápad sa vyspím a na druhé ráno sa znovu do práce pustím. Pravda, z iného konca a podľa iných hľadísk. A potom porovnávam, ktorý návrh bol lepší. Nikdy nie som spokojný s prvou verziou. Nemôžem byť," prehlásil Ing. arch. Pavol Merjavý, ktorého doterajšia tvorba bola popri výstavách ocenená Cenou Dušana Jurkoviča za architektúru, Cenou Cypriána Majerníka za výtvarné umenie, aj Cenou primátora mesta Košice.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
