Dávno zabudnutá pýcha nášho mesta
Skromné údaje o kráľovskom dome motajú historikom hlavu aj dnes
1. časť: Keď k nám chodievali arpádovskí králi
Tento krátky seriál chceme venovať stavbe, ktorá bola v dávnej minulosti veľmi dôležitá pre Košice, snáď rovnako ako ich nádherný dóm, či radnica, a ktorá zanikla vďaka protireformácii a jezuitom už asi pred 350 rokmi. Hovoriť budeme o voľakedajšom kráľovskom dome, vlastne dvoch časovo po sebe nasledujúcich domoch, pretože dom ktorému sa budeme venovať, mal svojho staršieho predchodcu, dom oveľa starší ako mesto Košice samo. Takže ho nemôžeme z nášho rozprávania vynechať.
DOM STARŠÍ AKO MESTO
Ešte v časoch panovania posledných arpádovských kráľov, keď sa Košice síce už volali Košicami, ale mesto stredovekých kolonistov ešte nevzniklo, predpokladáme, že tunajšie územie malo pevný kamenný dom podobný malej pevnôstke, snáď aj s obrannými valmi, v ktorom sa odohrávali aktivity spojené s riadením tunajších kráľovských majetkov, kde sa sústreďovali dane a naturálne dávky, a kde sa podľa potreby "diala" vtedajšia správa tunajšej časti kráľovstva. Tomuto domu sa hovorievalo "kráľovský" a kráľ, ktorý vtedy prakticky nemal trvalé sídlo a temer neustále cestoval po krajine, sem občas skutočne zavítal, niekedy aj so svojou kráľovnou.
O tomto prapočiatku Košíc toho vieme nesmierne málo. Tak ako vznik osady Cassa, odhadujeme aj vznik najstaršieho kráľovského domu do konca 12. storočia, a z niektorých pozdejších zmienok sa domievame, že bol vybudovaný z kameňa, južne od pozdejšieho mesta, neďaleko jeho dolnej brány. Takéto určenie polohy tohto kráľovského domu je samozrejme možné až po vzniku mesta. Ba skôr naopak, presnejšie je povedať, že mesto založili a vybudovali severne od najstaršieho kráľovského domu. Takmer s určitosťou vieme, že tento dom obýval na začiatku svojej vlády (1290) posledný arpádovec Ondrej III., a tiež prvý anjouovec Karol Róbert po bitke pri Rozhanovciach (1312).
Nevieme, ako konkrétne tento dom vyzeral a okrem drobných zvyškov pod zemou (ak ich niekedy najdeme a preskúmame) nemáme dnes žiadnu šancu zistiť to. Ale povedať si môžeme, že žiadna krása to asi nebola a ani pohodlia tam príliš veľa nebolo. Vtedy však bolo hlavné, aby bol dom pevný a bezpečný. Môžeme predpokladať, že v jeho okolí stáli nakopené domce prvotnej villy Cassa. Ktovie, nakoľko sa ho dotkli konflikty mesta s Omodejovcami, ale asi neveľmi. Veď Omodejovci s kráľom do poslednej chvíle vychádzali a dom bol hneď po bitke použiteľný.
Najstarší kráľovský dom bol potom využívaný do konca panovania anjouovcov a snáď v prvých rokoch vlády kráľa Žigmunda. Ten ho však v roku 1392 venoval mestu na výstavbu opevnenia, čiže moderne povedané na búračku. To bol už asi starý a nie dosť reprezentatívny pre panovníka. Pravdepodobne vtedy už slúžil jeho nový nástupca postavený v hradbách mesta. To je asi tak všetko, čo o tomto starom kráľovskom dome vieme, lepšie povedané, čo si myslíme, že vieme. Skromné údaje o tejto dávno zaniknutej stavbe totiž stihli historikom poriadne pomotať hlavu. A dodnes ju ešte úspešne motajú.
FÁMY KRONÍK A VEDY
Ján Baptista Trsťanský vo svojej knižke Cassovia vetus ac nova vydanej v roku 1732, pri opise kráľovského domu spomína aj jeho staršieho predchodcu slovami: Je nepochybné, že v Košiciach existovala kedysi kráľovská pokladnica (rozumej kráľovský dom) , nevieme však presne, kde stála. Zmienky v najstarších tvrdeniach praotcov, ba aj v písomných prameňoch naznačujú istú časť mesta, na ktorej je dom, kostol a univerzita Spoločnosti Ježišovej, proti tomu však stojí listina kráľa Žigmunda, ktorý v roku 1392 dáva príkaz, aby kráľovský dom v susedstve dolnej brány mesta bol zbúraný a jeho stavebný materiál bol použitý na opravu hradieb.
A potom už pridal čosi z vlastnej dedukcie (ak to nevymyslel už niekto pred ním): Avšak príkazom na zrovnanie so zemou domu, ktorý bol v susedstve južnej (cháp dolnej) brány, mlčky priznal, že kráľovských domov bolo viac. Myšlienka, že kráľovských domov bolo viac, je v podstate správna. Dnes si myslíme, že dva (a dosť). Ale kronikár Tutkó si to asi o 130 rokov neskôr vysvetľoval už takto: Z tohto Žigmundovho nariadenia vysvitá, že tu v Košiciach bolo viac kráľovských domov, ináč kráľ by nebol nariadil spomenutý dom zbúrať. Stačilo pridať, že tu v Košiciach, čo sa dalo vysvetľovať aj tak, že tu v hradbách mesta, a fáma bola na svete.
Fáma nielenže vznikla, ale zmocnila sa jej oficiálna veda, takže v 20. storočí pátrali po tomto najstaršom kráľovskom dome pamiatkári priamo na Hlavnej ulici, prikloniac sa k názoru, že stával najskôr na mieste domu číslo 22 (kvôli starobylým pivniciam). V tej dobe však istý historik videl zvyšky tohto kráľovského domu v stavbe Urbanovej veže! Nikto sa vtedy nezaoberal možnosťou, že keď tento dom vznikol skôr, ako mesto, pravdepodobne vznikol mimo neho. A tiež tým, že ak je v listine uvedené, že stojí pri dolnej bráne, mohol sa nachádzať mimo mesta poblíž nej. Ale na tento "únik" vedy radšej zabudnime. Veľký problém na rozriešenie nám ostane tak, či tak.
NOVÝ KRÁĽOVSKÝ DOM
Na sklonku vlády anjouovskej dynastie, niekedy okolo roku 1380, Košice vyhoreli. Opravy a úpravy mesta po požiari však priniesli viaceré pozitívne stránky. Práve v tejto dobe, po požiari, sa začal stavať krásny gotický dóm, nový františkánsky kostol a kláštor, vznikli nové mestské brány a presne uprostred mesta, na východnej strane Hlavnej ulice, sa zjavuje nový kráľovský dom (myslíme si) tentokrát na skutočne reprezentačnom mieste, hneď vedľa mestskej radnice (tej najstaršej známej), už chránený hradbami mesta. Miesto, na ktorom stál, bolo dôstojné kráľa, prípadne jeho vysokých funkcionárov.
Bližšie detaily o vzhľade a zariadení tohto kráľovského domu opäť nepoznáme. Tentokrát poznáme síce jeho polohu a veľkosť parcely, no to je asi tak všetko. Nedokážeme posúdiť ani to, či bol postavený ako nová stavba, alebo či to bol len upravený starší dom, patriaci už predtým kráľovi. Požiar totiž obvykle uľahčoval významnejšie majetkové zmeny (keby pozemok preň museli najprv vykúpiť).
S istotou však môžeme podľa jeho pozemku tvrdiť, že tento v poradí už druhý kráľovský dom nebol výrazne väčší, ako bohatý dom Košického mešťana. Podobal sa najskôr dodnes zachovanému susednému Levočskému domu. Teda žiaden palác. Jeho poloha bola takmer v geometrickom strede stredovekého mestského jadra, na styku tretieho a štvrtého kvartálu (sám dom stál na najjužnejšej parcele tretieho kvartálu), na mieste kde do Hlavnej ulice ústila priečna Maľovaná ulica vedúca od najkrajšej novopostavenej mestskej brány, zvanej tiež Maľovaná.
PROBLÉM S MINCOVŇOU
Keď kráľ Žigmund nariaďoval "skrmiť" starý kráľovský dom do úprav hradieb, nový kráľovský dom bol už nepochybne v užívateľnom stave. No tu sa na nás doslova valí veľký problém. Jeho podstatou je razenie peňazí vo vtedajších Košiciach. Vieme, že prvé mince v Uhorsku razil už kráľ svätý Štefan. S razbou prvých mincí v Košiciach je to zložitejšie. Najstaršie konkrétne známe sú rozmerom malé striedorné denáre a oboly (poldenáre) z čias kráľa Ľudovíta Veľkého (1342 - 1382). V minulosti (pred rokom 1945) však kládli historici razbu prvých peňazí v Košiciach ešte do čias posledných arpádovcov. Dnes si to na základe viacerých nepriamych dôkazov myslíme tiež, a to napriekt tomu, že na to nie je priamy dôkaz (košická minca z tohoto obdobia). Mohlo to byť už okolo roku 1290, za Ladislava Kumánskeho (1272 - 1290), alebo za Ondreja III. (1290 - 1301).
Lenže všetky tieto údaje spadajú pred rok 1392, teda plné storočie pred časy zbúrania najstaršieho kráľovského domu. Povedzme si, že najstaršie mince sa razili v kráľovskom dome tam sídlila aj mincovňa (podľa historikov). Nechce sa mi veriť, že by králi nechali raziť mince v objekte mimo hradieb mesta, akým bol najstarší kráľovský dom. Ak to však bolo v meste, musela tu buď stáť budova mincovne už od sklonku 13. storočia, alebo kráľovský dom (iný, ako ten najstarší) minimálne od tohto obdobia. To by datovalo vznik druhého kráľovského domu, ale rozhodne nevysvetľovalo, prečo sa v ňom nezdržiaval pri svojich návštevách Košíc ani Ondrej III. (na začiatku vlády v roku 1290) ani Karol Róbert (hneď po Rozhanovskej bitke v roku 1312). Obaja sa zdržiavali mimo hradieb mesta predpokladáme teda, že v starom kráľovskom dome.
Takže podľa jednej možnosti tu v meste existoval už od sklonku 13. storočia ďalší kráľovský dom, už v hradbách mesta, kde sa aj razili najstaršie košické peniaze, prípadne tu existovala najprv najstaršia mincovňa, ktorú neskôr upravili aj na použiteľný kráľovský dom a peniaze tu razili aj naďalej, až do začiatku novoveku. Alebo tu bola mincovňa v dnes už neznámej lokalite, ktorá potom zanikla s výstavbou kráľovského domu v meste (príliš fantastické). A ešte stále je tu možnosť, že najstaršia košická mincovňa bola v najstaršom košickom kráľovskom dome (dosť nepravdepodobné). S istotou tento rébus vyriešiť dnes nedokážeme. Snáď niekedy v budúcnosti, ak vôbec.
Pochopiteľne nedokážeme tiež presnejšie zistiť dobu, kedy ten druhý kráľovský dom, už v hradbách, vznikol. Snáď okolo roku 1290 (predpokladané udelenie mestských práv Košiciam), alebo okolo roku 1347 (povýšenie medzi slobodné kráľovské mestá), alebo až okolo roku 1392 (Žigmundovo rušenie najstaršieho kráľovského domu). Možností je ako vidieť dosť.
S razením strieborných mincí začal svätý Štefan, na vyššiu úroveň ho priviedol Karol Róbert
Hospodárstvo a financie starého Uhorska
Peniaze vraj vznikli v oblasti Prednej Ázie (dnešné Turecko) niekedy okolo roku 700 pred našim letopočtom. V antických štátoch klasického Grécka, či v starom Ríme, už boli bežne známe. Na našom území sa objavili v 2. storočí pred Kristom keltské dúhovky, hrubé zlaté mince bez nápisu, a po nich zlaté a strieborné biateky, v podstate už normálne mince s nápisom iba mena príslušného vládcu, ktorý ich vydal (napríklad BIATEC, NONNOS, TITTO a podobne).
Veľkomoravské peniaze nepoznáme (napodiv a bohužiaľ). V starom Uhorsku začal drobné strieborné peniaze raziť už kráľ svätý Štefan a po ňom jeho nástupcovia. No povedzme si rovno, že v tej dobe bolo naše hospodárstvo veľmi primitívne, založené hlavne na tovarovej výmene, takže poriadnu menu sme dlho takmer nepotrebovali. Stačili kúsky kovu, od železa až po rôzne drahé kovy. No a samozrejme príležitostne sa používali aj pozdnorímske mince, ktoré do tejto éry prežili, a zahraničné mince (hlavne byzantské), ktoré sa sem dostali a obiehali tu.
Normálne používanie peňazí v tých časoch komplikovali sami panovníci, ktorí ich často sťahovali z obehu a nechali raziť znovu, no už s ochudobneným obsahom drahého kovu. Tak vznikala jednak inflácia meny, jednak sa peniaze museli prakticky každý rok zamieňať (povinne) za nové, menej hodnotné. Niektorí králi robili takéto "tunelovanie" meny obzvlášť radi a neznesitelne, a najväčším vykrádačom meny sa stal sám otec svätej Alžbety, kráľ Ondrej II. (1205 - 1235), za ktorého sa výmena peňazí robila až trikrát do roka. Nečudo, že peniazom vtedy málokto veril, a keď nemusel, nepoužíval ich. Poslední Arpádovci už nedokázali túto situáciu vyriešiť.
Nakoniec museli ešte v časoch posledných arpádovcov prísť nemeckí kolonisti, zakladať mestá, otvárať bane na drahé kovy, budovať modernejší hospodársky systém a hlavne priniesť z vyspelejších oblastí Európy moderný (na tie časy) peňažný systém. Stabilná a spoľahlivá mena ktorú zaviedol v roku 1325, to je jedna z najväčších zásluh prvého anjouovského kráľa, Karola Róberta. Nový uhorský systém bol odkopírovaný z Florencie, kde už v roku 1252 zaviedli zlatú mincu florén (pomenovanú podľa mesta) s pevným obsahom zlata 3,57 gramov. Tak vznikol uhorský florén, stabilná zlatá mena z ktorej sa už nekradlo zlato, časom platná vo väčšine Európy. Florén ako mena prežil prakticky dodnes, keďže Maďari mu v novoveku začali hovoriť forint. Akurát že už nie je zo zlata a má už veľmi nízku hodnotu.
Na našom území sa vžil tiež názov dukát, odvodený z nápisu na benátskych zlatých minciach. Benátske mince sa síce volali zecchino, ale kvôli nápisu na nich "ducatus" vojvodstvo (myslelo sa Kristovo), im ľud v takmer celej Európe začal hovoriť dukáty. Tak sa začalo aj uhorským florénom hovoriť ľudovo dukáty. A podľa miesta, kde sa razili, napríklad kremnické dukáty. Nuž, ľahko sa nám v Uhorsku zavádzala nová hodnotná zlatá mena, keď tu, na dnešnom Slovensku, boli vtedy najbohatšie bane na zlato a striebro v Európe.
Text a obrázky: Jozef Duchoň,
Nabudúce: Zlaté kráľovské časy
Autor: V PONDELOK 11. 9.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
