V ich berlínskom byte počas celého šampionátu visela slovenská zástava

Kto by ich tu nepoznal. Otec Andrej, medzi priaznivcami a spoluhráčmi zvaný "Morjo", kedysi vynikajúci stredopoliar slávnej éry košických strojárov, neskôr ligový tréner, starší syn Ondrej, alebo ak chcete "Onďo", ktorý počas ligovej kariéry nazbieral aj niekoľko reprezentačných čiapok, i mladší syn Martin, ktorý má na svojom konte tiež zopár prvoligových sezón. Ale tým sa futbalová dynastia Daňkovcov určite nekončí, aj keď korytom Hornádu pretieklo už veľa vody odvtedy, čo sa meno niektorého z nich naposledy objavilo na súpiske ligového mužstva.

Reč bude o tom najmladšom, hoci sa s jeho talentom nepiplajú na tunajšej zelenej patžiti, ale v nemeckej futbalovej škole. Tú myšlienku mi vnukol jeho dedo, keď sa vrátil z návštevy Berlína, kde s rodinou žije a podniká jeho starší syn Ondrej. Zavtipkoval si, keď sme sa bavili na inú, motoristickú tému, že on si veru na nové auto už iba počká, že mu ho v Nemecku kúpi vnuk Dávid, keď s ním podpíše kontrakt populárna Hertha BSC...

Na odporúčanie Herthy

A veruže, nemusí to vôbec trvať dlho. Ondrejovmu synovi ťahá iba na štrnásty rok, a už kope za jeden z najchýrnejších mládežníckych klubov v Nemecku, berlínsky Lichterfelder. "Je to síce menší, menej známy klub, ale meno si robí tým, že po turínskom Juventuse má druhú najväčšiu mládežnícku základňu v Európe, čím sa nemôžu popýšiť ani v Bazyrne Mníchov, či známych liahňach holandského futbalu." Ondrej Daňko je preto veľmi rád, že sa tam jeho syna ujali. "Dávid je tam iba od vlaňajška, keď sme sa z pracovných dôvodov sťahovali z Zwickau do Berlína. Keď hrával za FSV Zwickau, dostal sa aj do výberu Saska, teraz je už reprezentantom jedného zo šestnástich spolkových výberov, čo je v jeho veku najvyyší možný stupeň. Ten kontakt s klubom Lichterfelder vznikol cez Herthu, Dávid tam išiel na ich odporúčanie," takže nie je ťažké dovtípiť sa, že 13-ročný futbalista bude pod ich drobnohľadom, kým nebude naozaj súci obliecť si modro-biely dres jedného z elitných klubov nemeckej bundesligy...

Ale to je len hudba budúcnosti, a zatiaľ otcovo i synovo prianie. "Dávid nie je totiž sám, čo sa o to snaží, v hľadáčiku Herthy je vari štyridsať-päťdesiat takých mladých hráčov. Vo svojom klube však patrí jednoznačne medzi najlepších. Je to typická desiatka, ofenzívny záložník, teda naša krv. Nie je síce fyzicky stavaný tak, ako niektorí jeho spoluhráči, lebo je menší, má nižšie ťažisko, ale to vôbec nie je jeho hendikep. Vyniká totiž kondíciou, technikou, prehľadom v hre, čipernosťou, je neustále v pohybe. A to je pre tunajší futbal ideálna vlastnosť. Berlínsky futbal je totiž strašne rýchly, čo vyplýva z množstva národností, ktoré sa stretávajú v mládežníckych tímoch. Sú tu deti tureckých prisťahovalcov, Grékov, Rusov, južanských národov, i veľmi veľa farebných, čiernych chlapcov. Ich hra je založená na rýchlej výmene lôpt, nesmiernej agresivite a sebavedomí. Tie deti majú až bezhraničné sebavedomie, svet je pre nich gombička, sú to predsa chlapci z veľkého mesta. Taký je už aj Dávid, taký proste musí byť. Nepozerať sa naľavo, ani napravo, do všetkého treba ísť s vystrčenými lakťami," je otec rád, že v tom sa naňho synátor nepodal.

Aj náš telefonický rozhovor sa zrodil tam, kde obaja trávia čas najradšej. Kým otec sedel na tribúne tréningového ihriska, syn sa preháňal so svojimi rovesníkmi z mládežníckeho spolkového výberu po umelej trávnatej ploche jedného z ihrísk známeho športového komplexu berlínskeho Dynama. Bol pondelok večer, a ten má Dávid každý týždeň vyhradený reprezentačným povinnostiam. "Tri až štyrikrát týždenne chodí na tréningy so svojím klubom, a každý pondelok má tréning so spolkovým výberom, vždy v nejakej inej časti Berlína. Teraz sme v športovom centre Dynama, je to obrovský komplex, kde je asi osem ihrísk s umelým trávnikom," nešanuje otec nejaké to euro za benzín navyše, keď musí voziť syna na tréningy. "Bývame v štvrti Spandau, ktorá je v pôvodnom Západnom Berlíne, takže keď ho nesiem na klubový tréning, prejdeme krížom cez mesto dvadsaťpäť kilometrov, a to je štyrikrát týždenne, Sport Forum Dynama je od nášho bydliska vzdialené ´len´ dvadsať kilometrov. Berlín má síce menej obyvateľov, ale rozlohou je asi osemkrát väčší ako Paríž. Ale keď chcem, aby bol z Dávida futbalista naozaj na úrovni, musím to podstúpiť."

Majstrovstvá sveta na plné pecky

Daňkovci, teda otec Ondrej, mama Silvia a syn Dávid, bývajú v pohodlnom, novom apartmáne neďaleko Olympijského štadióna, kde sa nedávno uskutočnilo finále svetového šampionátu. Ak sa dá za neďaleko považovať vzdušná vzdialenosť štyroch kilometrov. "Je to blízko, z okna nášho bytu vidieť strechu štadióna. Je to fantastická stavba, jej rekonštrukcia bola nákladnejšia ako výstavba mníchovskej Allianz Arény, pretože je to kultúrna pamiatka a do stien nesmela byť navŕtaná ani jediná šrúbka, všetko je tam pripevnené len akýmsi svorkami. S Dávidom sa tam občas zájdeme pozrieť na Herthu, to sa ešte dá, lebo lístky na zápasy bundesligy stoja od pätnásť euro."

Na stretnutia svetového šampionátu boli iba o "voľačo" drahšie. "Sedemsto až osemsto euro. Ale aj tak sme majstrovstvá sveta prežili na plné pecky. Kvôli nim som si aj dovolenku vybral o mesiac neskôr. Bola to paráda. Chodievali sme pozerať zápasy na námestie pred Brandenburskou bránou, kde bolo nainštalovaných asi osem veľkoplošných obrazoviek, a denne sa tam schádzalo okolo sedemstotisíc fanúšikov, na finále ich bol vraj milión. No lepšie sme si zápasy vychutnávali v Sony Centre na Potsdamer Platzi, kde mala hlavný štáb stanica ZDF. Všetko to moderoval populárny nemecký moderátor Reinhold Beckmann, do štúdia otvoreného pre divákov si pozýval zaujímavých hostí."

Šampionát, ktorý sa konal rovno pod oknami ich bytu, bol pre otca i syna nevídaným zážitkom, ale malo to jednu malú chybičku krásy, že vlastne nebolo komu fandiť. Pravda, ak neboli ich srdcovou záležitosťou farby iného štátu. "Budete sa čudovať, ale počas celých majstrovstiev sveta visela v Dávidovej izbe slovenská vlajka. On je totiž veľkým fanúšikom Slovenska, a nášmu futbalu fandí pri každej príležitosti. Tak sme počas šampionátu, keď sme chodili do centra pozerať zápasy, behali po meste so slovenskou zástavou. A nikto nechápal prečo. Nie Argentína, alebo Brazília, ale Slovensko..." Našťastie, neboli vraj jediní, ktorí sa takto zo spolupatričnosti fanúšikovských skupín vymykali. "Počas šampionátu sa dali kúpiť vlajky všetkých krajín, nielen účastníkov turnaja, a môj priateľ z firmy, keďže je pôvodom z východného Nemecka, mával po meste zas vlajkou ´DDR´."

A na príslušnosť k Slovensku sú vraj Daňkovci v nemeckom Berlíne náležite pyšní. "Všetci máme iba slovenské občianstvo. Dávid sa sám vyjadril, že chce ostať Slovákom, a myslím, že nie je dôvod nič na tom meniť. Zatiaľ je futbalovým Nemcom, nie je považovaný za zahraničného hráča." V otázke reprezentácie má však chlapec jasno. "Momenálne je stupeň pod tou vekovou kategóriou, keď sa bude treba rozhodnúť. Pravda, keď ho vyberú. Dokonca aj na budúci rok ešte bude v kategórii žiakov, keďže sa narodil 16. novembra 1992. On sa však cíti stále Slovákom. Aj keď po nemecky mu to ide možno už o niečo lepšie. Stane sa, že nejaké slovenské slovíčko mu už vypadne a narýchlo ho nahradí nemeckým. No aj keď žijeme v Nemecku a vidíme nemecké kluby a mužstvá, pre Dávida je prvoradý slovenský futbal, je jeho veľkým fanúšikom. Keď sme nedávno prehrali s Českom hladko 0:3, iba si uľavil - doparoma. Je zvedavý aj na moju a dedovu kariéru, na všetko sa nás pýta. A dedo mu veru o futbale má čo povedať. Dávid sa zaujíma aj o všetko čo sa deje v MFK Košice."

Dokonca aj na dovolenku do Košíc sa muselo kvôli nemu cestovať o deň skôr, lebo chcel ísť na prvý ligový zápas MFK v novej sezóne proti Petržalke. "A bol veľmi spokojný. Na tribúnu sme sa síce nedostali, stačilo, keď som bol s ním medzi fanúšikmi."

Byť v správny čas na správnom mieste

Prirodzene, vzory medzi košickými hráčmi Dávid ešte nemá, z plagátov z jeho izby v berlínskom byte sa usmievajú väčšie svetové esá, ako chlapci v žlto-modrých dresoch. "Ronaldinho, Giuly, obdivuje skôr technické typy hráčov, ale istý čas bol unesený napríklad aj z ľavého obrancu Hamburgu Atubu... Jeho izba je plná fotografií, všelijakých futbalových trofejí. A samozrejme, bez počítača by si ju nevedel predstaviť."

No futbal preňho nie je všetkým. "Chcem aby išiel svojou cestou, aj čo sa týka ďalšieho štúdia. Teraz chodí na gymnázium, hovorí po nemecky, anglicky i francúzsky, a je všeobecne sčítaný. Čo sa týka napríklad prednesu, v tom tromfne i domácich Nemcov. Raz mal opísať nejakú knihu, a on si vybral športovú, o futbale. Práve sme sa rozprávali o tom, čo by ho bavilo. Možno nejaký športový menežment, alebo žurnalistika. Lekár z neho určite nebude. Musíme myslieť aj na takúto budúcnosť, lebo šport a futbal, to je len otázka šťastia. Stačí jedno zranenie, jeden pohyb, a je po kariére..."

Otec Ondrej vie o tom svoje, keď si počas jeho kariéry prišli na svoje najmä jeho kolená. "Meniskus, krížne väzy... Tie boli operované štyrikrát, takže jedno koleno je totálne kaput. No keď Dávid v tomto trende vydrží, a bude mať k futbalu taký prístup aký má, tak mu v ňom nebudeme brániť."

Dávid je sťa živé striebro, vitality je v ňom neúrekom. "Stále je v pohybe, a nedarí sa nám ho vôbec unaviť. V zápasoch pumpuje naplno celých osemdesiat minút, a keď príde domov, poobede si ide ešte zahrať s chlapcami pred blok. V našom okolí sú dve veľké ihriská s umelou trávou a osvetlením, kde má prístup každý, kto si chce zahrať. A to ešte nehovorím o malých ´pláckoch´ na futbal, ktoré sú pred každým domom."

Aj tam sa rozvíja Dávidov talent. Talent, o ktorom sa určite čoskoro presvedčí i slovenský futbal. Aj keď Ondrej Daňko nechce ešte predbiehať. "Pretože je to o šťastí, o zdraví, byť v správny čas na správnom mieste." Verme, že 13-ročný Dávid Daňko sa práve na takom mieste ocitol.

Bohuš MATIA

Autor: V PONDELOK 11. 9.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári