Oľga a Dušan Silvášiovci z košického zenového centra boli 90 dní v Kórei, aby hlbšie pochopili svoje ja

V ústraní kláštora Mu Sang Sa pobudli v sústredenom mlčaní

Oľga a Dušan Silvášiovci sú dvaja krásni mladí ľudia, ktorých spojil buddhizmus. Obaja totiž chodili na zenové cvičenia. Ich plynulé pozvoľné spoznávanie sa vyústilo do manželstva, v ktorom praktikovanie zenu školy Kwan Um má svoje pevné miesto. Smerov v buddhizme je veľa, a tak chcem hlbšie preniknúť do systému, ktorý si zvolili.

Pýtam sa: V čom spočíva cvičenie?

Dušan: Kto sa pýta?

Moja odpoveď: Ja.

Dušan: Čo je to ja?

Na chvíľu sa mi zastaví sled myšlienok a potom vyhŕknem: Aha! Akoby ma osvietilo: Teda v tom spočíva cvičenie.

Nehovorí sa o meditácii, hovorí sa o cvičení a podstatou je dostať sa ku svojim koreňom. A tým je večná otázka s večným hľadaním odpovede: Čo je to ja? Kto sa pýta? Kto chodí? Kto pracuje? Kto pripravuje jedlo? V priebehu celého dňa si jasne treba uvedomovať činnosti, ktorým sa venujem. To je prebudenie sa k svojej skutočnej podstate. Nerobí sa rozdiel medzi činnosťou a tým, čo som ja. V činnosti treba objavovať skutočnú podstatu.

"My hovoríme: Keď niečo robíš, rob to na sto percent!" približuje tematiku Dušan.

Zmena prichádza

postupne

Skúsenosť, ktorú prinieslo praktikovanie zen buddhizmu Oľge hodnotí takto: "Postupne prišlo akési utíšenie. Už ma veci, ktorým som predtým venovala toľko pozornosti, tak netrápili. Začala som mať určitý odstup od problémov, samú seba som potom dokázala pozorovaťť ako reagujem na rôzne situácie. Takto som mohla svoje naučené reakcie v tom správnom momente zastaviť alebo korigovať. Mala som pocit, že prechádzam vnútornou premenou. Viac sa teším zo života, zmenil sa môj postoj k sebe, ale aj k ľuďom a k tomu, čo sa deje vôkol mňa. Dnes už nechcem uplatňovať vlastné projekcie na druhých, aby sa naplnili moje očakávania. Dnes dokážem ľudí lepšie akceptovať takých, akí sú."

Manželia Silvášiovci si doma vybavili neplatené voľno a rozhodli sa absolvovať trojmesačné intenzívne ústranie v Južnej Kórei v horách Kje Rjong San. Tu je postavený nový kláštor, volá sa Mu Sang Sa, vzdialený je asi tri hodiny cesty autobusom od Soulu. Keďže medzinárodná zenová škola Kwan Um má kórejské korene, byť tu znamenalo vstúpiť akoby do jadra. Práve na začiatku pobytu bola veľká spomienková ceremónia po roku úmrtia zakladateľa školy, významného zenového majstra Seung Sahna. Na ceremónii sa zúčastnilo asi dve tisíc Kórejčanov a viac ako sto päťdesiat ľudí z ostatných krajín sveta. Ústranie v Mu Sang Sa potom pokračovalo, bola tam necelá stovka ľudí.

Vstávali už

ráno o tretej

V kláštore bol mních menom Kwang Heng Sunim, ktorý sa venoval špeciálnej praktike nazvanej kido. Je to cesta energie, ktorú prináša spev. Muž iba spieval, od rána do večera. Stále tú istú mantru, s prestávkami na jedlo a krátky odpočinok. Ostatní sa k nemu pridávali ráno a večer. Život v kláštore mal svoj pevný, nemenný rytmus. Raňajším spevom ich budili už ráno o tretej. Hneď za tým sa robili poklony, dohromady sto osem krát. O štvrtej ráno boli spoločné spevy, potom cvičenie. Cvičenie v tomto význame znamená sedieť so skríženými nohami a vystretým chrbtom, ráno to bolo trikrát po štyridsať minút. O šiestej boli raňajky. Obed o jedenástej. Spať sa chodilo o pol desiatej večer.

"Keď som už vedela, že tam ideme a spočítala som čas, počas ktorého budeme sedieť v meditácii, vyšlo mi, že každý deň osem hodín. V okamihu, keď som si to uvedomila, ma začalo všetko bolieť," zveruje sa so svojim zážitkom Oľga. "Bolo aj tak, že sa nešlo spať vôbec. Ale práve táto intenzita cvičenia mi to nakoniec pomohla zvládnuť bez väčších problémov."

Medzi zaujímavosti pobytu určite patrí spôsob, akým sa stravovali. Raňajky a obed mali predpísanú formu, hovorilo sa mu formálne jedlo. Každý mal štyri misky jedna bola výlučne na ryžu. Do ďalšej sa mohla dať polievka. Tretia miska sa mohla použiť na ostatné - šalát, zeleninu alebo omáčku. Do štvrtej misky sa nalievala čistá voda na umytie troch použitých misiek. Nakoniec mohol prísť do všetkých misiek horúci čaj, ktorým sa nádoby opláchli. "Umývanie" riadu sa skončilo, misky boli pripravené na ďalšie servírovanie. Strava bola vegetariánska s minimálnym podielom vajec a mlieka.

Odpoveď musí

nájsť každý sám

Pestovala sa tradičná kórejská kultúra, to znamená sedenie na zemi, ale podlaha bola vykurovaná. Základom pobytu bolo ponoriť sa do mlčania. Krátka reč sa rozvinula iba vtedy, ak to naozaj bolo treba. Napríklad vtedy, keď Oľga počas ceremónie prijímala desať Buddhových predpisov: "Zaviazala som sa k tomu, že nebudem klamať, že nebudem zle hovoriť o iných, že budem pomáhať druhým ľuďom... Niečo ako kresťanské desatoro."

Hovoru sa nedalo vyhnúť ani vtedy, keď sa robil výcvik počas osobných rozhovorov s majstrami. Tie boli dva-krát do týždňa, kde učiteľ podľa odpovedí dokázal viesť myseľ človeka ďalej, aby posilnil jeho praktiku na ceste k hlbšiemu poznaniu. Takéto navigovanie, pri ktorom na odpoveď musí prísť každý sám, urýchľuje vývoj.

Na otázku asi ako by sa dal zhodnotiť výsledok pobytu Dušan pohotovo odpovedá: "Výsledok je to, že tu sedíme a rozprávame sa. Lebo to je tu a teraz, to je sto percent toho, čo robíme. Tak to má byť v každom okamihu nášho života."

Kórejci sa prirovnávajú k žabám, ktoré žijú na dne hlbokej studne

Sú pyšní na svoju národnosť

Väčšina obyvateľov v Južnej Kórei sa oficiálne považuje za "nevercov". K buddhistickej náuke sa hlási takmer dvadsať osem percent obyvateľov. Oficiálne to neradi priznávajú, ale Južná Kórea je pod silným vplyvom konfucionizmu, ktorý ovplyvňuje bežný život ľudí možno viac, ako v ktorejkoľvek inej krajine východnej Ázie. Európania si Konfúcia spájajú s uctievaním predkov a pevnou patriarchálnou rodinou. Veľmi zjednodušene by sa dalo povedať, že podstatou konfucionizmu je snaha o dosiahnutie poriadku a všeobecnej harmónie v celom svete.

Je to naozaj zvláštny národ a aj keď ich je o niečo viac ako 47 miliónov, nemajú medzi sebou menšiny. Všetko sú to Kórejci, ktorí sú pyšní na svoju národnosť. Žijú vo svojom vlastnom, izolovanom svete. Sami sa prirovnávajú k žabám, ktoré žijú na dne hlbokej studne.

Chute Kórejcov sa dosť líšia od zvyklostí v Európe. Základom je miska ryže, často varená s inými obilninami a miska čírej polievky, do ktorej sa pridávajú rôzne omáčky, väčšinou z kvasených strukovín. Všetko je výrazne korenené, pálivé.

Tradičné čaje majú rôznorodé a prenikavé vône, ktoré prispievajú k optimistickej nálade. Existuje až štyridsať druhov tradičných kórejských čajov. Obľúbený je predovšetkým citrónový a ďatľový. Častejšie sa pripravujú z celých kúskov ovocia, iba zriedkavo z prášku.

Príbeh zenového majstra Wu Bong

Zenový majster Wu Bong na jednej z prednášok na Slovensku vyprával takýto príbeh:

Raz sa jeden mních oddelil od skupiny a v ústraní meditoval (robil ústranie). Uprostred ústrania sa mu v noci zjavil veľký bódhisattva a povedal: "Ty si veľký mních. Máš špeciálnu moc. Zajtra musíš zájsť k priepasti. Len si ver. Keď skočíš, budeš môcť lietať v povetrí."

Ráno šiel mních k priepasti a skočil. Spadol a zomrel.

Raz jeden z mníchov varil vo veľkom kotli ryžu. Práve vtedy sa v pare zjavil veľký bódhisattva a prihovoril sa mu: "Ty si veľký mních. Máš špeciálnu moc."

Len čo to mních počul, zobral veľkú naberačku, ktorou miešal ryžu, udrel tú víziu a zakričal: "Prečo chceš zašpiniť mníšsku polievku?" Neskôr sa tento mních stal veľkým zenovým majstrom.

Ak stratíte oči, stratíte život. Ak získate pravé oči, dosiahnete všetko. Uvažujte preto, čo sú pravé oči. Starostlivo sa pozerajte.

Päť Tibeťanov, rovnako ako jogu, treba prepojiť s mysľou v sústredení sa na daný okamih

Každou bunkou svojho tela zažívam svoj vlastný zážitok

"Cvičenie Päť Tibeťanov je famózny prostriedok proti starnutiu," píše sa v rovnomennej knihe, ktorá vyšla v rôznych vydaniach a stala sa veľmi populárnou. Bodaj by nie, veď každý by chcel omladnúť, byť zdravý a krásny.

Treba však povedať, že aj rôzne iné cvičenia, napríklad vyvážené jogové zostavy prinesú ešte viac úžitku, ak ich človek bude robiť pravidelne. Taký Pozdrav slnku alebo harmonizačná orgánová zostava prinášajú všestranný osoh. Aj pri "Piatich Tibeťanoch" treba mať na pamäti zásady jogy, že v každom okamihu sa treba stotožniť s tým čo robím, každý úkon prepojiť s mysľou a tešiť sa z každého, aj malého úspechu. Inak je to iba gymnastické cvičenie, ktoré neprinesie želaný účinok.

Možno sa zíde pár zásad, ktoré nám môžu pomôcť v hlbšom prístupe k cvičeniu. Predovšetkým nejde o súťaž, veď telo je môj najlepší kamarát, tak ho budem rešpektovať, má svoje limity. Zároveň však od neho vyžadujem maximum. Uvedomím si, že som jedinečná ľudská bytosť a napĺňam sa láskou ku všetkým a všetkému vo svete. Všetky moje zmysly sú prepojené s tým čo robím, odpútané od vonkajších vplyvov. Som v spojení s univerzálnou energiou, ktorá mi dodáva silu.

Všetko čo robím, robím v rytme dychu a vždy si uvedomím aj okamih uvoľnenia, ktorý si vždy dožičím vo výdychu. Som pri plnom vedomí, cvičím s jemnou pozornosťou a sústredenosťou na prítomný okamih. Som tu a teraz, každou bunkou svojho tela zažívam svoj vlastný zážitok.

"Omladzujúci účinok" Piatich Tibeťanov môžeme jednoducho vysvetliť tým, že jednotlivé polohy majú vplyv na energetické centrá čakry, ktoré môžeme prirovnať k transformátorom sily. Ich harmonizáciou zároveň ovplyvňujeme žľazy s vnútornou sekréciou, ako štítna žľaza, slinivka brušná, nadobličky, pohlavné žľazy a ďalšie.

Každý telesný orgán má priradený určitý myšlienkový vzor, a tak poznanie, že všetko súvisí so všetkým a naša bytosť je kompaktný celok tela a ducha sa aj cvičením, napríklad jogy, dá výborne ovplyvňovať.

Špaldové zrná sú obalené v dvojitej pleve, ktorá chráni pred znečistením a chorobami

Vízia sv. Hildegarde z Bingenu

Jedného dňa, niekedy v dvanástom storočí, sa svätá Hildegarda z nemeckého Bingenu modlila. Počas chvíľky meditácie mala údajne víziu. Dostala radu, aby chorým pripravila jedlo zo špaldy. Vraj sa im uľaví. Odvtedy ňou začala liečiť a mnohých vyliečila. Do svojich zápiskov si poznačila: "Špalda je najlepšie obilie. Je plná sily a je ľahšie stráviteľná ako všetky ostatné zrniny. Keď je niekto taký chorý, že od slabosti nič jesť nemôže, tak sa majú zobrať celé špaldové zrná, povariť vo vode, pridať trochu masla alebo vaječného žĺtka, aby pokrm získal chuti lepšej a podá sa chorému jesť. Vylieči ho znútra ako dobrá liečivá masť."

V Palestíne si na nej pochutnávali údajne už pred deviatimi tisíckami rokov. Legionári v Ríme ju bežne dostávali ako súčasť mzdy. Vtedajšie kuchárky im z nej ochotne pripravovali tradičné rímske jedlá mola salsu a libum. Na prípravu mola im stačila špaldová múka a soľ, libum bol druh špaldového koláča. Vojakom mali dodať silu do boja.

Špalda je druh pšenice a je typická tým, že jej zrná sú obalené v dvojitej pleve. Tá ich chráni pred chorobami a znečisteným ovzduším, je to teda ekologická potravina. Táto nenáročná obilnina dnes zažíva renesanciu. Je bohatá na minerály, najmä horčík, vápnik, fosfor a ďalšie. V okrajových vrstvách zrniečok sa nachádza množstvo rastlinných estrogénov, ktoré dokážu pôsobiť na niektoré druhy rakovinových ochorení. Špaldová múka je ideálna na pečenie. Ak pridáme aspoň jednu tretinu do bielej múky, koláč má oveľa lepšiu chuť Špalda sa odporúča všade tam, kde sú problémy s trávením, ale posilňuje aj imunitný systém.

Stranu pripravila: Lea Gallová

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári