V spoločnosti pavúkov a škorpiónov objavoval jaskyne v stratenom raji
Určite každému napadne niekoľko silných stránok, ktorými sú Slováci známi na celom svete. Či už sú to športové úspechy, folklór, alebo domáca kuchyňa. Je však verejnosti trochu neznáma záujmová oblasť, ktorá sa volá jaskyniarstvo. A práve v tomto obore sú Slováci celosvetovo uznávanou elitou. Silné zázemie má jaskyniarstvo aj v Košiciach. Veď našinci dokážu objavovať jaskyne aj v takých vzdialených a nedostupných oblastiach, akými su takzvané "stolové hory" vo Venezuele. Na jednej z ciest do Venezuely sa zúčastnil aj Zdenko Hochmuth a dnes si na nu zaspomína.
V prípade Z. Hochmutha cesta súvisela s jeho profesiou, pretože je geograf a vyučuje na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach. V januári a februári roku 2005 navštívil túto exotickú krajinu na tri týždne. Celá expedícia bola zameraná na výskum jaskýň v juhovýchodnej časti krajiny, v oblasti na hraniciach s Brazíliou a Guayanou. Slováci majú v tejto oblasti svoje záujmy už dlhšiu dobu.
Určite mnoho čitateľov pozná román od Conana Doyla Stratený svet. Dej sa odohráva práve na nedostupných náhorných plošinách "stolových hôr". Dlho sa vedelo, že v tejto oblasti sú takéto geologické útvary. Sú to mohutné pohoria s plošinou na miesto špicatého vrcholu. Akoby ste rozľahlý kus roviny vytlačili o niekoľko sto metrov nad okolitý terén. Takto sa "kus sveta" kolmými stenami úplne odreže od okolitej krajiny.
Na mnohé z takýchto hôr sa je možné dostať jedine horolezeckými technikami, alebo moderne a pohodlnejšie vrtuľníkom. Je to divočina. Ale aj táto, jedna z posledných bášt nedotknutej prírody, sa pomaly stáva destináciou pre dobrodružných turistov. Cieľom turistov sa stáva najmä hora pomenovaná Roraima, na ktorej je hranica troch štátov, Brazílie, Guayany a Venezuely. V podstate náhodou sa pred časom na základe určitých znakov podarilo prísť k presvedčeniu, že by tu mohli byť jaskyne.
"Napriek tomu, že naše vtedajšie poznatky nič také nepredpokladali," spomína Z. Hochmuth. "V našom podnebnom páse sa v kremencoch, teda stavebnom materiále z ktorého sú stolové hory, jaskyne nenachádzajú. V poradí štvrtá, čeko-slovenská výprava však teoretickú hypotézu premenila na skutočnosť. V roku 2001 boli na Roraime objavené jaskyne. Jaskyne sú to naozaj obrovské, môžu dosahovať dĺžku až 20 kilometrov."
Neskôr sa zistilo, že aj v iných masívoch, podobných Roraime, sú jaskyne. Odvtedy sa uskutočnilo už niekoľko expedícií. Tej vlaňajšej sa zúčastnilo sedem Slovákov a dvaja Česi, podporovaných miestnymi Venezuelskými kolegami. Cieľom bol masív Chimantá a v ňom jakyňa Charlesa Brewera. Jaskyniarstvo je populárna zábavka. Nie je to žiadny adrenalínový šport, ale je to skôr hobby na celý život. Cieľom každého jaskyniara je samozrejme objaviť jaskyňu. Vstúpiť na miesto, kde ešte nikto nebol. Pre ilustráciu ich úsilia poslúži informácia, koľko kilometrov jaskýň sa ročne objaví na Slovensku. Je to okolo päť kilometrov! A to v takpovediac v dokonale poznanej a zmapovanej krajine, kde len veľmi ťažko nájdete miesto, kde by ľudská noha nevstúpila.
Prvým krokom je v neprebádaných (alebo aj známych) oblastiach nájsť dieru, ktorá by mohla byť vchodom do útrob podzemného chrámu. U nás už do každej diery niekto vliezol, takže tu sa hľadá s pomocou techniky a často krát aj krompáča, ktorým sa vchody do podzemia otvárajú. Samotné jaskyniarstvo má samozrejme aj praktický význam z pohľadu vodohospodárstva, znečistenia podzemných vôd a tak ďalej. Možno tak prakticky zadarmo skúmať geologické zloženie v hĺbke, pričom k tomu nie sú potrebné náročné vrty, či štôlne.
Život z telenovely
Cesta do zasnúbeného geologického raja sa pre košického geografa a jeho priateľov začala na letisku vo Viedni. Odtiaľ leteli do Talianska a potom priamo do Caracasu, hlavného mesta Venezuely. Na letisku už návštevníkov čakali miestni. Mnoho krát vyvolalo na tvárach ľudí, s ktorými sa v Latinskej Amerike stretli, prekvapenie zistenie, že návštevníci z ďalekej maličkej krajiny u nich objavujú jaskyne.
"My sme pre nich ´západ´. Niekoľko nasledujúcich dní trvalo, kým sa celá výprava zhromaždila. Medzi takmer dvomi desiatkami ľudí sa našli dobrodruhovia, ale aj vedci, napríklad šéf národného parku Amazónia." Prvý dojem z mesta bol celkom pohodový. "Bez problémov sme si objednali večeru za ceny podobné ako na Slovensku. Ľudia boli veľmi príjemní. Zaujímavé bolo, že farebnosť a celkový štýl, ktorý nám v latinsko amerických telenovelách pripadá prehnaný je v skutočnosti úplne reálny. Skutočne tam ľudia takto vyzerajú. Cítil som sa vyslovene ako v telenovele. Zároveň je to miesto, kde si človek uvedomí, že angličtina nie je univerzálny celosvetový jazyk."
Sú totiž tri svetové jazyky angličtina, čínština a španielčina. Nebyť Brazílie, kde sa rozpráva po portugalsky, celý kontinent by rozprával po španielsky. Typické pre tunajšiu mentalitu je iné vnímanie času ako v Európe. "Stále majú na všetko čas, v rámci organizácie expedície pribúdalo vybavenie len postupne, pretože sa vždy na niečo zabudlo, v duchu hesla: však donesieme nabudúce. Celkovo sú tu ľudia jednoduchší, žijú jednoduchším životom a ku šťastiu im stačí nižší štandart."
Venezuela sa považuje za krajinu nie celkom bezpečnú, svoj podiel na tom však majú aj médiá. Konštatovať, že v Carakase sa udejú každý deň štyri vraždy, je jedna vec. Povedať však, že mesto má odhadom 11 miliónov obyvateľov je vec druhá. V tomto porovnaní to zase až tak hrozivo nevyznieva. Pravdou však je, že rast miest v rozvojových krajinách, príkladom je aj Caracas, sa vymyká s pod kontroly. Existujú tu obrovské rozdiely medzi bohatými a chudobnými. Ľudia z vidieka sa masovo sťahujú do miest a štát nie je schopný tento prílev nejakým spôsobom regulovať. Samotné centrum mesta pripomína ktorékoľvek európske, či ázijské metropoly. Sú tam mrakodrapy, sklené budovy, najmodernejšie autá a mobily. Lenže podstatná časť obyvateľstva žije v domčekoch, ak sa to tak dá nazvať, roztiahnutých v šírom okolí.
Caracas je dlhý možno 25 km a výškové rozdiely dosahujú 1 400 m. Pre lepšiu predstavu, je to akoby všetky svahy od Popradu až pod vrchol Kriváňa boli jedno mesto. Je tam relatívne príjemná klíma. Aj keď poloha neďaleko rovníka by naznačovala vysoké priemerné teploty, nadmorská výška účinne reguluje miestnu klímu. Najbohatší ľudia, si stavajú svoje vily čo najvyššie, pretože je tam najpríjemnejšie. "A práve vysokoškolskí profesori a vedci, s ktorými sme v kontakte a s ktorými sme absolvovali expedíciu patria k tejto špičke," zhodnotil realitu Z. Hochmuth.
Po niekoľko dňových prípravách nasledoval konečne presun do blízkosti stolových hôr. Ten prebehol čiastočne autami a čiastočne letecky. Kým jedni sa viezli prenajatým starším strojom, niektorí členovia skupiny použili vlastné lietadlá. Indiánska dedina Yunek sa stala základným táborom pre ďalší postup. Jednou z možností ako zdolať 500 m takmer dokonale kolmú kamennú stenu je na ňu pomaličky vyliezť. Druhá, pohodlnejšia, je nechať sa vyviesť vrtulníkom. Niekoľko minút letu spojeného s peknou vyhliadkou prevážilo nad niekoľkými dňami ťažkého výstupu krajinou. Ubytovaním na nasledujúce dni sa pre celú družinu stal vchod do jednej z jaskýň. Pre naznačenie rozmerov, nejde o dieru v zemi, do ktorej sa dá dostať len krkolomným plazením. Rozmery vstupu sa totiž rátajú v desiatkach metrov, takže samotný priestor pripomína skôr športovú halu.
"Čo sa týka stravovania, nemali sme žiadne zásoby, akurát slivovicu," priznáva Z. Hochmuth. "Ono my z východnej európy zjeme hocičo, takže najvýhodnejšie je prejsť na domácu stravu. Keď sa neotrávia miestni, tak ani my nie. Strava v trópoch je trochu odlišná od laických predstáv. Vôbec tam nie je veľa zeleniny, pretože z nej môžete dostať akurát tak hnačku. Takmer všetko sa je vyprážané, aby to bolo kvalitne tepelne spracované. Za pár korún sa dala kúpiť zemiaková placka s pečeným kurčaťom. To samozrejme v civilizovaných oblastiach. V odľahlých pustatinách už prišli na rad kozervy. Bežne sa vyskytuje problém s pitnou vodou, takmer všetka voda sa tam pije fľašková. Ale v panenských končinách stolových hôr, vo výškach okolo 2 000 m je všetka voda pitná. Jaskynná voda chutí lepšie ako tá známa z vodovodu. Obsahuje viac minerálov."
Nebzpečenstvá číhajú všade
Na rozdiel od literárnych predstáv o Stratenom svete, na planinách to životom zrovna neprekypuje. Tým, že je to kremencový masív, takmer vôbec sa tam nevytvára pôda. Rastliny sa nemôžu uchytiť v humuse, v pôde. Preto tam prežijú len odolné druhy, ktoré sa zakorenia v škárach a puklinách. Ani nie je dôvod, prečo by tam ľudia, miestny indiáni, mali vôbec chodiť.
V prvom rade sa pri skúmaní novej jaskyne zostrojuje jej mapa. Aby sa vedelo, ako sú jednotlivé priestory a chodby orientované a ako by celá podzemná dutina vyzerala pri fiktívnom pohľade zhora. To znamená opatrne, za svetla bateriek, zdolávať metre nových chodieb, ktoré sa niekedy rozširujú do obrovských podzemných priestorov, inokedy sa zúžia na miesto len veľmi ťažko priechodné. Niekedy je nutné kráčať v podzemnom potoku, či priam rieke, alebo dokonca prekonať nejaký úsek pod vodou. Pri tom je reálna hrozba, že vodou rozrušené horniny povolia a odvážlivcov zasypú na veky vo vojich útropách.
Jedinými obyvateľmi týchto večne temných komnát sú pavúky a škorpióny. V jaskyniach býva silný prievan, ktorý donáša dnu lietajúci hmyz. Ten je jedinou potravou temných obyvateľov.
Aj samotný povrch stolových hôr môže byť veľmi nebezpečný. Eróziou spôsobené trhliny sú častým javom a ich rozmery siahajú od niekoľkých desiatok centimetrov až po niekoľko metrov šírky. Tie najširšie sa samozrejme nikto ani nepokúša prekonať, ale tie stredne veľké priam lákajú k skokom. Lenže to môže byť poriadne zradná záležitosť, pretože môžu byť poriadne hlboké a pri nesprávnom odhade, či pokľznutí pri skoku sa to nemusí skončiť dobre.
Osobitou kapitolou prechádzok po nedostupných náhorných planinách Venezuely je rýchle striedanie dňa a noci. Svojou polohou v rovníkovej oblasti u nich platí, rozdelenie dňa na dve polovice. Dvanásť hodín svieti slnko, zvyšok je tma. Stmevanie a rozvidnievanie sú veľmi rýchle. To večer môže spôsobiť opozdilcom orientačné ťažkosti. Kamenný podklad je pomerne tmavý a za rýhlo ubúdajúceho svetla je jeho zdolávanie aj so zradnými trhlinami a prepadlinami pomerne nebezpečné. Ak sa k tomu pridá ešte aj hmla je naozaj najlepšou možnosťou ostať radšej na noc na mieste.
Lenže všetky nástrahy a nepríjemnosti, ktoré pobyt v týchto nehostinných končinách prináša, sú ďaleko vyvážené nedhernými zážitkami, neopakovateľne nádhernými scenériami a v neposlednom rade aj vedeckými poznatkami. Výprave, ktorej sa zúčastnil Z.Hochmuth sa súce žiadny prelomový objav nepodaril, ale aj zmapovanie už objavenej jaskyne je prínosom. A počas cesty sa podarilo objaviť niekoľko nových miest, ktoré by mohli predstavovať neodhalený vstup do podzemia...
Dušan Kamenský
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
