do svojich filmov českí režiséri. Miluje svoju prácu, no hlavne svoju rodinu, na ktorú je hrdá. Zuzana Kronerová.
Pôvodne ste chceli študovať filológiu, dnes ste herečka. Kto alebo čo vás priviedlo na túto cestu?
- Ešte predtým, ako som išla na prijímačky na herectvo, som bola prihlásená na štúdium dramaturgie. No a neviem, čo ma primälo, zrejme to bola moja podvedomá tajná túžba stať sa herečkou, ktorú som ani sama sebe nepriznala. Nakoniec som si tam podala prihlášku a prijali ma, tak sa už dramaturgia ani filológia nekonala. Urobila som to napriek mojim rodičom, tí sa vrátili zo zájazdu a oznámila som im túto novinku. Boli prekvapení.
Prekvapení alebo naštvaní?
- Čudovali sa. Potom mi povedali, aby som im teda niečo predviedla. Ja som sa postavila do obývačky, nadýchla sa, nastala pauza a potom som so záchvatom smiechu a plaču vybehla z izby.
Účinkovali ste najskôr v divadle pre deti a mládež v Trnave. Ako si na to spomínate?
- V tomto divadle som stretla úžasné osobnosti, ako bol Mikuláš Huba alebo Olga Sýkorová, od ktorých som sa vlastne akýmsi nenásilným spôsobom učila, boli mi vzorom. Hrali sme pre rôzne vekové kategórie, robili sme to s láskou, boli sme mladí, plní energie. Bolo to radostné obdobie, pretože sme sa vrhli radostne, živelne, s chuťou do roboty. Mnohé divadlá sa nám najskôr vysmievali, no potom sa to naše zapísalo do histórie tým, že robilo naozaj plnohodnotné predstavenia, čo nám prejavilo aj kultivované trnavské publikum.
Spomínate si na svoje pocity na absolútne prvom vystúpení?
- Spomínam. Mávali sme absolventské predstavenia ešte v divadelnom štúdiu v Redute, čo dnes patrí filharmónii. Pamätám sa, že tam som nie len že nemala trému, ale bola som priam premiérový typ. Až na nej som na ľudí rozbalila všetko a absolútne bez strachu, stresu a zodpovednosti.
Kedy ste zažili svoj prvý veľký úspech?
- Môj prvý veľký úspech bol, myslím si, v televízii. Absolútne som nepredpokladala, že sa tam presadím, pretože som veľmi škaredá a nefotogenická. Ale vo štvrtom ročníku nastal "boom" a ja som musela dokonca veľa ponúk od režisérov odmietať. Bolo to veľmi plodné obdobie, čo sa týka kvantity. Kvalita bola obmädzená bývalým režimom, nie všetky témy boli povolené. Čo sa týka môjho osobného úspechu, neviem, či ho možno považovať aj za objektívny, ale pre mňa to veľmi veľa znamenalo. Bolo to vtedy, keď som si mohla zahrať hlavnú postavu v ešte čierno-bielej inscenácii Vymenená princezná. Tam som bola na seba dokonca pyšná, pretože môj otec v takzvanej ostrej poplietol text, ja som celkom slušne zaimprovizovala a vytiahla som ho zo "šlamastiky".
Ako je to s vami a trémou teraz?
- Môžem povedať, že čím som staršia, tým väčšiu zodpovednosť a stres pociťujem. Asi to tak má byť, pretože človek už má určitý pocit, že má nejaký kredit a nechce sklamať divákov. No bránim sa tréme, ako sa dá, tým, že sa od šiestej sústredím a vsugerúvam si pocit, že sa strašne bojím. To ma tak oslobodí, že o siedmej, keď vychádzam na javisko, sa už nebojím.
Na javisku pôsobíte dosť sebavedomo a uvoľnene...
- Sebavedomie je pre herca veľmi dôležité, no samozrejme, treba mať tiež veľmi dobre naštudované texty, aby ste mohli predstúpiť pred divákov. Ja toho sebavedomia nemám toľko, ako by sa mohlo zdať. Možno tak pôsobím, no v skutočnosti som veľmi plachá a hanblivá. V herectve je to totiž tak, že sa človek môže schovať za postavy, ktoré hrá.
Ste dcérou známej osobnosti. Ovplyvnilo to nejako vašu kariéru?
- Už na prijímačkách na herectvo som cítila, že sa na mňa komisia díva akosi prísnejšie. Dávali mi najavo, nech si teda nemyslím, že keď mám známeho otca, hneď ma zoberú. Ja som to brala všetko športovo. Môj otec mi nikdy nedával najavo svoju popularitu a slávu. Je pravda, že mal na mňa málo času, ale bol veľmi láskavý a starostlivý.
Vám čas na vaše deti ostáva? Aký s nimi máte vzťah?
- Čas na deti si človek musí nájsť. Náš pracovný čas je veľmi nepravidelný, niekedy som celé dni na zájazde a potom sa snažím dohnať ho s deťmi doma. Pravdou je, že televízia teraz nič nevyrába, pôvodná tvorba zanikla a teda okrem školy a divadla nemám veľa práce a snažím sa venovať všetok svoj čas rodine. Ale to neznamená, že musí byť každý deň navarené, upratané. Treba sa s deťmi hlavne vedieť porozprávať a vypočuť ich.
Učíte na VŠMU, prijali by ste ich za svojich študentov?
- No skoro mi to hrozilo, pretože dcéra bola prijatá na štúdium dramaturgie, ale keďže bola prijatá aj na Karlovu univerzitu v Prahe, tak dala prednosť najprv sa vzdelať tam a potom sa venovať umeniu. Neviem, aké by to bolo, keby moje deti boli zároveň aj mojimi žiakmi. Asi by to nebolo veľmi príjemné ani mne ani im.
Ktoré z domácich prác neznášate?
- Upratovanie. A žehlenie tiež, ako sa hovorí, nemusím. Ale milujem varenie a pečenie, to je moja doména.
Vraj máte rada džez a šansón. Čo vám na tejto hudbe učarilo?
- Džez mám strašne rada ako poslucháč, ale to prišlo až s pribúdajúcim vekom. Šansóny mám rada preto, že sú to kvalitné texty. K tejto muzike ma aktívne priviedlo divadlo. Ja som nikdy nemala túžbu sa presadzovať spevom, ale keď prišli príležitosti a ja som už na škole naspievala dva šansóny na nádherné texty Miroslava Válka, objavili ma ako šansoniérku.
Ste patrónkou československej nadácie Rozum a cit, ktorá sa stará o nezaopatrené deti. Ako ste sa k tomu dostali?
- Musím povedať, že je to v prvom rade zásluha nadácie, pretože ma oslovila. Ja som veľmi prirodzene povedala áno, pretože ak naozaj môžem nejako pomôcť, podporiť svojim známym menom takýto úžasný projekt, mám z toho veľkú radosť. Podľa môjho názoru je oveľa lepšie, keď sú deti umiestnené v rodinách, v ktorých sú chcené, hoci to teda, žiaľ, nie sú ich vlastní rodičia, ako keď sú umiestnené v domove.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
